Peter Ivanič
Americký Burlington je prvým mestom na svete, ktoré sa blíži k nulovej spotrebe uhlíka. Jeho cestu k udržateľnosti pred viac než 30 rokmi započal neúspešný kandidát na prezidenta USA, Bernie Sanders.
Americký Burlington (zdroj: Pixabay)
“Nebola to žiadna veda,” hovorí pre projekt Svet Inak Bruce Seifer, ktorý bol kedysi členom vedenia Burlingtonu – mesta, ktoré sa pred desaťročiami rozhodlo, že dosiahne energetickú sebestačnosť a udržateľnosť. Ako to?
“Spýtali sme sa komunity, čo chce a potom sme to zrealizovali,” dodáva Seifer, ktorý je dnes známy odborník na udržateľnosť komunít. Také jednoduché to vraj bolo.
Nulový variant
Mestu sa nedávno podarilo dosiahnuť nevídaný míľnik. Je energeticky prakticky sebestačné, z obnoviteľných zdrojov dokonca vyrába viac než sto percent potrebnej energie. Avšak to je len časť omnoho širšej mozaiky. Obec totiž pred rokmi zmenila kurz na viacerých frontoch.
Burlington, ktoré sa pred časom podľa prieskumu Gallupovho inštitútu stalo najšťastnejším malým mestom v Amerike, okrem energetickej sebestačnosti významne podporuje miestne podnikanie a život občianskej spoločnosti. Vedie komunitné záhrady a kooperatívnu tržnicu. Aktívne preferuje alternatívnu dopravu – v tamojšom poňatí je ňou nielen bicykel, ale aj verejná doprava.
“Je nám jasné, že udržateľnosť je dynamický cieľ, ktorý pozostáva z prepojenia ekonomického rastu a rozvoja, rovnosti príležitostí, kvalitného vzdelania a zdravého životného prostredia – vrátane zníženia emisií skleníkových plynov ,” hovorí pre Svet Inak Jennifer Green, ktorá na magistráte koordinuje program udržateľnosti mesta.
Čitateľ si možno povie, že na začiatku cesty mesta k udržateľnosti pravdepodobne stáli nejakí aktivisti, ktorým sa podarilo presadiť svoje návrhy. Tak tomu bolo napríklad v Kinsale či Totnes vo Veľkej Británii s ich iniciatívou Transition Towns. No v prípade Burlingtonu je všetko inak.
Iniciatíva prichádza od začiatku až dodnes z pre nás nečakaného smeru – od miestnej samosprávy. Všetko sa to pritom začalo v 80. rokoch. Vtedy sa v Burlingtone, ktoré je najväčším mestom amerického štátu Vermont, stal starostom Bernie Sanders.
Burlingtonská tržnica. (zdroj: Flickr)Manažovaný rozvoj
Burlington leží na pobreží Champlainovho jazera na hraniciach s Kanadou. Spolu s metropolitnou oblasťou v ňom býva 150-tisíc obyvateľov. Mesto záviselo, a vlastne dodnes závisí, z veľkej časti od turizmu a poľnohospodárstva. Výzvy spojené so životným prostredím či zmenou klímy tak predstavujú pre Burlington priamu hrozbu. Na to, aby mohol týmto výzvam čeliť, si musel vytvoriť vlastné stratégie, ako na to.
Práve tie stratégie sú kľúčové. Mestá prosperujú alebo zlyhávajú v závislosti od kvality ich plánovania, vysvetľuje pre portál Factcoexist.com Peter Clavelle – muž, ktorý vystriedal na poste Bernieho Sandersa. Ako však vidíme aj na príklade slovenských miest, zdá sa, že sa to ľahšie povie, ako urobí.
“Ak sa veci v komunite nastavia správne – a skúseností a poznatkov máme aj z Burlingtonu veľa – výsledky môžu byť ohromujúce,” hovorí Bruce Seifer na margo plánovania ako kľúča k úspechu. Sám Seifer s kolegami vytvoril po rokoch pozorovaní akýsi manuál, ktorý vydali knižne a okrem iného slúži aj ako vysokoškolské skriptum v komunitnom plánovaní.
Ako zvrátili proces úpadku
“Pred rokmi sa tu povaľovali sudy od oleja, opustené vagóny, opustené autá,” opisuje pre North Country Public Radio realitu Burlingtonu začiatku 80. rokov Brian Pine, vtedy aktívny v občianskej spoločnosti, neskôr dlhoročný šéf oddelenia bývania na magistráte.
Ošumelý Burlington v tom čase v regióne nijako nevyčnieval. Bol príkladným mestom tzv. hrdzavého pásu – pásu zašlých miest na severe USA, ktorý sa spája s ekonomickým prepadom, populačným poklesom a rozkladom mestských spoločenstiev. Narozdiel od mnohých iných sa Burlingtonu tento proces podarilo zvrátiť.
“Vtedy pred rokmi, v roku 1983 a 1984 sme spravili veľký výskum vrátane prieskumu verejnej mienky, aby sme zistili, kam sa sa má mesto vlastne uberať,” vysvetľuje Seifer, na akom základe sa dopracovali k zmene Burlingtonu.
Výsledky výskumu mohli magistrát nasmerovať jedným z troch smerov – nechať to celé na biznis sektor, riadiť rozvoj mesta alebo sa stať jeho samotným developerom. “Ľudia si vybrali riadený rozvoj mesta,” dopĺňa Seifer.
Bezpečné cyklotrasy zvyšujú záujem o bicyklovanie o 300 až 500 percent. (zdroj: Pixabay)Hodnota za peniaze na tamojší spôsob
Potom, ako zistili, kam a ako by sa malo mesto uberať, pustili sa do analýzy východísk a návrhu plánu – akejsi hodnoty za peniaze na tamojší spôsob. Zozbierali všetky dostupné dáta, najali si externých konzultantov, aby pre nich spravili rozhovory so zástupcami biznis komunity a mimovládneho sektora, zmapovali situáciu a navrhli plán. Vznikol tak dokument s názvom “Zamestnanosť a ľudia” so 17 odporúčaniami.
Mesto v nasledujúcich desaťročiach plán pravidelne aktualizovalo. Špeciálne sa pritom zameralo na znevýhodnené časti spoločnosti a životné prostredie. “Napríklad na začiatku sme sa zamerali na slobodné matky s deťmi a mladých ľudí s nižším vzdelaním,” vysvetľuje Seifer.
Od roku 2000 je to zas cieľavedomá integrácia podnikania a miestneho poľnohospodárstva, zdôrazňovanie recyklovania a šetrenia energiou, ale aj podpora alternatívnej dopravy – zistili napríklad, že oddelené bicyklové trasy zvyšujú záujem o cyklistiku o 300 až 500 percent. Seifer jedným dychom dodáva, že odporúčania sa v priebehu rokov síce menili, ale základné princípy zostávajú nemenné:
- “Upchať deravý hrniec” – podpora sebestačnosti spoločenstva vďaka miestnemu vlastníctvu a využitiu miestnych zdrojov.
- Vyrovnanie benefitov a nákladov rozvoja.
- Podpora vzniku a zároveň “recyklácie” vzácnych verejných zdrojov v rámci komunity.
- Ochrana a zachovanie krehkých envirozdrojov.
- Zaistenie plnej účasti populácie na rozhodovaní, vrátane tých, ktorí sú obvykle vylúčení z politického a ekonomického hlavného prúdu.
- Robustná podpora tretieho, a zvlášť štvrtého sektoru, v ktorom môžu neziskové a ziskové organizácie spolupracovať s vládou pri dodávaní tovarov a služieb.
Tieto princípy viedli mesto prakticky vo všetkom. Keď bolo treba zrekonštruovať miestnu elektráreň na uhlie, prepracovali ju rovno na elektráreň na drevo. Toho je v okolí všade dostatok – a dodnes, po viac než 30 rokoch, je burlingtonská elektráreň jediným zariadením v štáte Vermont, ktoré odoberá drevo len z udržateľne pestovaných lesov. Teda takých, ktoré stíhajú dorastať rovnakým tempom, akým sú klčované.
Aby predsa len nevypúšťali do ovzdušia oxid uhličitý, nainštalovali na komíny filtre 100-násobne účinnejšie, než aké požaduje štát. K tomu pridali solárnu elektráreň na mestskom letisku a niekoľko vrtúľ na kopcoch za mestom. Zároveň šlo mesto príkladom a znížilo vlastnú spotrebu energie na úroveň z konca 80. rokov.
Alebo ich mestské záhrady. Ide o 140 hektárov, o ktoré sa delia podnikatelia – nielen zabehnutí farmári, ale aj začínajúci poľnohospodári vo farmárskom inkubátore, ktorý podporuje mesto – s poľnou kooperatívou. Tú tvorí dokopy 600 členov, ktorí za zakúpené podiely inkasujú pravidelné dividendy vo forme debničiek s čerstvou zeleninou.
Kooperatíve okrem toho zostáva dosť zeleniny nielen na to, aby ju mohli predávať občanom vo vlastnej tržnici, ale aj na solidárny potravinový príspevok pre 150 vytipovaných rodín najviac ohrozených chudobou. Pre tých ročne vyčleňujú viac než 13 ton čerstvej zeleniny.
Lovci veľrýb
Na prístupe Burlingtonu k svojmu rozvoju je zvlášť zaujímavé cieľavedomé prepojenie s podnikaním. Mesto je silne probiznis orientované, ale pristupujú k biznisu inak, než je bežné. Samospráva aktívne podporuje miestnych podnikateľov aj mimovládne organizácie, ktoré sa spätne podieľajú na rozvoji mesta.
A biznisu nedovolí všetko. Príklad: Federálny program, ktorý 20 rokov dotoval majiteľov najdostupnejšieho bývania v meste, mal v sebe dieru. Vďaka nej by sa majitelia nehnuteľnosti mohli vyvliecť z tohto vzťahu a bývanie prestavať na luxusné apartmány.
No vtedajšia Sandersova administratíva to nedovolila. Zabránila tomu rôznymi zákonnými cestami. Mesto k riešeniu podobných problémov odvtedy pristupuje organizovaním odspodu, prijíma miestne nariadenia, ktoré chránia zraniteľných, motivuje k zapojeniu miestny biznis a občiansku spoločnosť.
“Mnohé komunity sa stali ´lovcami veľrýb´, domnievajú sa, že odpoveď na podporu biznisu nájdu pri veľkých rybách,” hovorí Seifer. V Burlingtone namiesto toho vytvorili pôžičkový fond a pomohli miestnym podnikateľom a neziskovkám pri štarte. Podporovali tých, ktorí peniaze, ale aj ich čas a snahu, preinvestovali lokálne, ktorí zamestnávali miestnych, poskytovali služby miestnym. “A ak sa časy zhoršili, neodišli preč – lebo tu žili,” dodáva Seifer.
Pomohli im pritom aj federálne fondy, obdoba našich eurofondov. Podobne ako v Európe ich však niektoré tamojšie mestá využili uváženejšie než iné. “Na Burlingtone nie je nič zázračné,” hovorí pre magazín Politico Taylor Ricketts z Vermontskej univerzity, ktorá sídli v meste. “Nemáme žiadne zvláštne dary prírody, ako je veľa slnka, mocné vetry či silné rieky. Takže to, čo sme dokázali my, môžu spraviť aj iní.”
Zdroj: www.svet.sme.sk