Videnie sveta postavené na mechanistických a dualistických princípoch, ktoré predstavuje základ kultúrnej identity našej civilizácie, v nás podporuje skúsenosť oddelenosti a nedostatku. Kľúčovú rolu pri šírení takto orientovaného prístup k svetu a vzťahom zohralo moderné vzdelávanie, ktoré príbeh našej evolúcie interpretovalo prostredníctvom naratívu prežitia tých najsilnejších. Svet hlboko ponorený v kríze vzťahov, ktorá zasahuje všetky roviny našich životov, je výsledkom tohto obmedzeného chápania vývoja. 

Veľkou úlohou vzdelávania budúcnosti je nanovo vyrozprávať príbeh vývoja tak, aby pôsobil ako katalyzátor premeny základných princípov, na ktorých naša spoločnosť v súčasnosti stavia a miesto deštrukcie planetárneho systému a oslabovania základných spoločenských väzieb viedol k ich regenerácii. To v prvom rade predpokladá hlbokú transformáciu v samotnom vzdelávaní, pretože vzdelávanie bez regeneratívnych hodnôt, ktoré by v človeku podporovali vedomie spolubytia a spolutvorby, nemôže rozvíjať úctu k životu. 

Základom gramotnosti budúcnosti je, že v ľuďoch sa rozvíja živé imaginatívne spojenie s ich tvorivým potenciálom, ktorý je vnímaný ako bytostná súčasť a prejav tvorivého potenciálu nášho sveta. Kultivácia vedomia tohto prepojenia v ľuďoch priamo rozvíja pochopenie hĺbkovej architektúry súvislostí a pozýva ich k tomu, aby do svojich vízií a osobných ašpirácií vtkávali tvorbu podmienok potrebných nielen pre ich vlastnú realizáciu, ale najmä pre rozkvet sveta ako celku. Princípy vzdelávania, s ktorými prichádzame, slúžia pre tento kvalitatívny posun v účele vzdelávania ako východisko. 

1. Sloboda ako hlavný pilier potrebný na rozvoj vzdelávania

Na plné rozvinutie svojho potenciálu potrebuje kultúrny a vzdelávací sektor rozviazané ruky bez rizika šedej uniformity a imperatívu striktnej povinnosti. Nástupom do povinnej školskej dochádzky je prirodzená schopnosť detí tvoriť, hľadať zmysel a pýtať sa prehnanou direktívnosťou a reguláciou ubíjaná. Vzťah slobody a vzdelávania je obojsmerný: poskytnutím vonkajšej slobody uvoľníme priestor pre hlbšie impulzy vo vzdelávaní a vlastnou skúsenosťou zážitkov zo živého, otvoreného poznávania si budujeme vnútornú slobodu spojenú s osobnou zodpovednosťou.

2. Osobnosť v centre vzdelávacieho procesu

Tradičné ťažisko vzdelávacieho procesu treba od encyklopedických vedomostí presunúť k rozvoju osobnosti študenta ako hlavného tvorcu odpovedí na výzvy našej doby. Poznatky sú dôležité, ale sú len prostriedkom. O tom, akému účelu budú slúžiť, či budú využité len v osobný prospech alebo pre zdravý vývoj celku, o tom rozhoduje samotný človek, s jeho hodnotami, ideálmi a charakterom. Riešením je vzdelávaniu prinavrátiť jeho formatívnu povahu s cieľom rozvíjať ľudskú individualitu v celej jej komplexnosti. Na takomto základe možno stavať pri rozvoji jedinečných talentov, aj pri živom poznávaní celku. 

3. Regenerácia vzťahov

Orientácia ľudí v spoločnosti na úzko osobné ciele a konkurenčný zápas vedie k posilňovaniu pocitu oddelenosti, nedôvere, rastúcej agresivite a v konečnom dôsledku aj s k oslabovaniu sociálnej súdržnosti. Hranice osobných záujmov je potrebné neustále presahovať prostredníctvom hľadania toho, čo je nám ako ľudským bytostiam spoločné a čo nás spája s bytím sveta, v ktorom žijeme.  Pri tom hrá významnú úlohu hĺbkové počúvanie, rešpektujúca komunikácia a tvorba bezpečného a inšpiratívneho komunitného prostredia, ktoré by mala každá progresívne orientovaná vzdelávacia inštitúcia kultivovať. 

4. Holistický rozvoj životného priestoru

Sme organickou súčasťou univerza a na svet sa potrebujeme pozerať holisticky, z komplexnejšej perspektívy, ktorej súčasťou je aj príroda a celá planéta. Starostlivosť o Zem je aj starostlivosťou o seba a svoju komunitu. Naša budúcnosť závisí od zdravia ekosystémov, a preto súčasťou vzdelávania musí byť aj aktívna starostlivosť o náš životný priestor, vnímaný nie ako účelový zdroj napĺňania našich potrieb, ale ako zdroj krásy, múdrosti a inšpirácií pre náš život.

5. Transdisciplinarita miesto úzko ohraničenej špecializácie

Žiadny prírodný, sociálny, kultúrny alebo psychologický proces nie je možné plne obsiahnuť v rámci jednej izolovanej disciplíny. Pre živé chápanie súvislostí a zdravý vzťah k svetu ako takému je preto potrebné rozvíjanie transdisciplinárnych kompetencií a prístupov, ktoré nielen vytvárajú prepojenia medzi jednotlivými oblasťami poznania (interdisciplinarita), ale zároveň tieto oblasti integrujú do podoby celistvého obrazu sveta (transdisciplinarita). Učenie zasadené do kontextu takto rozvíjanej architektúry súvislostí stimuluje celú bytosť študenta i učiteľa a proces učenia premieňa na dobrodružstvo poznania, kde každý nový vhľad obohacuje sebaponímanie všetkých, ktorí na ňom participujú i plnosť vzťahov, ktoré ich spájajú.

6. Zmena vzťahu učiteľa a študenta

Študent je chápaný ako aktívny tvorca a samostatne mysliaca bytosť, ktorá svoje poznanie rozvíja na základe všetkých svojich poznávacích daností, životných skúseností a jedinečného tvorivého potenciálu. Kultúra v triede a princípy práce sú výsledkom spoločného pôsobenia učiteľa a študentov. Úloha učiteľa pri prehlbovaní kultúry je spojená predovšetkým s jeho rolou „sprievodcu a mentora“, ktorého  hlavnou funkciou je študentov inšpirovať, stimulovať a v prípade potreby aj korigovať na ich ceste poznávania a osobnostného formovania. Učiteľ vytvára pestré možnosti pre realizáciu študentov, rešpektuje individuálne rozdiely a otvára možnosti pre vzájomnú pomoc, spoluprácu  a budovanie prirodzeného spoločenstva. Úloha študentov je predovšetkým objavovať spojitosti medzi jednotlivými témami a ich životmi, ako aj s tým, ako tieto témy vnášajú do svojich vzťahov s ostatnými študentmi. Hodnotenie zachytávajúce individuálny pokrok každého študenta je spoločným procesom, v rámci ktorého študenti spolu s učiteľom formulujú kritériá hodnotenia.

7. Potreba zmeny obsahu

Okrem zmeny spôsobu učenia a prístupu k študentom je nutné aktualizovať aj samotný obsah povinného kurikula. Strnulú, vyprázdnenú teóriu, ktorá bola autenticky zmysluplná v minulosti je potrebné nahradiť konceptmi, príbehmi a kompetenciami, ktoré reflektujú veľké výzvy našej doby a prostredníctvom novej vízie sveta podporujú prirodzené sebapoznávanie, etické konanie, rozvoj charakteru, ekologickú gramotnosť, život v medziach kapacity Zeme, spolupatričnosť a spoluprácu, regeneratívnu kultúru zdravia, solidárnu a cirkulárnu ekonomiku, estetiku prostredia, posun od kvantity ku kvalite, organický dizajn a tvorbu komunít na princípoch spolubytia.

8. Potreba kladenia otázok

Bádateľský a výskumnícky duch je vo vzdelávaní nadbytočnou teóriou a odbornou špecializáciou úplne potlačený. Na rozvíjanie samostatného myslenia, schopnosti klásť otázky smerujúce k podstate, cibrenie citu pre prácu s rôznymi naratívmi a hladanie hlbšieho zmyslu našich individuálnych životov a ich vzťahu s bytím sveta, neostáva žiadny priestor. Humanitné aj prírodovedné predmety je preto potrebné nanovo uchopiť a navzájom integrovať tak, aby tieto kompetencie celkom prirodzene rozvíjali.

9. Prepojenie teórie s praxou

Rozpoltenosť keď si človek “myslí jedno a koná druhé” je zrejme najcharakteristickejšou črtou našej súdobej spoločnosti. Táto dichotómia je v mnohých ohľadoch výsledkom vzdelávacieho procesu, postaveného na teoretických konceptoch odtrhnutých od reálneho života študentov, ktoré nemajú pre ich študentov žiadny význam. Omnoho prirodzenejšou a zmysluplnejšou formou vzdelávania je prístup, kde teória plynule prechádza do praktických aplikácií, ktoré si vyžiadal život sám. Každá dostatočne živá teória so sebou  prináša množstvo praktických aplikácií a každá skutočne praktická aplikácia stavia na hlbokom pochopení teoretických súvislostí.

10. Syntetické myslenie miesto encyklopedickosti

Masívny rozvoj informačných technológií nám umožňuje efektívnym spôsobom zhromažďovať a spracovávať  geometrický nárast poznatkov z rôznorodých oblastí. To, čo informačné technológie neponúkajú, je kapacita k integrácii tejto záplavy informácií. Encyklopedicky orientované vzdelávanie je preto potrebné nahradiť syntetickou schopnosťou informácie kriticky triediť, vyhodnocovať a zmysluplne spájať do širších súvislostí. Prirodzeným dôsledkom syntetického myslenia je lepšie zapamätanie si poznatkov bez potreby drilu a memorovania.