Aby deti napredovali, treba učiť inak, než doteraz!

Pochádzate z Martina, veľkú časť života ste učili v Bratislave, už roky však žijete a učíte v Prahe. Prečo ste odišli?

Ušiel som pred Mečiarom, sedemnásť dní pred rozpadom republiky som sa stal občanom ČR. Čo je výhoda, lebo mám českú penziu, kým moja manželka má slovenskú.

Vaša mama Naďa Hejná bola herečka, zaslúžilá umelkyňa, hrala v mnohých filmoch a v divadle v Martine. Otec je zasa objaviteľ pedagogickej Hejného metódy, matematik. Bola to taká zmiešaná humanitno-matematická rodina?

No mama teda k matematike blízko nemala, to je fakt, ale ženská zvládne všeličo. Otec bol Čech, prišiel do Martina na Masarykovu výzvu, že česká inteligencia má ísť podoprieť slovenské školy. Je veľká zásluha mamy, že vďaka nej otec zostal na Slovensku. V rokoch 1931 – 1932 začal v Martine rozvíjať myšlienku novej metódy učenia detí, lenže vtedy ešte nešlo o matematiku.

Jeho Hejného metóda, ktorú ste vy zdokonalili a dali do praxe, začína byť populárna. Časť škôl v Česku tak už učí, začínajú aj slovenské školy. Ako na tú metódu prišiel?

Pochádzal z českého prostredia, zžíval sa so slovenským. Z českého prostredia vtedy nemal skúsenosť s alkoholizmom, s tým, že chlap doma zmláti ženu a deti sa na to pozerajú. Zo začiatku Slovensku nerozumel, tak povedal žiakom, aby mu o sebe niečo napísali, nejaké curriculum vitae. Začal si podčiarkovať podstatné myšlienky žiakov a z nich urobil dotazník s trinástimi otázkami. Na ich základe si vedel urobiť obraz dieťaťa. Deti vedeli, že im chce pomôcť, bolo im jasné, že nie je ten prísny kantor s trstenicou, preto boli ochotné úprimne mu na otázky odpovedať a otca to veľmi posmeľovalo. Zistil, že slovenské prostredie bolo úprimnejšie, vrúcnejšie, citovejšie, a to bol potenciál, s ktorým vedel pracovať, ohromne sa mu zapáčil. Na bicykli obchádzal po Turci svojich žiakov, v niektorých dedinách už mal skupinky rodičov, s ktorými sa rozprával, čo s deťmi majú robiť.

Potom spísal, ako deti učiť?

Veľa o tom napísal, ale publikované nemohlo byť nič. Lebo Hejného metóda je o demokracii v organizácii školy, čo bolo vtedy neprípustné. To som zažil aj ja – keď som neskôr pôsobil na univerzite v Bratislave, popri tom som roky zadarmo učil matematiku jednu triedu v základnej škole, rozvíjal som v nej Hejného metódu. Keď raz komunisti zistili ako učím, zakázali mi to. Nakoniec mi o tri dni zavolali, že učiť už môžem. Až po revolúcii, keď som sa stal námestníkom ministra školstva a mal som prístup k záznamom z minulosti, som sa dozvedel, prečo mi po troch dňoch umožnili znova učiť – v triede som mal žiačku, ktorá bola dcérou veľkého funkcionára. Keď ma vyhodili, jeho dcéra prišla domov a začala plakať. Otec hneď zodvihol telefón, zavolal Jozefovi Lenártovi, že toto a toto sa musí napraviť. On nediskutoval, on povedal, že to tak bude. O tri dni som bol naspäť a kým dovtedy som bol za nespoľahlivého vyvrheľa, odvtedy chodili okolo mňa po špičkách. Nik nevedel, odkiaľ tá facka prišla. Aj ja som sa všetko dozvedel až z dokumentov po revolúcii.

O slovenskom školstve sa už dlhšie hovorí, že je v kríze, medzinárodné porovnávania vedomostí žiakov sú zo slovenského pohľadu veľmi zlé. Ako vnímate to, čo produkuje naše školstvo?

Začnem inak. Na Slovensku som počul nejakú reč, ako v niečom upadá, ale ten, kto Slovensko obhajoval, povedal – hej, ale my máme Sagana. Pri takých prípadoch vidíte, že kauzálne myslenie je nulové, že je to myslenie hejslováka, ktorý chce, aby sme boli prví. A keď ten niekto vyhrá, alebo ten Hossa na ľade dá gól, tak fajn, to ide Slovensko vpred. Vy novinári môžete pomôcť, keď ukážete, že Slovensko ide vpred aj vtedy, keď Ladislav Kováč vydá knižku, keď sa budete orientovať na Jozefa Murgaša, ktorý mal víziu. Nielen orientovať sa na to, že teraz práve sme v niečom dobrí, ale myslieť na budúcnosť.

Je to možno aj pohodlnosť, lebo Saganom a Hossom sa môže „pýšiť“ aj ten, kto presedí celý deň v kresle a nepohne prstom.

Presne, je to pohodlnosť. Ten človek neprispel vôbec ničím, že Sagan a Hossa sú dobrí, ale pýši sa nimi pred nejakým fiktívnym obdivovateľom. Tu pomôže len hľadanie a mobilizovanie takých ľudí, ktorí majú vízie a chcú ťahať krajinu vpred. Začať školstvom je dobrý nápad.

Keby ste vy mali navrhnúť reformu vzdelávacieho systému, čo by ste urobili?

Začal by som s investíciami do učiteľov a s diferencovaním učiteľov. Hneď ako uvidíme dobrého, nadšeného učiteľa s novými prvkami, novým prístupom, treba ho podoprieť, lenže stáva sa opak. Jeho výnimočnosť vyvolá závisť okolia a on odrazu musí preskakovať polená, ktoré mu hádžu pod nohy. Nahnevá sa a ide predávať zeleninu, lebo si zarobí viac a bez nervov, lenže školstvo príde o perspektívneho človeka. Dôležité je meniť klímu spoločnosti tak, aby si ľudia uvedomili, že keď je sused vzdelaný, je to dobré aj pre mňa. Aby sme sa na jeho vzdelanie nepozerali so závisťou, alebo aby sme sa nesnažili odstrihnúť ho, aby nevyčnieval.

Ako nedopustiť odstrihnutie?

Keď som chvíľu učil v Kanade, bol som s kolegom v obchode a pokladníčka, mohutná černoška, sa s mojím kolegom poznala. Účtovala tovar a do toho začala debatu: pán profesor, koho mám voliť? Práve sa totiž blížili komunálne voľby. On jej hovoril – ak máte deti, voľte Browna, lebo chce investovať do škôlok, do škôl, do rodín; ak máte auto, voľte Graya, lebo chce investovať do ciest. A ona na to – deti nemám, ale sestra má šesť, tak zahlasujem za Browna. Pre mňa to bola veľká škola demokracie, veľké poučenie, lebo tá jednoduchá žena v obchode si dala poradiť od vzdelaného človeka a verila mu. A on to nezneužil, nepovedal voľte Graya, ale vžil sa do jej psychiky a veľmi stručne povedal dve základné veci, ktoré kandidáti chceli. Ona neverila reklamám, bilbordom, verila inteligentovi. U nás je to naopak, vzdelaných sa snažíme zosmiešňovať, veď aj chlapi v krčme pri pive na vzdelaných ľudí hovoria, že je to „pakáž“.

Slovenský predseda vlády Fico pri návšteve odborného učilišťa pred časom povedal budúcim remeselníkom, že podľa neho vedia viac ako nejaký gymnazista, a môžu urobiť niečo pre krajinu. Ako keby sám rozdeľoval ľudí na tých zlých viac vzdelaných a tých dobrých menej vzdelaných.

Populizmus ako hrom a klamanie tých mladých ľudí. Mladý človek dostal informáciu, že je dosť múdry, už sa nemusí učiť. Podobné nešťastné reči vedú k úpadku spoločnosti a zdá sa mi, že u Fica narastá strach. Keď bol pred desiatimi rokmi na vzostupe, veril si. Teraz si už neverí a hľadá uchovávajúce procesy, ktoré by ho ešte podržali pri moci. Podľa mňa by tým istým mladým ľuďom pred desiatimi rokmi povedal, že sú dobrí, ale keď by si urobili ešte tú a tú školu, boli by ešte lepší. Ukázal by im vízie, povedal by, čo všetko sa so vzdelaním dá robiť, vymyslieť. Vedúci spoločnosti musí mať víziu, nie takú, že zvýšime dojivosť kráv, ale víziu, ktorá ukáže spoločnosti závažné hodnoty.

Výborný vzdelávací systém majú Fíni a tí vravia, že u nich je prvoradé neustále vzdelávať učiteľov, aby vedeli, ako vzdelávať deti…

… a robia veľmi dobre. Keď na Karlovej univerzite v Prahe máme mať na pedagogickú fakultu 200 študentov, hlási sa napríklad 150. Vo Fínsku je to 1 ku 10, len každý desiaty prihlásený sa na pedagogiku dostane, taký je záujem ľudí o povolanie učiteľa. Lebo do učiteľov investujú a vzdelaniu sa intenzívne venujú.

Vy navrhujete učiť deti úplne iným spôsobom; v Česku vydali učebnice matematiky Hejného metódou pre 1. až 5. ročník už pred desiatimi rokmi, učí sa tak už aj v niektorých slovenských školách. Ako vnímajú vašu metódu učitelia?

Kontroverzne, narušenie zavedených pravidiel sa stretlo s podozrievaním, odmietaním, niekedy výsmechom.

V čom je Hejného metóda iná?

Tradičné vyučovanie vychádza z toho, že my dospelí vieme, deti nevedia. Takže my deťom povieme ako. A to je omyl.

V čom?

Keby to tak išlo v histórii, tak vôbec nejdeme dopredu, lebo ľuďom by nemal kto povedať, ako majú pokračovať. Kto povedal Archimedovi, Leonardovi da Vinci, Albertovi Einsteinovi čo a ako majú robiť? Nik, oni na to prišli. Potom je otázka – prečo na to prišli? Lebo mali potrebu zisťovať niečo nové, robili experimenty, objavovali. Každý objav bol spojený s obrovskou radosťou a sýtil potrebu ísť vo vede ďalej.

Čiže takto je postavená Hejného metóda, sú v nej zapojené aj emócie?

Emócie sú v Hejného metóde kľúčové. Ak deti majú nejaký predmet rady, je to dobrá výučba, ak ho nemajú rady, je to zlá výučba. Majú ho rady vtedy, ak cítia, že potreby sú tým predmetom uspokojované. U dieťaťa tým, že dostane úlohu a ono ju chce riešiť. Porovnal by som to s dvoma rozličnými výchovami – vonku bolo po daždi a na chodníku stáli mláky. Išla mamička s asi trojročným dieťaťom, ktoré do mláky chcelo ísť. Ona ho chytila a nedovolila mu do nej ísť. Za ňou išla vietnamská maminka a dovolila svojmu chlapcovi vkročiť do mláky. Začal do nej stúpať, všímal si, čo sa deje, ako sa robia kruhy vo vode, matka mu dovolila experimentovať, jeho poznávanie išlo nahor. To je rozhodujúce, aby sme deťom pri vyučovaní vytvárali vyzývavé prostredie, ktoré im kladie otázky, a ony pri riešení otázok rozširujú seba samých. Schopnosť autonómne objavovať je veľmi dôležitá. Pri tejto metóde je však jednou z nutných zásad, a pre súčasných učiteľov veľmi ťažkých, akustická neprítomnosť v triede.

Čo to je?

Učiteľ musí rozprávať podľa možností čo najmenej. On je na organizáciu a potom na emotívne veci, keď decká na niečo prídu, aby svojou participáciou posilnil radosť, že niečo objavili. Naopak, dieťa, ktorému sa niečo nedarí, posmelí, alebo mu dá ľahšiu úlohu, aby dosiahlo radosť. V triede sú vynikajúce deti, aj slabšie deti, ale dôležité je, aby si v učebnici našlo aj slabšie dieťa úlohy, ktoré dokáže vyriešiť a mať radosť. Tak sú učebnice, ktoré píšeme podľa Hejného metódy, aj stavané. Jeden z princípov je intelektuálna autonómia dieťaťa, ale tým to nekončí. Ďalší je princíp komunikácie.

O čom je princíp komunikácie?

Keď sa rozprávam s dieťaťom, tak dieťa vie, že má kontakt s iným svetom ako je jeho detský. Keď poviem – je to dobré, tak to autorita povedala, že je to dobré. Lenže, keď autorita niečo povie, znižuje zodpovednosť za pravdivosť toho, čo dieťa tvrdí. No keď sa rozprávajú deti medzi sebou, vravia jazykom, ktorým hovoria iba ony, a ktorému my dospeláci často zúfalo nerozumieme. Ja poviem, že – zostrojil som priamku, zostrojil som kružnicu, dieťa povie priamkujem, kružnicujem… Dieťa na to ide cez činnosti, slovesá, tvorí, kým my dospelí na to ideme ako na koncept. Preto je dôležitý princíp komunikácie dieťaťa s dieťaťom.

Prečo myslíte, že lepšie funguje, keď sa v triede dieťa rozpráva s dieťaťom a nie dieťa s dospelým?

S kolegami v Bratislave sme si kedysi deti testovali. Ja som nakreslil obrázok a jedno dieťa ho videlo, druhé nevidelo. Dieťa, ktoré ho videlo, malo slovne opísať, čo je na obrázku a druhé dieťa ho kreslilo. Skúšali sme tento test na rôznych ľuďoch, napríklad učiteľ – učiteľ, učiteľ – žiak, žiak – učiteľ, nakoniec žiak – žiak. Jednoznačne a bez pochybností nám vyšlo, že komunikácia žiak – žiak bola ďaleko najúspešnejšia. Jedna moja diplomantka takisto robila podobnú prácu a všetko jej vyšlo úplne jasne aj štatisticky. Ona navyše zistila, že keď sú deti v kamarátskom vzťahu, je to ešte rýchlejšie, čiže veľkú úlohu zohráva aj sociálny moment.

Ale ako zabezpečiť, aby komunikovalo dieťa – dieťa vo vyučovacom procese?

V tradičnej škole máte príkazy učiteľa smerom k deťom – neodpisuj, nenapovedaj. Je to individuálne a to hlavné, čo deti ako komunita môžu získať, im v škole nedovolíme, lebo ich chceme nejako ohodnotiť. Nechceme ich vzdelávať, ale ohodnocovať, že urobili niečo na jednotku alebo na päťku. Omnoho prospešnejšie je, keď deti spolupracujú, pomáhajú si pri riešení úloh, komunikujú vlastným jazykom medzi sebou.

Deti majú radosť z toho, že iným deťom pomáhajú, alebo že riešia úlohy spolu?

Máme množstvo skúseností, ako sa deti radujú, a rozdelil by som radosť na tri úrovne. Prvá úroveň je, že vyriešil som úlohu, hurá. Druhá je, že Ferko vyriešil úlohu, aj keď sa mu to nedarilo, hurá. Tretia úroveň je šťastie žiaka, ktorý je nadšený z toho, že pomáhal chlapcovi zo susednej lavice, viedol ho, a ten susedný chlapec sa radoval z vyriešenej úlohy. Takže prvý mal radosť z radosti druhého. Na tom je položená demokracia, že citové vzruchy vieme dávať do synergie, aby jeden druhého podporovali. Napríklad bývalý český prezident Václav Klaus bol veľký individualista, on chcel byť všade prvý, a preto chcel, aby sa všetko hodnotilo cez rebríčky, aby bol on na prvom mieste. Pavlína Filipovská, ktorá s ním chodila do triedy, spomínala, že nikdy nedal odpísať, lebo on musel byť ten najlepší.

Čo tým chcete povedať?

Že ako má ísť spoločnosť nahor, ak jeden druhého potápa, aby on bol lepší? Spoločnosť bude rásť, ak si budeme vzájomne pomáhať. To isté platí v škole, vedomosti detí budú rásť, keď si pomôžu. A nie keď ich budeme jednotlivo hodnotiť.

Aké sú skúsenosti škôl, kde Hejného metódou už učia?

Napríklad v škole, kde sa touto metódou učí, išli deti tak nahor, že aj učitelia, ktorí boli predtým podozrievaví, sa zmenili a začali tak učiť tiež. V súčasnosti tou metódou učí celá škola. Bolo zaujímavé, keď nejaká škola nabehla na ten systém a naraz mala ohromný prílev žiakov. Riaditeľ susednej školy videl, že to má úspech, a nariadil aj v jeho škole od ďalšieho roka učiť podľa Hejného. Lenže učitelia nechceli, niektorí z nich mi aj napísali, že je to kontroverzná metóda, lebo je založená na dobrovoľnosti, radosti z práce, tak ak je k tomu učiteľ prinútený, aká je to radosť. Omnoho múdrejší boli riaditelia, ktorí poslali učiteľov na naše semináre, letné školy, ktoré pravidelne robíme, kde sa učitelia nadchli a začali učiť bez problémov.

Prerod učiteľa na nový systém učenia je zložitý?

Niektorí hovorili, že učia Hejného metódou tri roky a stále skáču žiakom do reči, nevedia, ako sa toho majú zbaviť. Zažité vzorce správania sa ťažko odstraňujú. Hejného metóda vyžaduje od učiteľa, aby na sebe dosť pracoval, a to sa mnohým nepáči, takže mnohí sú aj preto proti.

V koľkých základných školách sa v súčasnosti učí matematika podľa Hejného metódy?

Česká inšpekcia hovorí o dvadsiatich percentách. Gymnaziálne učebnice zatiaľ len píšeme, takže tam ešte Hejného metóda nie je. Na Slovensku učí niekoľko škôl a aj odtiaľ cítime, že začína byť veľmi silný záujem. Manažér jednej zo škôl z Bratislavy mi predvčerom písal, že idú otvárať dve prvé triedy po 20 žiakov a majú prihlásených 300 detí. V Poprade pravidelne robia stretnutia učiteľov, kde o metóde hovoria. Vlani som sa tam išiel pozrieť a stretol som sa s prezidentom Andrejom Kiskom, ktorý sľúbil, že príde aj tento rok. Záujem začína mať aj západ, takže okrem češtiny a slovenčiny teraz píšeme najnovšiu, tretiu generáciu kníh aj v angličtine.

Dá sa Hejného metóda aplikovať na každý predmet, nielen na matematiku?

Som presvedčený, že áno. Od prvej triedy až po univerzity. Je to metóda, ktorá sa dá aplikovať všade, ale museli by sme si odpustiť, že chceme deti hodnotiť na jednotku, na dvojku, lepší, horší a museli by sme mať víziu, že chceme slušných ľudí s radosťou z toho, že iným pomáhajú. V Bratislave sa snažia transformovať našu metódu aj na informatiku na vysokej škole. Na Slovensku ten boom Hejného metódy nenaráža na skepsu, aká je v Česku, Slováci sa vedia viac nadchnúť. Na Slovensku bolo vždy všetko akési jasnejšie, chlapi si dajú po papuli a na druhý deň sú kamaráti, kým v Česku je to sofistikovanejšie, aj skepsa, aj závisť, a tým je to nebezpečnejšie, akési chemické.

Na Slovensku niektorí matematici vyzývajú na schválenie povinnej maturity z matematiky, aby zo stredných škôl vychádzali vzdelanejšie deti. Je to dobrý prvý krok k lepšiemu vzdelaniu národa?

V Česku je povinná maturita z matematiky už schválená, bude od roku 2018 alebo 2019. Bude to „malér“, podľa mňa je to „udreté“, nemyslím, že je to dobrý krok.

Matematika je predmet, ktorý rozvíja logické myslenie, posúva človeka dopredu. Podľa vás je zle, že bude matematika povinná?

Odkiaľ viete, že práve matematika posúva človeka dopredu? Vie niekto z osobnej skúsenosti podoprieť túto tézu? Traduje sa síce, že matematika rozvíja človeka, ale pravda to môže byť iba v istých súvislostiach. Matematika ženie dopredu myslenie tých detí, ktoré sú na ňu nastavené, ktoré matematika teší, chcú ju robiť. Dopredu nejdú len znalosti, ale aj schopnosti dieťaťa porozumieť úlohe, vedieť ju sformulovať svojím jazykom a dať úlohu do procesu, ktorý je riešiteľný. Ide o sériu schopností, na ktorú psychológovia už dávno prišli. My myšlienky, ktoré psychológovia vytvorili, vôbec neberieme vážne, a učíme po starom. Povinná maturita z matematiky je nešťastné rozhodnutie a nenaplní sa to, čo by navrhovatelia chceli. Som skalopevne presvedčený, že povinná maturita logické myslenie detí nerozvinie. V Česku už dali vzorové maturitné príklady – sú medzi nimi také, ktoré vyžadujú myslenie, a sú také, ktoré vyžadujú dril. Ukáže sa, že v úlohách, ktoré vyžadujú dril, budú žiaci dobrí, v tých, ktoré požadujú myslenie, budú slabí. Ak štát chce, aby maturity dopadli dobre, zvýši počet drilových. Aký to bude mať následok? Učiteľ bude drilovať a začne ničiť aj tie deti, ktoré nie sú drilové.

Ale ostatných by to možno prinútilo učiť sa matematiku…

Bol som na vojne s Antonínom Holým, ktorý vynašiel rad antivirotík využívaných pri liečbe HIV alebo hepatitíde typu B. Jemu nešla čeština, spomínal, že z nej len tak-tak zmaturoval. No predstavte si, že by z češtiny nezmaturoval, nemohol by ísť na vysokú školu a nestal by sa jedným z najvýznamnejších českých prírodovedcov 20. storočia. A táto republika by nedostala dohromady 12 miliárd dolárov, ktoré on výskumom krajine priniesol. Keby sme nútili deti povinne maturovať z matematiky, možno by sme nepustili ďalej ľudí, z ktorých by mohli byť spisovatelia typu Karla Čapka, alebo archeológovia, ktorí by rozlúštili nejaké písmo. Neboli by len preto, že máme nastavené nejaké pravidlá, lebo si myslíme, že matematika rozvíja, lebo si myslíme, že ľudia, ktorí chcú byť na čele, chcú byť najlepší, majú nástroj, aby iných potláčali.

Máte skúsenosti s nejakými deťmi, ktoré neboli dobré v matematike, ale zlepšili sa vašou metódou?

Množstvo. Priamo v našom dome býva na prízemí pani, ktorá má syna Miša. Prišla s prosbou, že Mišo prepadáva z matematiky, či by som sa ho neujal. Prišiel ku mne a začal, že trigonometrickým funkciám nerozumie, vzorce si nepamätá, ale ja som hneď na začiatku jednoduchým testom zistil, že mu to myslí. Začali sme s príkladmi, on ich riešil, ja som sedel pri počítači a po chvíli prišiel, že či by som mu požičal moju učebnicu domov. Na druhý deň prišiel, či by som mu požičal knihu pre vyšší ročník. A už som vedel, že bude dobre. Hovoril som mu, že učivo nedoženieme za dva mesiace, bude to trvať aj pol roka, ale on robil ako fras. Nie školské úlohy, ale príklady, ktoré som mu dal ja. Suseda po čase prišla poďakovať, že to je neuveriteľné, chlapec, ktorý bol z matematiky zdesený, je v nej odrazu zavŕtaný od rána do večera. On jednoducho nebol drilový, ale mysliaci typ, lenže potreba použiť mozog, ktorá v ňom driemala, bola utlmená drilom. Mozog sa mu naraz otvoril, zmaturoval na dvojku, išiel na vysokú školu a stále napredoval. Nakoniec sa na vysokej škole stal tým, kto matematiku začal vysvetľovať spolužiakom. Chlapec, ktorý kedysi z matematiky prepadával, na vysokej škole z tohto predmetu exceloval. Ja metóde, o ktorej hovorím, verím stopercentne, nikdy ma nesklamala.

Vy teraz robíte v Česku niečo ako reformu školstva odspodku, od škôl, ktoré vašej metóde veria. Podarí sa to presadiť aj na Slovensku?

Som presvedčený, že áno. Nesmieme byť netrpezliví. Učebnice a systém, ktorý tu pred vami leží na stole, vzniká viac ako 80 rokov. Školský systém má veľkú zotrvačnosť. Ono to má výhody aj nevýhody – keď prišli komunisti a začali ničiť naše školstvo, starí kantori v sebe ešte kvalitné školstvo určitý čas niesli, komunistom sa ho nedarilo zničiť hneď. Ale nakoniec sa to podarilo a dozvuky komunizmu stále cítiť dodnes, nemôžeme si myslieť, že zničené školstvo zo dňa na deň zmeníme. Keď som sa po revolúcii stal námestníkom ministra školstva, dali sme učiteľom návrh, aby si sami urobili osnovu pre matematiku. Lenže učiteľom sa to nepáčilo, cítili, že keď si niečo zvolia, berú za to zodpovednosť. Chceli mať nariadené zhora, že toto a toto sa bude robiť, že tretí týždeň v októbri sa riešia rovnice. A keď niečo dostali nariadené, potom sami nariaďovali dolu, deťom. A to je zlé. My sa teraz snažíme robiť reformu v Česku tak, že identifikujeme učiteľov, s ktorými by sa dalo spolupracovať, aby sa dozvedeli, že robíme toto a toto, a ak chcú, môžu sa prihlásiť. Máme cez prázdniny letné školy, na ktorých sa ukáže, či metóda učiteľa chytí. Jedna z našich hlavných tútoriek je učiteľka, ktorú som ešte ja učil v základnej škole v Bratislave.

Ako vy dnes vidíte Slovensko očami človeka, ktorý od rozpadu federácie žije v Prahe?

Keď sa Kiska stal prezidentom, a keď som počul jeho prvé reči, zaplesal som. Manželka, Češka, mi hovorí – pozri sa, ako nás tí Slováci predbehli. Tu sme mali Klausa, potom Zemana, samoľúbych egoistov, a odrazu je na Slovensku Kiska. Ale hneď sa našlo plno ľudí, ktorí nadávali na Kisku a mnohí z nich rovnako nadávajú aj na Fica. Schopnosť Slovákov nadchnúť sa pre niečo je ako keby utlmovaná. Neviem, čím to je. Na Slovensku sa veci môžu veľmi silno pohnúť, ale pôjde to zospodu.