Kateřina Fojtíková a Miluška Hazuchová
Ako ste si k vedomej práci s telom hľadali cestu a ako vnímate vzťah medzi citom pre vlastné telo a citom pre prírodný svet?
Kateřina: Téma “vtelesnenia” (embodiment) či všímavosti voči telesnému prežívaniu (embodifullness) sa v mojom živote prirodzene prihlásilo až po dlhých rokoch osobného rozvoja a terapeutického vzdelávania, ako potreba ukotvenia, “dosadnutia” plne do vlastnej telesnosti a domova tu, na Zemi. Ten proces sa u mňa odohrával v nenápadných krokoch a vyzeralo to, ako pri každej inej praxi zameranej na celistvosť, na nekonečnú cestu zvedomovania a oživovania vrstvu po vrstve. Viedlo ma to od pátrania po odpovediach na základné existenciálne otázky vo filozofických konceptoch k objavovaniu vlastných tém prostredníctvom obrazov, metafor a príbehov v divadelnej tvorbe. A tu som od tvorby foriem umeleckého vyjadrenia postupne prechádzala k spoločnému objavovaniu toho, čo sa nachádza pod nimi, v hlbšej interakcii medzi dvoma ľuďmi či v dynamike skupiny v dramaterapeutickom, arteterapeutickom či ekoterapeutickom procese. Potreba spojiť sa hlbšie s vedomím svojho tela a podporiť v tom aj klientov ma priviedla k skúmaniu na telo orientovaných terapií a osobnostne rozvojových prístupov, z ktorých aktuálne najhlbšia sondáž robím prostredníctvom výcviku kraniosakrálnej terapie. Odcudzenie od tela a od prírodného sveta, čo je v západnej kultúre v podstate synonymom, považujem za pôvod environmentálnej, spoločenskej i osobnej krízy. Myslím si, že keby sme dokázali prirodzene vnímať svoju telesnosť a seba samých ako súčasť väčšieho celku, ako súčasť prírody, nedospeli by sme tam, kam sme ako civilizácia dospeli. Návrat k nášmu prirodzenému spočívaniu v tele a všetkému, čo s tým súvisí, považujem za nevyhnutný krok k zmenám, ktorými ako civilizácia máme prejsť, ak chceme vytvoriť životu prospešné prostredie – v našom vnútri a v našich vzťahoch k ľudskému i viac než ľudskému spoločenstvu.
Miluška: K práci s telom som sa dostala cez jogovú prax, neskôr cez ekofilozofický koncept WTR (Work That Reconnects) doplnený o tanečno-pohybovú terapiu. S úsmevom hovorím, že Zem ma priviedla k telu. Vzdelávanie, ktorého som sa v Nemecku zúčastnila, mi prinieslo nielen nové formy v oblasti environmentálneho vzdelávania, ale dostala som cenný bonus. V mojom živote sa udiala veľká zmena, začala som výcvik v tanečno-pohybovej terapii. Je fascinujúce aké možnosti ponúka terapeutická práca s telom, koľko cenných informácií a odpovedí nám naše telo dáva. Zároveň si uvedomujem si, že prepojenie s telom je kľúčové nielen pre liečenie seba ale aj celého sveta. Aj naša duchovná prax dostáva nový rozmer. K duchovnému rastu potrebujeme mať silné „korene“.
Ako vnímaš našu dnešnú dobu a čo pokladáš za hlavné výzvy, ktoré naša spoločnosť musí prekonať?
Kateřina: Väčšina obyvateľov Západu v tejto chvíli žije v podmienkach, kedy hlavným scenárom nemusí byť boj o prežitie, čo by mohlo byť tou nádejou, ktorá nás vyvedie von zo slepej uličky: mať priestor k hre, tvorivosti, sebarozvoju, a tým pádom aj inováciu. Zároveň je pre väčšinu z nás ťažšie prežívať hlbšie spojenie a prúdenia s prírodou a teda aj so sebou a s druhými ľuďmi, takže práve tie kvality, ktoré by nás mohli previesť súčasnými výzvami, realizujeme v istom zmysle “izolovane”. Túžime po celistvosti, po plnšom prežívaní života, našich vzťahov, našich talentov, to sa ale nemôže udiať v úzkych hraniciach našej komfortnej bubliny, ktorej udržiavanie súčasné kultúrne nastavenie predkladá ako najvyššiu hodnotu. Pod povrchom tohto zdanlivého komfortu kvasí neukojiteľný nepokoj a hlad, ktorých sýtenie konzumom vecí a zážitkov nám má kompenzovať stratu prirodzeného celistvého prežívania. A to nie je ten impulz, ktorý by nás mohol doviesť ďalej. Necítime sa v bezpečí, necítime sa doma vo svojom tele, vo svojich emóciách, v tom, ako vytvárame vzťahy a necítime sa doma na tejto planéte, ktorej sme súčasťou. To všetko má svoje dôvody na osobnej i kultúrnej rovine, vždy je však dobré sa znovu a znovu pýtať, či chceme zotrvávať v prevzatých vzorcoch alebo sme pripravení vykročiť ďalej. Pretože tá zmena smerom k zdraviu a celistvosti pre ľudské i viac než ľudské spoločenstvo a pre náš domov na tejto planéte sa môže udiať len skrze nás. Výzva, ktorej čelíme, aj to riešenie, ktoré hľadáme, je to isté: otvorenie nášho vnímania, tak aby sme sa rozpomenuli na to, že sme so všetkým prepojení, že sme súčasťou celku.
Čo sú v kontexte výziev, ktoré vnímaš kľúčové kvality, ktorými by mal každý zdravo vyvinutý človek prirodzene disponovať a nakoľko majú tieto kvality miesto v dnešnom vzdelávacom systéme?
Miluška: Súčasný vzdelávací systém je zameraný viac na kognitívne poznávanie ako na emočné či telesné prežívanie. Uprednostňujeme predmety ako matematika a jazyky, ale žijeme v telách. Telocvik alebo tanec je nemenej dôležitý. Telo nemôžeme považovať len za dopravný prostriedok na nosenie hlavy a našich myšlienok. Tento stav umocňuje aj mediálna kultúra, ktorá narušila kontakt s naším vlastním telom, pri komunikácii na sociálnych sieťach je naše telo odpojené a pasívne. Pri živej medziľudskej komunikácii má telesnosť a jej prejavy či signály svoju nezastupiteľnú funkciu. Vtelesnenie umožňuje vnútornú integráciu: jednotu poznávania, emočného prežívania a fyzického konania. Predstavuje pre nás zdroj kreativity, radosti a sebapoznávania. Vtelesnenie je podmienka pre zdravú a integrovanú osobnosť.
Kateřina: Väčšina z nás bola vychovaná k ignorovaniu a otupovaniu telesného prežívania spojenému s rezignáciou na pocit pohody vo vlastnom tele a načúvanie jeho prirodzenému rytmu. Mátožné vstávanie a útek do škôlky skoro ráno, hodiny odsedené v školách na všetkých stupňoch (a dnes potom hneď na to pred počítačom) majú v tradičnom vzdelávaní vyrovnávať hodiny telocviku. Tie sú však, rovnako ako všetky ostatné predmety, orientované na výkon. Tento tlak prerástol snáď všetkými činnosťami, pri ktorých by sme inak mohli skutočne vydýchnuť a objavovať vlastnú živosť a radosť z pohybu. Ako sa môžeme vzdelávať a niečomu učiť, keď sme odcudzení od svojho prežívania, necítime seba samého, nepoznáme svoje potreby a krehkosti, nevieme ošetriť a regulovať miesta, v ktorých sa dostávame mimo rovnováhu a ideme proti sebe samým, nevnímame svoje hranice či pripravenosť rozšíriť svoje obzory a prekračovať ich? Za skutočné vzdelanie považujem osvojovanie si nástrojov sebapoznania a teda aj schopnosti plnšie a kvalitnejšie prežívať svoj život, tvoriť zdravé vzťahy a nachádzať spôsoby, ako realizovať svoje poslanie vo svete a prispievať k spoločnému vývoju svojimi jedinečnými darmi. Ja sama sa k tomu prebíjam celkom partizánskym spôsobom a som veľmi vďačná za tých pár majákov – učiteľov (bez ohľadu na profesiu) s hlbokou vnútornou integritou a schopnosťou vnímať ma v mojej celistvosti, ochotných posvietiť na kus cesty predo mnou. Každé takéto stretnutie človeka premení. Dáva mu silu rásť k svojmu zdraviu a túžbu žiť čo najpravdivejšie, tak aby aj on mohol byť majákom pre tých, s ktorými má čo zdieľať.
Ako môže vedomá práca s telom obohatiť pedagogickú prax učiteľov a čo si z tvojho workshopu môžu odniesť účastníci, ktorí sa nepohybujú v oblasti vzdelávania?
Miluška: Plne prítomný a uzemnený učiteľ, dokáže lepšie vnímať a reflektovať signály svojho tela i skupiny, s ktorou pracuje. Telesné vnímanie mu zároveň poslúži ako účinný nástroj psychohygieny – preventívny nástroj napr. syndrómu vyhorenia alebo redukcie stresu. Na seminári získa motiváciu do svojej praxe. Cez tieto telesné aktivity dokáže účinne kompenzovať bežný vyučovací proces a zefektívniť tak výuku. Aj neučiteľ môže do bežného života zaradiť viac somatických foriem vzdelávania ako napr. mindfulness, jogové relaxácie, rôzne pohybové aktivity apod. (Vyššie uvedené platí pre každého, kto má relatívne zdravé telo.) Telesné vnímanie zlepšuje pozornosť, prináša uvoľnenosť a prehlbuje schopnosť sebareflexie a kultivuje prirodzený rešpekt sebe i k okoliu.
Kateřina: Či už človek usiluje o vedomejší život viac alebo menej, svoje telo neobíde. Sme telesní a schopnosť počúvať múdremu kompasu telesného prežívania nás môže v živote veľmi funkčne orientovať a prehlbovať poznanie seba samého a toho, kým sa stávame. Všetko naše prežívanie sa zapisuje do tela a uvoľňovanie a zvedomovanie blokov, ktoré náš systém v rámci sebaobrany vytvoril, je nutnou podmienkou na ceste k oslobodzovaniu a rozvoju na rovine mentálnej, emocionálnej aj spirituálne. Ladenie našich procesov na všetkých týchto vrstvách je našou hlavnou vývojovou úlohou. Ak sprevádzame druhých ľudí, či už ako učiteľ alebo manažér, je žiaduce, aby sme tak robili z miesta tej najväčšej integrity, akej sme schopní, aby sme neustále preverovali samých seba a to, aký vplyv máme na ostatných, za akými hodnotami stojíme, a či ich naozaj zrkadlíme svojimi činmi. Bez ohľadu na profesiu je každý z nás súčasťou siete vzťahov. Tým ako konáme neustále ovplyvňujeme druhých – svojich blízkych, spolupracovníkov aj úplne neznámych ľudí, a ani tam to nekončí. Ak na mojich pleciach leží zodpovednosť za tých, ktorí disponujú menšou “mocou” (za deti, za ľudí nejakým spôsobom znevýhodnených alebo aj zamestnancov, ktorí môžu mať tendenciu ísť proti svojej integrite zo strachu o stratu živobytia), môže to byť náročná výzva, ktorá si žiada uvedomelejší prístup k starostlivosti o seba, hlbšie znalosť seba samého, sebareflexiu. Všetci vieme, že funkcia autoritu nerobí, že ľudia sa cítia byť inšpirovaní prítomnosťou tých, ktorých autorita vychádza zo skutočnej integrity.
Ako z pozície lektorky a terapeutky s mnohoročnou skúsenosťou vnímaš program Nový príbeh?
Kateřina: Program Nový príbeh pre mňa stelesňuje (s veľkým S) ťah na vyššie uvedené hodnoty, pretože vyviera z hlbokej integrity zúčastnených. Jeho iniciátori “walk the talk”, a každý, kto sa o to snaží vie, že to nie je ľahká cesta. Ľudia v Novom príbehu voňajú človečinou, ktorú vydolovali vo svojich hĺbkach a vynášajú ju na svetlo. Sú pre mňa inšpiráciou a je mi cťou byť pri tom. Teším sa na stretnutie s tými, ktorí túto vôňu tiež zachytia a prídu sa podeliť o tú svoju v úlohe “študentov”. Zdá sa mi, že Nový príbeh sa môže stať pozoruhodnou platformou, tými okruhliakmi, ktoré rozvíria stojaté vody a rozšíria tvorivé impulzy smerom k ozdraveniu na úrovni osobnej, spoločenskej i vo vzťahu k nášmu životnému prostrediu. Vlastne sa to už deje.
Ak by si to mala vyjadriť „v kocke“, čo si z tvojho workshopu odnesú jeho absolventi?
Kateřina: Získajú náhľad na svoje telesné prežívanie, na spôsob, akým cítia seba samých a vnímajú druhých a seba ako súčasť širšieho celku. Pomenujú si aktuálne témy, ku ktorým ich vedie prežívanie a ujasnia si, aké kanály sú im prirodzené v tom, aby toto spojenie mohli ďalej rozvíjať a realizovať sebe vlastnou tvorivosťou. Posilnia svoje zdroje, rozšíria náhľad na spôsob, akým komunikujeme svoje hodnoty a nájdu väčšiu otvorenosť a hravosť v tom, ako ich možno realizovať.