1. To, aká budúcnosť nás čaká, závisí na tom, ako vidíme svet a naše miesto v ňom
Každá spoločnosť je vystavaná okolo svojho centrálneho civilizačného príbehu, na základe ktorého si tvorí chápanie toho, kým ako ľudské bytosti sme, čo je skutočné, čo je možné, prečo sme tu, ako sa rodí zmena, čo je dôležité, ako žiť život, ako sa svet stal tým, čím je a aká budúcnosť by nás mohla čakať. Podstatou civilizačného príbehu, na ktorom stojí naša moderná spoločnosť je skúsenosť oddeleného “Ja” zasadeného v “cudzom” svete, v ktorom si všetky typy bytia navzájom nevyhnutne konkurujú, pretože viac pre jedného znamená menej pre druhého. Vesmír samotný je tvorený výhradne atómami a prázdnom a nedisponuje žiadnu z osobných vlastností, ktorými sa ako ľudské bytosti vyznačujeme: inteligencia, zmysel, schopnosť vnímať, vyšší zámer a vedomie. Napriek tomu, že táto perspektíva so sebou priniesla nebývalú autonómiu ľudského subjektu a jeho emancipáciu zo všetkých tradičných štruktúr i z prírodného prostredia, výsledkom dlhodobého zotrvávania v nej je patologický spoločenský systém a videnie sveta, ktoré nás znecitlivujú a zároveň sú na našej necitlivosti závislé. Modernita splošťuje naše Ja a všetko okolo nás redukuje na úroveň nemých a necitlivých objektov, ktoré je možné ľubovoľne vykorisťovať alebo sebastredných protivníkov, ktorých je potrebné zničiť (desakralizácia prírody aj dehumanizácia protivníka vychádzajú z identického postoja). Ekologická kríza nás vyzýva k transformatívnej revolúcii, ktorej základom je obnovenie hlboko prežívaného pochopenia a ocenenia živej inteligencie a vzájomného prepojenia všetkých vecí. Obnova vonkajšieho sveta však bude možná až potom, čo obnovíme náš vnútorný svet prostredníctvom vedomého prijatia alternatívnej perspektívy sveta založenej na spolubytí, ktorá by organicky rozvíjala našu prirodzenú schopnosť cítiť, milovať a prostredníctvom vzťahov participovať na bytí sveta.
2. Zem je živý systém a k živým systémom nie je možné pristupovať ako k strojom
Tendencia vidieť Zem ako zložitý stroj a snaha vtesnať skutočnosť s celou jej bohatosťou do rámcov tvorených vyčísliteľnou uhlíkovou stopou, so sebou prináša nesmierne kultúrne, hodnotové a epistemické násilie. To, že sa pri našich rozhodnutiach a konaní v organickej sfére spoliehame predovšetkým na metriku, tak ako to robíme pri zložitých mechanických systémoch (autá, počítače), ktorých fungovanie závisí na lineárnych vzťahoch a veľkom množstve na sebe nezávislých premenných, povedie len k prehlbovaniu našich kultúrne podmienených slepých škvŕn a umocňovaniu ekonomických a politických záujmov tvoriacich status quo. Ekosystémy našej planéty sú nepredstaviteľne komplexné živé bytosti. Tým, že konverzáciu spojenú s deštrukciou prírodných systémov zameriavame na čísla, znižujeme nielen našu schopnosť vnímať plnosť nelineárnych vzťahov, na ktorých sú komplexné organické ekosystémy postavené, ale aj našu kapacitu vidieť vnútornú hodnotu a celkový prínos ich jednotlivých častí do planetárneho celku. Fixácia na číselnú kvantitu, na to, čo sme sa rozhodli merať, čo dokážeme merať alebo čo je vo svojej podstate prístupné meraniu, vo svojich dôsledkoch vždy vedie k redukcii komplexnosti na malé súbory generických vzťahov, a to pripravuje scénu na násilie: fyzická redukcia organických systémov motorovými pílami, buldozérmi a ťažnými zariadeniami je priamym dôsledkom ich konceptuálnej redukcie na merateľnú kvantitu a službu. Ak sa na Zem budeme pozerať ako na živý organizmus, kde všetko je z kauzálneho hľadiska nelineárne prepojené so všetkým, bude pre nás samozrejmé, že jediným zmysluplným a udržateľným riešením kritického stavu klímy je okamžité zastavenie ničenia jej živých tkanív, ktorého dôsledky sa prejavujú aj v obmedzení schopnosti Gaie spravovať fluktuácie jej atmosférických súčastí. Na to, aby sme tento krok boli schopní spraviť, je potrebné začať stavať na celkom odlišných východiskách koreniacich v Príbehu spolubytia, ktorý jasne hovorí, že prospievanie všetkých foriem života závisí na prospievaní každej jednej z nich. Inými slovami, život podporuje život.
3. Naše najhlbšie bytie je súčasťou bytia všetkých ostatných foriem života okolo nás
Ak sa pri snahe o riešenie rôznych aspektov globálnych výziev zameriame na ich povrchové prejavy bez toho, že by sme zároveň pracovali s ich hlbinnými príčinami, v prípade ich úspešného potlačenia sa tieto výzvy vrátia v novej, nebezpečnejšej forme. Environmentálna kríza, pred ktorou stojíme, sa zrkadlí v množstve ďalších kríz, ktoré, hoci sa prejavujú v iných oblastiach, vychádzajú z identických príčin spojených s našou hlbinne prežívanou identitou postavenou na Príbehu oddelenosti. V kontexte Príbehu spolubytia je možné pracovať s viacerými druhmi príčin, pretože psychická klíma tvorená našimi presvedčeniami, vzťahmi a naratívmi je intímne prepojená s atmosférickou klímou a to isté platí aj o politickej a spoločenskej klíme. Ak tvárou v tvár tejto situácii potrebu zmeny staviame na egocentrickej snahe o naše vlastné prežitie, nevedie to k reálnej transformácii – spoliehať sa na sebastrednosť pri riešení problému, ktorý je výsledkom sebastrednosti toho najvyššieho rádu, totiž len prilieva olej do ohňa. Cesta vpred vedie cez iniciačnú skúsenosť, ktorá v nás podporuje konfrontáciu s krásou, utrpením a smrteľnosťou všade okolo nás a ktorá nás zároveň otvára skúsenosti hlbinného existenčného puta so všetkými bytosťami i so svetom ako takým. Ak vyhynie nejaký druh, spolu s ním zomrie aj niečo v nás. Ak, naopak, nejaký druh (alebo ekosystém) dosiahne svoju zrelú formu sebaprejavenia, je tým priamo obohacované aj naše vlastné bytie. To, čo potrebujeme, je aktívne rozširovať kruh súcitu s každou bytosťou žijúcou na tejto planéte.
4. Cestou z cyklu pseudoriešení je otvorenosť voči komplexnosti výziev
Ak jediný nástroj, ktorý máme, je kladivo, všetko sa nám bude javiť ako klinec. Naše obmedzené chápanie sveta nás vedie k tomu, aby sme v komplexnom nelineárnom systéme kauzálnych vzťahov hľadali jednoduchú príčinu, pri ktorej riešení by bolo možné využiť náš dominantný mentálny program: vojnovú mentalitu postavenú na identifikácii, ovládnutí, porazení a zničení nepriateľa. V živote je niekedy potrebné bojovať. Boj samotný nie je problém, problém je zvyk bojovať, ktorý je motivovaný videním sveta zameraným na hľadanie nepriateľa. Problém nie je ani v riešení problémov zhora-nadol orientovaných na kontrolu. Problém je v tom, že k týmto typom riešení automaticky skĺzavame aj v prípade komplexných živých systémov. Výsledkom je, že sa celkom strácame v bludisku nezamýšľaných dôsledkov, kde v nešťastnom kolobehu “pohotovosť – čiastkové riešenie – pohotovosť” zmätene pobiehame od jednej nami vytvorenej krízy k druhej. Globálne výzvy chceme riešiť pomocou metód a nastavenia mysle, ktoré sú nám dobre známe, pretože tento spôsob sa nijako nedotýka základov našej spoločnosti v podobe, v akej ju poznáme. Spomedzi všetkých naratívov, prostredníctvom ktorých je možné pristúpiť k riešeniu klimatickej zmeny, si naša kultúra tvorí ten, ktorý najlepšie zachováva status quo. Čo ak príčinou je celá spleť navzájom prepojených vecí, ktorých zdrojom sme my sami a spôsob akým žijeme? Zvyk hnať sa za tým najjednoduchším a najpovrchnejším riešením pôsobí ako pohodlné rozptýlenie brániace zmysluplnejšiemu typu reakcie. Chráni nás pred bolesťou spojenou so zvedomením spojitosti medzi našou hlbinnou identitou a problémami, ktoré všade okolo nás stále výraznejšie prežívame. Prístup postavený na bytostnej obnaženosti a otvorenosti voči komplexnosti celej situácie nás môže priviesť k miestu v našej mysli, z ktorého môžeme konať súbežne na viacerých úrovniach, pretože budeme schopní každú rovinu príčin vidieť v kontexte väčšieho obrazu, vďaka čomu už viac nebudeme upadať do jednoduchých pseudoriešení.
5. Iniciácia našej civilizácie do stavu dospelosti spočíva v prechode od Príbehu oddelenosti k Príbehu spolubytia
Dominantné spoločenské smerovanie nie je spojené s nejakou nemennou silou ľudskej prirodzenosti. Vyviera z hlbšej vrstvy tvorenej našou civilizačnou mytológiou (príbehmi, významami, predstavami a dohodami, ktoré spolu vytvárajú všetko to, čo pokladáme za skutočnosť), ktorú sme vytvorili my sami a to, čo ľudia vytvorili, môžu aj pretvoriť. Množstvo navzájom súvisiacich kríz, vrátane krízy ekologickej, predstavuje pre našu civilizáciu iniciačnú skúšku. Tá nás vyzýva k vytvoreniu celkom novej civilizačnej paradigmy podporujúcej typ vzťahu s prírodou, v ktorom by sme v našom vnímaní a myslení, ale aj na úrovni praktického konania planétu a všetky jej ekosystémy pokladali za posvätné. Príbeh oddelenosti, v rámci ktorého prírodu vnímame ako nesmierne komplikovaný stroj, klímu ako riadenú predovšetkým globálnymi geomechanickými procesmi a nie procesmi života, ľudské bytosti ako jediných plne vedomých subjektívnych činiteľov na tejto planéte a ostatné bytosti oceňujeme výhradne na základe ich užitočnosti pre nás, je potrebné nahradiť Príbehom spolubytia. Paradigma spolubytia vníma Zem ako živý organizmus a každý lokálny ekosystém a druh ako orgány a tkanivá Gainho organizmu, ktorý jedinečným spôsobom prispieva k zdraviu a reziliencii celku. V kontexte tohto naratívu sú všetky bytosti – rastliny a zvieratá, pôda, rieky, oceány, hory, lesy, atď. – vnímané ako živé, vedomé subjekty, ktoré sú na hlbinnej úrovni prepojené s naším vlastným bytím. Akékoľvek poškodenie integrity planéty alebo jej orgánov preto nevyhnutne poškodzuje aj nás, nech už kauzálne spojenie pre toto poškodenie je alebo nie je zrejmé. Proces uzdravenia našej planéty i nás samých môže vychádzať len z takéhoto nastavenia. K Zemi a jej orgánom (lesom, mokradiam, pastvinám, koralovým útesom, riekam, moriam) sa začneme správať ako k živým bytostiam, len ak sa tak na ne začneme pozerať.
6. Redukcionistická orientácia na znižovanie emisií vytvára priestor pre greenwashing a goodwashing
Klimatická zmena je prejavom dlhodobého procesu degradácie ekosystému ľudskou činnosťou, ktorá v dnešnej dobe dosiahla svoj vrchol. Korení v základnom type vzťahu medzi civilizáciou a prírodou. Tým, že hlavný environmentálny naratív súčasnosti ku klimatickej zmene pristupuje primárne cez prizmu znižovania emisií z fosílnych palív, sú do veľkej miery zahmlievané omnoho väčšie, bezprostrednejšie a lokálnejšie dôsledky chybného spravovania krajiny, ktoré spôsobujú sucho, záplavy, teplotné vlny a ďalšie príklady extrémneho počasia. Klimatické zmeny miesto toho, aby boli podnetom pre množstvo ekologicky prospešných stratégií, sa stávajú obetným baránkom, ktorý odkláňa pozornosť od účinných miestnych opatrení a presúva zodpovednosť za ekologické uzdravenie na vzdialené globálne inštitúcie. Redukcionistická identifikácia riešenia v podobe prechodu na nízkouhlíkový režim a alternatívne zdroje energie opodstatňuje a udržiava dnes dominantnú paradigmu zeleného rastu a udržateľného rozvoja, ktoré sú kľúčové pre ďalší chod súčasného systému postaveného na produkcii a konzume. Viažeme sa na riešenie klimatickej krízy prostredníctvom technologických vylepšení a legislatívnych obmedzení, pretože tento typ zmeny nám umožňuje zotrvávať v predstave, že náš život, tak ako ho poznáme, by mohol pokračovať v podstate bezo zmeny, len v zelenom prevedení. Táto úroveň zmeny ale vôbec nerieši pokračujúce ničenie planetárneho ekosystému, s ktorým je spojené celkové fungovanie našej civilizácie: bezuzdná ťažba surovín, chemické hnojenie, farmaceutiká, vojenské technológie, globálna doprava, produkcia elektroniky, či komunikačné siete. Všetky tieto oblasti musia prejsť úplnou transformáciou a niektoré z nich v tomto procese zaniknú, pretože sa ukážu byť zbytočné. Pozornosť treba venovať kapacite neporušených ekosystémov absorbovať a uskladňovať uhlík. Ak by sme na celoplanetárnej úrovni svoju pozornosť zamerali na ochranu a regeneráciu lokálnych miest, vyriešenie klimatickej krízy by bolo prostým vedľajším efektom tejto plošnej zmeny.
7. Ekologická kríza predstavuje impulz k nášmu prebudeniu a k transformácii našej civilizácie
Zo štandardnej uhlíkovej perspektívy svet čaká ponurá budúcnosť. Nevyhnutné drastické zníženie emisií je celkom nemožné dosiahnuť včas na to, aby sme zamedzili katastrofe. Geoinžinierstvo sa preto pre mnohých javí ako jediné možné východisko. Geoinžinierske návrhy umelej zmeny kompozície atmosféry a povrchovej odrazivosti za účelom redukcie globálnych teplôt sú ale príťažlivé iba z perspektívy inžiniera, ktorý obsluhuje stroj. Skutočné uzdravenie sveta môže vychádzať len z priestoru mimo Príbehu oddelenosti, Život celej našej civilizácie je potrebné naplniť novým zmyslom: obnoviť krásu, zdravie a život všetkých súčastí našej planéty, ktoré vzostup ľudstva v posledných tisícročiach negatívne zasiahol. Uzdravenie planéty nie je otázkou vyčlenenia ľudstva a minimalizácie nášho pôsobenia. Môže k nemu dôjsť len prostredníctvom premeny povahy nášho pôsobenia, v dôsledku iného typu participácie na prírodných procesoch, v ktorom sa ľudstvo opäť stane výhonkom, nie výnimkou ekosystému. Naše ruky a myseľ disponujú mocnými darmi, ktoré sa prejavujú v podobe technológie a kultúry. Tieto dary nemajú slúžiť iba nám. Majú slúžiť celistvosti a evolúcii Života. Vždy ak si od Zeme berieme, musíme to robiť so zreteľom na to, aby ju to obohatilo. Neznamená to, že pred dopadom našich činov budeme zatvárať oči alebo že sa ich budeme snažiť minimalizovať. Znamená to, že sa naše činy musia stať krásnymi, tak aby ich dopad slúžil všetkému životu. Miesto nezanechávania stôp by sme sa mali snažiť o zanechávanie krásnych a uzdravujúcich stôp. Formy spolubytia vychádzajúce zo starších vývojových štádií pri tejto snahe môžu slúžiť ako zdroj inšpirácie, pomocou ktorej si je možné osvojiť mentalitu posvätnej úcty k jednotlivým častiam sveta, no každá nová vývojová úroveň sa musí učiť schopnosti žiť v spolubytí so svetom odznova, sebe vlastným spôsobom.
8. Prechod na “zelené energie” je priamo závislý na našej schopnosti podporovať život
To, kým ako druh sme, sa intímne spája s tým, na čo využívame energiu. V našom poňatí vývoja je rast ľudského blahobytu priamo previazaný s rastúcim využívaním energie, ktorá nás oslobodila od driny a umožnila nám efektívnejšie vnucovať svoju vôľu materiálnemu svetu. Z perspektívy Príbehu oddelenosti je preto pochopiteľné, že energia v kontexte planetárnej krízy predstavuje jednu z najdôležitejších otázok. Naším hlavným problémom však nie je energia, ale neschopnosť energiu využívať spôsobom podporujúcim život. Prechod na “udržateľné” formy energie nezmení hlbinné príčiny ľudského utrpenia a ekologického pustošenia planéty. Ako ukazujú veľké vodné elektrárne a industriálne biopalivá, takzvané “zelené energie” môžu ekologické ničenie dokonca umocniť. Ak sa nezačneme zameriavať na iné dimenzie ekologického uzdravovania – pôdu, vodu, biodiverzitu, atď. – stav biosféry sa bude i naďalej zhoršovať. A ak nezačneme súbežne pracovať s koreňmi sociálneho a psychologického utrpenia, udržateľná energia bude toto utrpenie pomáhať udržiavať. Snaha o voľnú energiu predstavuje únikovú fantáziu, ktorá našu pozornosť odvádza od skutočných problémov spojených s našou ambíciou ovládnuť svet pomocou sily. Voľná energia sa pre nás stane samozrejmosťou až potom, čo ju už nebudeme potrebovať na to, aby sme vyriešili problém nedostatku. Limitácie technológií umožňujúcich ťažiť silu slnka a vetra možno vnímať aj ako pozvanie k tomu, aby sme od základov premysleli celú paradigmu rastu. Namiesto premýšľania nad tým, ako by sme mohli zachovať súčasne energeticky náročnú, na kvantitatívny rast zameranú sociálnu infraštruktúru, by sme mali premýšľať nad tým, ako ju transformovať – a nie kvôli tomu, aby bola výsledkom nižšia spotreba energie. Zníženie spotreby energie bude nevyhnutným vedľajším účinkom posunu v hodnotách smerom k lokálnosti, participatívnosti, komunite, k celistvosti a empatii, k obnovaniu ekologických a spoločenských vzťahov.
9. Regenerácia prírodného a ľudského prostredia predstavuje jednu a tú istú prácu
Vzťahovanie čiastkových perspektív na celosystémové procesy odvádza pozornosť od hlbších príčin k povrchovým symptómom. Pri snahe reagovať na environmentálne výzvy z veľkej časti ignorujeme militantný imperializmus, neoliberálnu obchodnú politiku a režim globálneho dlhu, prostredníctvom ktorých je prakticky celý svet stále viac udržiavaný v stave konštantnej závislosti na konzume. Bez zásadných zmien na tejto úrovni spojenej so sociálno-politicko-ekonomickými aspektmi globálnych výziev sa nám environmentálnu krízu nikdy nepodarí vyriešiť. Náš súčasný systém postavený na dlhu a mocenskej dominancii však nie je nemennou konštantou fyzickej reality. Ide o ľudský výtvor a to, čo človek vytvoril, môže aj pretvoriť. Centrálne banky majú moc vytvárať v podstate neobmedzené množstvo peňazí a v princípe by mohli na celom svete skúpiť a následne anulovať dlhy spojené so študentskými pôžičkami, hypotékami, štátnou správou i s bežnými úvermi poskytovanými na individuálnej, štátnej a medzinárodnej úrovni. Potrebujú na to ale politický mandát, ktorý zatiaľ neexistuje. Vytvoriť ho môže len zrelá, vnútorne prebudená občianska spoločnosť. Miesto stále hlbšej integrácie spoločenského priestoru, ktorá by mohla vytvoriť podmienky pre participatívne zamerané modely riadenia a spravovania verejných statkov, sa však v stále vyššej miere zapletáme do drámy “my” proti “nim”, čo len podporuje status quo. Naša spoločnosť je tvorená v stále vyššej miere nekomunikujúcimi sociálnymi bublinami, ponorenými v neustálom vzájomnom boji bez toho, že by si uvedomovali hlbinné zhody a zdieľané záujmy, ktoré ich spájajú. Jediným výsledkom ich zrážok je len ďalšie stupňovanie polarizácie a mrhanie energiou nespokojnosti, ktorá by v prípade jasného pochopenia koreňových príčin mohla viesť k skutočnej spoločenskej transformácii. Uzdravenie prírodného i ľudského prostredia je možné, len ak sa naučíme vnímať vzájomnú prepojenosť medzi všetkými vecami.
10. Svet spolubytia môže vzniknúť len ako výsledok našej slobodnej voľby a pre tento krok je potrebné vytvoriť spojenectvo so svetom samým
Každá kríza, každá tragédia, každé nové zranenie alebo strata, je pre nás pozvaním k voľbe inej cesty a je len na nás, či toto pozvanie prijmeme. Ak by ekologická kríza ako taká mala silu nás dotlačiť k tomu, aby sme si zvolili cestu uzdravenia, už by sa to stalo. Voľba kráčať touto cestou preto musí stavať na inej motivácii než je donútenie a nespravíme ju ani na základe strachu z osobného alebo civilizačného zániku. Môže byť len výsledkom slobodného rozhodnutia. Mechanický pohľad na prírodu vnímanú ako vec otupuje náš súcit a podporuje naše pokračovanie v jej plienení. Zároveň ochromuje našu schopnosť slúžiť ako činitelia pozitívnej transformácie. Z mechanickej perspektívy nie je možné plne chápať potreby krajiny, oceánu, pôdy, vody alebo lesa, rovnako ako nie je možné chápať potreby našich detí, ak by sme ich videli len ako biomechanických robotov, ktorý pre svoje fungovanie potrebuje len presne odmerané dávky živín. Perspektíva oddelenosti nás zároveň necháva bez spojencov. Ak svet okolo nás nedisponuje vlastným zámerom, inteligenciou a smerovaním, celá zmena spočíva výhradne na nás a pôjde pri tom predovšetkým o množstvo vynaloženej sily. Pri regenerácii tela Gaie ale nejde o silu – ide predovšetkým o hlboké pochopenie a precítenie vzájomnej prepojenosti medzi všetkými vecami a o vnímanie všetkým prenikajúcej inteligencie, s ktorou môžeme pri spravovaní pôdy, lesov, oceánu či planéty vstúpiť do spojenectva. Človek sa stáva celistvým, len ak je zapojený do tejto siete intímnych vzťahov. Odťať tieto vzťahy znamená amputovať kus seba samého. Ak chceme skutočne nasýtiť náš existenčný hlad, musíme tieto stratené vzťahy obnoviť – musíme opätovne vybudovať komunity, obnoviť prirodzené spojenie s krajinou a zmeniť vzťah s prírodou, v ktorom sa miesto divákov musíme stať účastníkmi.