Charles Eisenstein
Zatiaľ čo čakám na sedemciferné šeky od investorov, ktorí sa hrnú do môjho obchodu s písacími strojmi, ponúkam ešte niekoľko myšlienok o znovuzískaní života z digitalizácie.
Moja nostalgia za písacími strojmi a plniacimi perami nie je len nostalgiou. Súvisí aj so skutočnou stratou schopností, sploštením a odduchovnením života a túžbou oživiť skrytú iskru vitality.
Zistil som, že písanie na počítači fragmentuje moje myslenie. Keď píšem rukou alebo na písacom stroji, musím si celú vetu alebo odsek naplánovať skôr, ako ju začnem písať, pretože ak pri písaní dostanem do úzkych, nemôžem svoje slová tak ľahko vymazať, upraviť alebo vystrihnúť a vložiť. Pri písaní na počítači (ako teraz) môžem rozmýšľať bezstarostne a v kratších celkoch. Napríklad tá posledná veta – keď som začínal slovami “Písanie na počítači”, ešte som presne nevedel, ako tú vetu dokončím. V skutočnosti som sa vrátil a upravil pôvodnú verziu. Keď píšem rukou, robím medzi myšlienkami dlhšie prestávky, aby som ich mohol premyslieť do konca, kým ich dám na papier. Vyžaduje si to aj dlhšie sústredenie. V danom okamihu musím v mysli udržať viac. Ak to nikdy nerobím, táto schopnosť atrofuje.
Samozrejme, ručné písanie alebo písanie na stroji si vyžaduje oveľa viac času, a to nielen na prvý návrh, ale aj na revízie a opravy. Je to menej efektívne. Efektivita motivuje digitálne technológie vo všeobecnosti. Počítač bol pri svojom vzniku nástrojom na rýchle vykonávanie výpočtov. Prvé počítače boli sčítacie stroje. V zásade by ľudia mohli robiť úlohy, ktoré vykonávajú počítače, keby sme mali dostatok času (eóny, v prípade modelovania klímy alebo renderovania 3D videa), pretože v podstate ide len o manipuláciu s nulami a jednotkami. Prakticky povedané, počítače, a najmä umelá inteligencia, rozširujú náš dosah na inak nedosiahnuteľné ciele. Toto rozšírenie má však svoju cenu, ktorú musíme pochopiť, ak sa chceme vyhnúť peklu na zemi. Tieto slová som zvolil zámerne. Dovoľte mi rozvinúť, čo mám na mysli.
Koncept efektívnosti – koľko sa dá dosiahnuť za jednotku času (alebo za dolár atď.) – si vyžaduje kvantitatívneho sčitateľa aj menovateľa. Vyžaduje si metriku. Preto nám nehovorí nič o výsledkoch, ktoré nemôžeme kvantifikovať alebo merať. Keď sa naša spoločnosť orientuje na efektívnosť, produkujeme čoraz viac merateľného, zatiaľ čo nemerateľné, kvalitatívne a veci, ktoré nás nenapadne merať, sa vytrácajú. Oslnení kvantitatívnou hojnosťou možno nevidíme, čo sa stráca, ale určite túto absenciu cítime.
Prvý významný priemyselný stroj – motorový tkáčsky stav – dokázal za hodinu utkať tisíckrát viac látky ako človek. Autá a lietadlá výrazne zvýšili počet kilometrov, ktoré mohol človek prejsť za hodinu alebo za celý život. Umelá inteligencia dokáže vytvoriť milióny básní za niekoľko minút. Syntetizátory umožňujú človeku vytvoriť a nahrať piesne oveľa rýchlejšie, než by ich kapela alebo orchester potrebovali na nácvik a hranie; umelá inteligencia tento proces ešte tisíckrát urýchľuje.
Pri každom z týchto prudkých nárastov efektívnosti strácame niečo, čo si možno uvedomíme až neskôr, ak vôbec. Cestovanie autom (ešte viac lietadlom) zmazáva miesta medzi tu a tam. Naše životy sa stávajú súhrnom destinácií spojených rovnakým základným cestovným zážitkom. Zatiaľ čo keď cestujeme biologickou rýchlosťou, napríklad pešo alebo na koni, môžeme si všímať sled charakteristických rastlín a zvierat, kopcov, terénu, vôní a zvukov na ceste. Cesta sa stáva sledom susediacich miest. Život získava väčšiu štruktúru a kontinuitu, viac zmyslu a viac fyzickej intimity. Presun z jedného miesta na druhé je nielen o mieste, ale aj o námahe. Pri jazde autom alebo lietadlom telo nemá pocit, že niekam ide, ale zrazu sa ocitnete na novom mieste. Vzniká odpojenie medzi telom a mysľou, ktoré obom škodí a podporuje ďalšie formy odpojenia. To predznamenáva zostup, alebo lepšie povedané výstup do digitálneho sveta, v ktorom sa kinestetický zmysel rozchádza so zrakovým a sluchovým zmyslom. Na obrazovke sa toho deje toľko, ale telo zostáva nehybné. Online dobrodružstvá videohier sa odohrávajú v úplnom telesnom pokoji.
Ponorenie sa do digitálneho sveta spôsobuje ochudobnenie, ktoré sa zdá byť v rozpore s jeho zdanlivou hyperbohatosťou. V digitálnom svete môžete ísť kamkoľvek, mať čokoľvek a robiť čokoľvek. Môžete “navštevovať” webové stránky. Môžete “surfovať” po internete. Máte ilúziu neobmedzenej slobody. Všetky tieto digitálne “zážitky” však obsahujú nehybnosť, pretože žiadny z nich nenapĺňa stelesnenú potrebu ísť, cestovať, riskovať alebo sa hrať.
Digitálna hypermobilita dovádza do krajnosti chudobu, ktorá je už vlastná priemyselnej masovej výrobe. Práve teraz sa pozerám na prestieradlo. Je na ňom celkom pekný vzor vtákov a papradia. Niekomu muselo trvať celú večnosť, kým to utkal. Samozrejme, nie celkom. Stroj ho vyrobil za pár sekúnd. Je pravda, že tento stroj a jeho predchodcov navrhol celý rad inžinierov; iní navrhli traktory, ktoré zbierali bavlnu, a nespočetné množstvo robotníkov obsluhovalo tieto stroje. Ale nikto z nich nie je na mojej obežnej dráhe. Žiadny z nich nie je so mnou spojený inak ako prostredníctvom kúpy. Nikto z nich sa o mňa osobne nezaujímal. Nikto nevyrobil toto prestieradlo pre mňa. Je to všeobecný, neosobný a cudzí predmet, a preto je lacný. Možno sa ešte stane vzácnym, keď sa opotrebuje a zašpiní a získa históriu používania a vzťahu, ale na začiatku je jeho nízka cena.
Iste, lacný je lepší ako žiadny. Lacné kalórie sú lepšie ako žiadne kalórie. Lepšie mať strechu nad hlavou, ako ju mať rozbitú bombami a nemať kam ísť. Mnohí ľudia na tejto zemi trpia chudobou kvantity, nielen chudobou kvality, o ktorej hovorím. Napriek tomu ich kvantitatívna chudoba nie je dôsledkom skutočného nedostatku, ale skôr naddistribúcie. Vzniká preto, že niektorí majú oveľa viac, ako potrebujú, a ostatných o to pripravujú prostredníctvom dlhov a násilia. Prečo to robia? Pretože aj oni sú chudobní – ich chudoba ale nesúvisí s ničím, čo sa dá kúpiť za peniaze.
Moderná spoločnosť nám túto chudobu na jedinečnosť, vzťah, intimitu a kvalitu kompenzuje nekonečnou expanziou kvantity. Byť bohatý ako človek alebo národ znamená mať viac. Je to nevyhnutné, keď chápeme bohatstvo ako niečo, čo sa dá merať. Paradoxne teda pôvod chudoby spočíva v základnom meradle bohatstva, v peniazoch. Peniaze nemajú žiadnu fyzickú podstatu. O svojej histórii a vzťahoch nesú ešte menej stôp ako továrenský tovar. Je to čistý symbol.
Opäť platí, že v monetizovanej spoločnosti je človek bohatší, keď má peniaze, ako keď ich nemá. Ale aj ten, kto je najbohatší na peniaze, je vo väčšine ohľadov chudobnejší ako lovec-zberač, tradičný pastier, odľahlý roľník alebo ktokoľvek, kto žije v tom, čo Orland Bishop nazýva “kultúrami pamäti”, ako to ochotne potvrdia pútnici za kmeňmi Hadza, Quero, Kogi alebo iných odľahlých spoločností stavajúcich na ekonomike daru.
Niet divu, že spoločnosť, ktorá je podmienená akceptovaním peňazí ako správnej miery bohatstva, akceptuje aj digitálnu hojnosť (ktorá je v podstate tiež čistým symbolom, nulami a jednotkami) ako náhradu za stelesnený život.
Takto zostupujeme (alebo opäť “stúpame”, pretože ide o dematerializáciu, nie o prepadnutie sa do zeme) do pekla, o ktorom hovorím. Je to prechod do degradovanej úrovne reality. Sme pokúšaní stať sa menej skutočnými.
Pripomína mi to zážitok, ktorý som kedysi zažil pri požití silnej psychedelickej látky. Keď látka zaúčinkovala, mal som chvíľkový zážitok, že sa držím malého útržku papiera, ktorý som držal medzi prstom a palcom a na ktorom stálo: “Charles Eisenstein.” Držiac sa ho som si pomyslel: “Nech sa deje čokoľvek, nie je to skutočné, sú to len chemikálie v mojom mozgu.” Ale keď mi ho psychedelický uragán vytrhol zo zovretia, moje posledné slová, ktoré som si povedal, boli: “Nie, TO nebolo skutočné.” Charles Eisenstein nebol skutočný. Celá moja identita nebola skutočná. A tak som “ja” strávil nejaký bezčasový čas v oveľa skutočnejšej realite. Potom som sa vrátil do tejto bledšej reality, do tohto vtelenia ako Charles. Verím, že som sa inkarnoval z dobrých dôvodov, ktoré moja duša pozná, aj keď “ja” o tom niekedy pochybujem. Našťastie, nikto z nás sa tu nemôže natrvalo stratiť, a to vďaka vopred naprogramovanej poistke, ktorú nazývame smrť.
Ponorenie sa do digitálnej reality sa podobá tomuto kroku do bledšej reality, ale pochybujem, že pri ňom uplatňujeme rovnakú múdrosť ako pri výbere inkarnácie. Tí technológovia, ktorí fantazírujú o dosiahnutí nesmrteľnosti nahraním svojho vedomia do počítačov, v skutočnosti ašpirujú na peklo, ktoré umocňuje povrchnú nadbytočnosť a vnútornú prázdnotu moderného života. Dokážete si predstaviť realitu, v ktorej po vyprchaní novosti nemáte nič iné ako večnú ľahostajnosť pixelov a bitov?
art: Natasza Zurek
Vitajte, vitajte, vitajte – v stroji! Pieseň od Pink Floyd ma stále rozochvieva. Ale som si istý, že keby som ju počul tisíckrát, donekonečna, pretáčanú v rôznych permutáciách, bol by to soundtrack vedúci do pekla.
Nič z toho čo píšem neznamená, že by ľudia mali zavrhnúť technológie, ktoré nás robia efektívnejšími. Musíme si len uvedomiť, ktoré potreby môže väčšie množstvo uspokojiť a ktoré nie. Napríklad chatboty s umelou inteligenciou nemôžu uspokojiť potrebu intimity. LLM nemôžu uspokojiť potrebu kreativity. Umenie generované umelou inteligenciou nemôže uspokojiť potrebu estetickej výživy. Tieto simulácie túto potrebu do istej miery saturujú, to áno, ale len dočasne.
Tí, ktorí sú presvedčení o opaku, vychádzajú z predstavy, že čísla nakoniec dokážu zachytiť všetko. Ak je to tak, potom je možná dokonalá simulácia intimity, krásy a lásky.
Ak mám však pravdu, že základné ľudské potreby sú navždy mimo možností digitálnych technológií, môžeme v nich hľadať trvalý zdroj ekonomického, sociálneho a duchovného rozvoja. Naše stroje nás nikdy nemôžu nahradiť – za predpokladu, že si uvedomíme hranice toho, čo dokážu, a potvrdíme dôležitosť toho, čo nedokážu. To znamená, že budúcnosť masovej nezamestnanosti nie je v žiadnom prípade nevyhnutná. Budeme mať dostatok príležitostí vykonávať krásnu prácu, ak si ako spoločnosť budeme vážiť jej plody.
Nielen plody, ale aj proces práce prináša istý druh bohatstva, ktoré sa vymyká efektívnosti. Tak ako cestovanie lietadlom so sebou prináša odlúčenie od miest medzi východiskom a cieľom, tak aj mechanizovaná, distribuovaná a anonymná výroba nás odcudzuje od materiálneho sveta. Môže sa zdať, že je privilegovaným pôžitkom nájsť si niekedy čas napríklad na pletenie klobúka, ktorý funkčne nie je lepší ako klobúk z Wal-Martu za 5 dolárov. Ale upliesť klobúk znamená navštíviť miesta medzi materiálom a výrobkom, dôverne sa zoznámiť s terénom materiálnosti, a vďaka tomu sa tu cítiť viac doma.
Moja žena Stella číta knihu o posmrtnom živote. Autorov zosnulý syn sa jej začína prihovárať z druhej strany a opisuje, aké to tam je. V posmrtnom živote, povedal, môžete myšlienkou zhmotniť čokoľvek, čo sa vám zapáči. Napríklad chatu v lese. Nemusíte hľadať pozemok, zháňať materiál, kopať základy, stavať stĺpy, merať dosky a tak ďalej. Jednoducho ju “zhmotníte”. To znie pekne, ale v akom zmysle je potom chata vaša? Nevyrástla zo vzťahu, ktorý by si vyžadoval prácu a pozornosť. Jednoducho sa objavila, cudzí objekt. To mi veľmi pripomína veci, ktoré “manifestujem” každý deň. Stačí, aby som otvoril počítač, pohol prstami, a voilá – na príjazdovej ceste sa mi objaví sada posteľných plachiet. Necítim veľkú náklonnosť k veciam, ktoré prichádzajú tak ľahko. A ak by som dokázal v okamihu a bez práce zhmotniť chatu, tiež by som k nej necítil veľkú náklonnosť. Bolo by to na zahodenie. O to viac to platí pre digitálne predmety, ako sú piesne, básne a obrazy generované umelou inteligenciou.
Nepripútanosť sa môže zdať ako cnosť, ale naše odtrhnutie od procesov, ktorými sa vyrábajú naše posteľné obliečky a všetko ostatné, nám umožňuje ignorovať ich ťaživé environmentálne a sociálne dôsledky. Keď mi niekto dá prikrývku, ktorú sám starostlivo utkal, a ja viem čo všetko takáto tkáčska práca obnáša, potom ju rozpoznávam ako vzácnu. Tak je to aj so zvyškom života. Je vzácny, pretože si vyžaduje veľa starostlivosti pri jeho budovaní. Zmyslom celého tohto pobytu v hmotnom svete je pripútanie sa. Prečo každý z nás vôbec opustil duchovnú ríšu? Alebo prečo nás sem Boh poslal? Je to preto, aby sme rozvíjali dušu spôsobmi jedinečnými pre túto ríšu. Je to preto, aby sme svoje dary vliali do stvorenia. Znamená to vytvárať si pripútanosti a považovať svoj príspevok k stvoreniu za vzácny. Je to budovanie vzťahov s ľuďmi a hmotou, vzťahov, ktoré nás rozvíjajú, vzťahov, ktoré sa vždy končia smútkom, pretože nemôžu trvať večne. Sme tu, aby sme milovali, strácali a opäť milovali. Preto keď sa život naplní predmetmi, ktorých získanie si nevyžadovalo veľa úsilia, cítime sa menej prítomní, menej živí a túžime po niečom, čo konzumná kultúra nedokáže pomenovať.
Motorom konzumnej túžby je autentická nenaplnená tvorivá túžba. Pri hľadaní intimity s hmotou namiesto toho dostávame sled nových vzťahov. Nenaplnenosť márnej spotreby pociťujeme podobne ako pri náhodných sexuálnych stretnutiach. Ľudský sexuálny pud hľadá niečo viac než len chvíľkové uspokojenie. Snaží sa pripútať. Snaží sa tvoriť. Hľadá vzťah. Hľadá rodinu.
Môj priateľ je mimoriadne bohatý – väčšinový akcionár miliardovej spoločnosti. Jeho starý otec žije v domove dôchodcov. Môj priateľ každý deň pripravuje pre svojho starého otca raňajky a sám ich vozí do domova dôchodcov, aby mu ich podal. Mohol by si na to všetko ľahko niekoho najať, ale on je človek, ktorý chápe, čo je to skutočné bohatstvo. Duchovná dividenda z jeho “investície” do starého otca je takým bohatstvom, ktoré oheň nemôže spáliť a zlodeji ukradnúť.
Mnohí ľudia, ktorí pracujú v dvoch zúfalých zamestnaniach a sú zovretí chudobou, si možno nemôžu dovoliť taký luxus, aby sa starali o svojich starých rodičov, ba dokonca ani o svoje vlastné deti. Platená denná starostlivosť môže byť jedinou finančne prijateľnou možnosťou. Ale to je dôsledok nášho systému, nie zásadný nedostatok zdrojov. Nebolo to tak vždy. Veľkým paradoxom moderného života je, že napriek jeho nevídanej efektivite, napriek storočiam vynálezov, ktoré nám majú ušetriť čas, máme menej času ako kedykoľvek predtým. Sme prvou kultúrou v dejinách, ktorá je taká chudobná, že sa milióny z nás nemôžu venovať najvzácnejším, najintímnejším okamihom života. Táto chudoba posvätného je dôsledkom posadnutosti merateľným.
Je zabudovaná aj do nášho finančného systému, v ktorom peniaze vznikajú ako úročený dlh a vyžadujú si jeho nekonečné zvyšovanie (nazývané “hospodársky rast”), vďaka ktorému systém môže ďalej fungovať. Tento systémový imperatív stále viac a viac a viac sa zhoduje s ideologickým dôrazom na kvantitu a merateľnosť.
Existuje však aj iná cesta. Nie je ňou zámerné používanie menej efektívnych prostriedkov na kopírovanie výstupu stroja. Je ňou rozpoznanie, uprednostnenie a ocenenie toho, čo stroj nie je schopný vyprodukovať. Má to systémový a osobný výraz. Každý z týchto aspektov podporuje ten druhý. O tom prvom som podrobne písal v knihe Posvätná ekonómia. Čo sa týka toho druhého, ako jednotlivci môžeme získať späť niečo z toho, čo sa stratilo. Nejde len o to, aby sme veci, ktoré potrebujeme opäť vyrábali a robili sami pre seba; dôležitejšie je, aby sme vyrábali a robili veci pre seba navzájom, pre ľudí, ktorých poznáme, pre ľudí, ktorí vyrábajú a robia veci aj pre nás. Potom už nikto z nás nebude žiť v cudzom svete.
“Stroje nás nenahradia” nie je predpoveď. Je to vyhlásenie.