Prečo je dôležité rozprávať sa o Ukrajine

Jozef Frtús

24. február 2022 sa zapísal do histórie ako deň začatia ruskej invázie na Ukrajinu, ktorá do európskeho priestoru po desaťročiach mieru opätovne priniesla obrazy a výpovede o hrôzach horúcej vojny. Hoci je na povrchovej úrovni čítanie situácie jasné (Rusko napadnutím suverénnej Ukrajiny je agresorom porušujúcim medzinárodné právo), to, čo nie je zrejmé, sú otázky spojené s celkovým kontextom a hlbšími príčinami tejto vojny, možnosti ako ju mierovou cestou ukončiť, ako podobným vojenským konfliktom predchádzať a ako by mali ostatné krajiny v prípade ich vypuknutia adekvátne reagovať. Všetky tieto otázky sú existenčne dôležité a mala by byť k nim vedená seriózna diskusia. V rámci diskurzu hlavného prúdu sa však tieto legitímne a vysoko relevantné otázky najčastejšie len onálepkujú ako názory nebezpečne blízke kremeľskej propagande. Spoločenský diskurz sa tým nebezpečne zužuje, názory schopné reflektovať komplexnosť situácie sa ostrakizujú a naša vláda, ktorá nedostatočne chráni vlastné štátne záujmy, miesto riešenia konflikt skôr eskaluje a Slovensko postupne smeruje preč od demokracie. Tento článok, bez ambície na úplnosť a aktuálnosť (situácia sa dynamicky rýchlo mení a jadro textu je z prelomu marca a apríla), je skromným príspevkom do diskusie dotýkajúcej sa spomínaných otázok.

Mainstream vs alternatíva

Žijeme náročnú, ale o to zaujímavejšiu dobu. Kam sa pozrieme, vidíme kolosálne problémy vyzývajúce nás prehodnotiť všetky naše východiská tvoriace dnes dominantnú civilizačnú paradigmu. Som presvedčený, že skutočnú zmenu, potrebnú na nastolenie nového „normálu”, po ktorom túži čoraz viac ľudí po celom svete, nemôže priniesť mainstream, ale len alternatívna scéna. V širšom slova zmysle sa pod pomenovaním „alternatíva“ môže rozumieť široká škála hnuti a myšlienkových prúdov od Kotlebovcov počnúc, po „ezoterikov“ odmietajúcich pretvárať hmotný svet končiac. Nakoľko obidva považujem za extrém neschopný realizovať potrebnú zmenu, pre terminologickú jednoduchosť pod „alternativou” nepovažujem ani jeden z nich. Charakteristickou črtou zdravej formy alternatívy je úsilie integrovať všetky premoderné, modernú a postmodernú úroveň vedomia do harmonického celku a zohľadňovať pri poznávaní a tvorení okrem vonkajších aspektov reality aj jej vnútorný rozmer. Tým, že alternatíva ašpiruje na zmenu paradigmy, je dôležité byť voči nej kritický a klásť na ňu vysoké nároky. Je však nebezpečné, ak sa kritika použije (alebo zneužije) na ostrakizovanie zdravých myšlienkových prúdov a hodnôt alternatívy (v zmysle racionálny mainstream vs bláznivá iracionálna ezo alternatívna). Totiž, minimálne už od korony môžeme jasne vidieť, že súčasťou západného mainstreamu je veľmi vplyvný, nadnárodnými korporáciami podporovaný transhumanistický prúd, ktorého cieľom je odčarovať z človeka dušu a ducha a zredukovať ho len na biologický stroj. Doslovne, so všetkým čo k stroju prislúcha. Pre alternatívu zrejme niet desivejšej predstavy, napriek tomu nemalá časť si toho vôbec nie je vedomá alebo si to radsej nepripúšťa lebo chce zostať opojená sladkým spánkom alebo sa nekriticky nechala zmanipulovať a participuje na tomto konaní. V nasledujúcich bodoch sa pozrieme na rôzne aspekty ukrajinského konfliktu a kriticky posvietime na slepé škvrny mainstreamu a alternatívy.

Humanitárnu pomoc majú prejaviť predovšetkým susedia, ale nie na úkor myslenia

Súhlasim s tým, že pred tvrdou realitou nemožno zatvárať oči a ani srdce. Preto poskytnutie humanitárnej pomoci a odsúdenie hrubej vojnovej invázie na Ukrajine, tak ako aj každej inej, je správne. Aj z dôvodu, že geografická blízkosť hrá v praktickom živote samozrejme rolu. Prejavenie empatie a poskytnutie pomoci vojnovým utečencom sa však nemá vylučovať s racionalitou a kritickým myslením. V opačnom prípade sa človek môže stať zmanipulovanou obeťou kolektívnej hystérie a akceptovať kroky, ktoré smerujú k eskalácii konfliktu.

Kauzálne úrovne príčiny vojny

Horúca vojna plynie z geopolitických konfliktov a tie sú okrem vonkajších činiteľov (napr. limitované množstvo energetických surovín) determinované aj hodnotovými rozdielmi a ešte ďalšími subtílnejšími faktormi. Každý vonkajší jav má aj svoj vnútorný obraz, ktorý ho spoluzapríčiňuje. Na hĺbkové pochopenie konfliktov teda okrem povrchného vojnového diana je potrebné byť oboznámený s geopolitickou faktografiou a pracovať aj s psychologickou rovinou (napr. cez terminológiu Junga) a teóriou vývoja vedomia (napr. cez terminológiu Wilbera). Komplexnejší informovaný pohľad už len v oblasti geopolitiky v našich médiách je však veľmi vzácny. Mainstream s vnútornou rovinou nepracuje vôbec a s geopolitickou len skrz prizmu Západu. Alternatíva si je vnútornej roviny vedomá, ale často ju neaplikuje v oblasti geopolitiky a väčšina nazerá nekriticky len na Západ alebo len na Východ. Pod geopolitickou faktografiou rozumiem oboznámenie sa s genézou konfliktu ideálne aspoň od rozpadu Sovietskeho zväzu. Ťažisko tohto textu je v geopolitickej rovine nakoľko je to najpovrchnejšia a stále najprístupnejšia úroveň diania, kde je napriek tomu stále veľká neinformovanosť a nepochopenie základných súvislostí.

Riziko rýchlych riešení

Podobne ako počas koronakrízy, aj po začiatku ruskej invázie sa zvolil prístup rýchlych riešení na úkor uvážlivej názorovej diskusie. Hoci promptná reakcia dáva zmysel (s cieľom zabrániť exponenciálnemu rastu pozitívne otestovaných na koronavírus v prípade covid epidémie; Vytvoriť účinný protitlak na agresora a tak ukončiť vojnu), je veľké riziko, že v prípade nesprávne zvolenej stratégie sa skĺzne do redukcionizmu, pri ktorom sa v snahe optimalizovať jeden zvolený aspekt problému (napr. počet pozitívnych na koronavírus či počet vojenských strát na strane agresora) vzniká niekoľko ďalších, potenciálne horších. Potrebné je celostné uchopenie problémov kde sa berie do úvahy širší a hlbší rámec aspektov. Je však naivné a nepoctivé očakávať úplne komplexné pokrytie problematiky globálneho charakteru od jednotlivcov, ktorí takéto redukcionistické myslenie sami aplikujú. Na celostné uchopenie je potrebné uvedomiť si základné slepé škvrny vytesnené mainstreamom vo všetkých relevantných oblastiach. Realita totiž nie je čierno-biela, nikde nie sú len patologické prejavy ani čisté formy. To, že ich mainstream množstvo legitímnych perspektív, javov a aspektov vytesnil – väčšinou z dôvodu nejakej patologickej podoby, ktorá sa s nimi bežne spája – nemá byť dôvod sa nimi nezaoberať a neusilovať o obnovenie ich zdravých foriem. Je žalostné, keď sa medzi zdravými a patologickými formami nerozlišuje, obzvlášť medzi ľuďmi z alternatívy – namiesto toho, aby sa zmobilizovali a participovali na realizácii myšlienkových ideálov, tak radšej ochudobnia časť svojho života na čisto mainstreamový pohľad, čo nie je nič iné ako regres.

Hľadanie príčiny vojny ako ospravedlnenie násilia vs. poznávanie záujmov mocností

Tým, že mainstream o konflikte informuje čisto len zo západnej perspektívy si môžeme vybudovať skreslený pohľad, že konflikt začal 24. februára, prípadne anexiou Krymu. Voči tejto pozícii budem protiargumentovať. Cieľom nie je nekriticky tlmočiť kremeľský vojnový naratív alebo prehliadať vnútorné problémy v Rusku, ale skôr posvietiť na niektoré mainstreamom vytesnené alebo nepochopené aspekty tohto konfliktu a objektívne ich zasadiť do reálneho kontextu. 

Keď tvrdím, že je potrebné hľadať príčiny vojny a súčasne aj to, že to nemá viesť k legitimizácii násilia, nie sú to nekonzistentné tvrdenia. Samozrejme, že v konflikte hrá dôležitú rolu aj Putinova averzia voči Ukrajinskému ľudu a jej suverejnej štátnosti. Môžeme povedať, že toto pôsobí v Rusku ako podpalačský olej dehumanizujúci Ukrajincov, a geopolitické hry USA v Ukrajine ako zápalky (nezabudnime, že konflikt nezačal 24. februárom 2022 a ani anexiou Krymu). Takisto je samozrejmé, že agresor potrebuje pre verejnosť nejaké ospravedlnenie (casus belli) na iniciáciu a vedenie vojny. V mainstreame však prevláda veľmi škodlivá myšlienka, že hľadanie príčiny a genézy konfliktu je proruská propaganda. Tu sa stavia na zamlčanom predpoklade, ktorý je neplatný. A síce, že príčina vojny má byť etická a spravodlivá (len nedávna história nám však dáva niekoľko kontrapríkladov: neexistujúce chemické zbrane, údajne nepotvrdené masakre civilistov, fiktívni svedkovia, a pod.). Takéto hodnoty však v geopolitike nefigurujú (ani na Zapáde, ani na Východe). Napriek tomu tam sú zákonitosti, typy vzťahov, ktoré predurčujú čo sa pravdepodobne stane po vykonaní nejakej akcie – skrátka, môžeme hovoriť o istej forme kauzálnej príčinnosti. Spájať túto kauzalitu so spravodlivosťou alebo etikou je logická chyba. 

Je potrebné si uvedomiť, že v oblasti geopolitiky hráči (obzvlášť svetové mocnosti) nekonajú ohľaduplne, ale čisto egoisticky, nekooperujú, ale skôr súťažia o limitné množstvo dostupných zdrojov, skrátka uvažujú s veľkými reziduami koloniálneho mindsetu. Je známe, aké pomyselné červené čiary (sféry vplyvu) má USA (Monroeova doktrína o tom, že celá Západná hemisféra má byť len pod jej vplyvom) vs Rusko (post-sovietsky blok). Tak ako je pre Rusko rozširovanie NATO na východ od Nemecka nepríjemné a úplne neprijateľné v prípade Ukrajiny (Ukrajina je kultúrno-duchovné dôležité centrum Ruska, navyše, ešte pred Majdanom bola polovica Ukrajiny rusky hovoriaca alebo minimálne prorusky orientovaná, čo je pre nacionalistické Rusko významný faktor), tak isto identicky je to pre USA na západnej hemisfére. Viete si predstaviť čo by spravilo USA, ak by sa napríklad Mexiko rozhodlo (hoci plne autenticky, tak ako Ukrajinci v prvej fáze Euromajdanu) pripojiť do geopolitického paktu s Čínou? A nebodaj, že by Čína financovala otvorené aj utajené aktivity podporujúce u Mexičanov toto rozhodnutie? Samozrejme, že by USA takéto niečo nerešpektovali a na to nepristúpili, vnímali by to ako priveľké riziko a celkom určite by konflikt riešili aj vojensky. Stačí si len pripomenúť, že Kennedy mal v Kubánskej kríze už prichystanú inváziu na Kubu alebo aj nedávnu vojnovú hrozbu USA po tom ako Šalamúnove ostrovy podpísali bezpečnostnú dohodu s Čínou, pričom USA a Šalamúnove ostrovy geograficky od seba oddeľuje celý Tichý oceán. Americký akademik, predstaviteľ realizmu v medzinárodných vzťahoch, John Mearsheimer tieto geopolitické súvislosti veľmi dobre vysvetľoval už v roku 2014 v článku Mearsheimer, J. J. (2014). Why the Ukraine Crisis Is the West’s Fault: The Liberal Delusions That Provoked Putin. Foreign Affairs, 93(5), 77–89 príznačne nazvanom „Prečo je konflikt na Ukrajine zapríčinený Západom“. Podobne to vidí aj ďalší americký emeritný profesor Stephen Cohen.

Je užitočné si pozrieť históriu vzťahov Ruska s NATO. Na konci studenej vojny malo ZSSR záujem o zotrvanie NATO v Európe ako protisila, ktorá by udržiavala na uzde Nemecko. Avšak pod podmienkou, že nenastane žiadne rozširovanie NATO na východ, s čím Západ súhlasil. To bolo obdobie unipolárneho sveta. Neskôr, NATO v čase prvotného rozširovania na východ ešte nemalo predstavovať vojenskú protiváhu voči Rusku, s tým sa prišlo až po anexii Krymu. Pôvodná myšlienka bola pokryť celý európsky kontinent pod jeden bezpečnostný dáždnik a tým profitovať z unifikovaného ekonomického trhu. V 1999 (kedy sa pričlenilo Poľsko, Maďarsko a Česko) začalo Rusko proti rozširovaniu protestovať, ale nekonalo ešte nič (bolo v tom čase ešte veľmi slabé), podobne v 2004 počas druhej vlny rozširovania NATO na východ. V 2008 bol Bukurešťský summit, ktorý spôsobil problémy. NATO po summite vydalo dekrét tvrdiac, že Gruzínsko a Ukrajina sa stanú súčasťou NATO. Počas summitu sa to formálne nepodarilo presadiť kvôli námietkam Nemecka a čiastočne Francúzska. Avšak USA nástojili, že po ukončení summitu Gruzínsko a Ukrajina sa stanú súčasťou NATO, čo Rusov rozčúlilo a explicitne povedali, že to je ich červená čiara a povedali, že vo východnej Európe už žiadne rozširovanie do NATO nechcú. To bol apríl 2008. V auguste 2008 Gruzínsko podgurážené podporou o vstupe do NATO iniciovalo vojnu s Ruskom. Avšak Západ Gruzínsku nepomohol a Rusko ho vojensky porazilo. Druhá kríza prišla vo 22. februári 2014 vojnou na Donbase a anexiou Krymu. To všetko je priamym dôsledkom rozširovania NATO na vychod. Horúca vojna na Ukrajine vyplýva z konfliktu, ktorý bol spoluiniciovaný nezodpovedným rozširovaním NATO na východ. Objektívny problém predsa nie je, že prozápadná časť Ukrajincov mala záujem, hoci aj plne autentický, ísť do NATO. Objektívny problém je, že im USA túto možnosť falošne ponúklo čím sa jednak porušili ústne dohody a zároveň sú aj pochybnosti o tom, že interne sa skutočne rátalo s tým, že Ukrajina sa de jure členom NATO nestane. Politika otvorených dverí však účelne slúžila ako provokácia na splnenie geopolitického cieľa USA.

Treba si uvedomiť, že toto nie je zahmlievanie situácie, ani odvádzanie pozornosti od aktuálneho diana (ako sa snažia poniektorí znásilnovať kritické myslenie). Pomenovanie aktuálneho agresora v Ukrajine je predsa jasné. Pripísanie viny na konflikte (obzvlášť do roku 2014) strane USA nie je proruská propaganda, ale nestranný popis geopoliticko-psychologickej kauzality. Vyčerpal Putin pred inváziou všetky možnosti ako reagovať na situáciu, ktorou sa cítil ohrozený? Určite nie. Nedá sa však poprieť, že Rusko svoj naliehavý postoj k vstupu Ukrajiny do NATO jasne a konzistentne komunikuje dlhoročne (2008, 2009, 2010, 2011, 2012) a jeho žiadosť o účasť na tvorbe spoločnej bezpečnostnej a ekonomickej architektúry medzi EÚ, Ruskom, NATO a USA bola Západom jednoducho ignorovaná.

Je dôležité pochopiť mentalitu ľudí (či už na Východe alebo Západe), ktorí horlia za vojnové riešenia stretov záujmov. Pápež František presne popisuje, že žiadna vojna nie je spravodlivá pretože aj v čase, keď nie sme v horúcej vojne, žijeme neustále vo vojnových naratívoch a dosiaľ nie sme schopní myslieť inak a že ľudstvo potrebuje komplexnú prestavbu svojich naratívov. Neexistujú „spravodlivé vojny“. Stále žijeme vo svete, kde geopolitika je do veľkej miery hra s nulovým súčtom, kde veľmoci sú víťazmi na úkor veľkého množstva slabších štátov, ktoré v dôsledkoch konfliktov vždy skončia medzi porazenými. Veľmoci konajú z pozície moci, prostriedkami im vlastnými, determinovanými do veľkej miery ich hodnotovým ťažiskom a dosiahnutým vývojovým štádiom, a s cieľom naplniť svoje stanovené ciele. To čo si o nich pomyslia malí a slabí hráči je pre ne úplne nepodstatné. Avšak vzhľadom na historickú skúsenosť svetových vojen a možnosti rozpútania jadrových vojen sú natoľko racionálne, že sú schopné rešpektovať sféry vplyvu ostatných veľmocí. Ak sa nám táto realita nepáči, je potrebné, aby sme tento patologický geopolitický mindset transcendovali. Na to je však v prvom rade potrebné čo najobjektívnejšie čítanie reality a nerobiť si ilúzie čierno-bielym nazeraním na svet. „Realitu” je teda potrebné vnímať širšie a hlbšie než už len samotnú realizáciu hrubého fyzického násilia, čo v prvom rade znamená jasné čítanie geopolitických a ekonomických krokov a plánov všetkých zaangažovaných hráčov a zvedomenie aktívnych psychických a hodnotových vzorcov. Ako chceme tvoriť krajší svet, keď si nevieme (nechceme?) uvedomiť a brať do úvahy ani elementárne urovne kauzálne pôsobiace hneď za bezprostredným dianím?

Základná faktografia o vplyve USA na Ukrajine od rozpadu Sovietskeho zväzu je zrejme dobre známa: medové motúzy o možnom vstupe Ukrajiny do NATO, investovanie v hodnote 5 miliárd amerických dolárov na rozvoj „demokracie” (výdavky však nie sú transparentne evidované a nepodarili sa overiť), zasahovanie do zmeny režimu, podpora fašistických prúdov, zbrojenie, … Zhrnutie genézy tejto fázy Ukrajinského konfliktu je zachytené napríklad aj v dokumente Olivera Stonea Ukrajina v ohni. Tak ako USA vyprovokovalo ZSSR k Afganskej vojne, tak isto sú oprávnené pochybnosti, či dodávanie zbraní, finančných prostriedkov a cvičenie zložiek ukrajinskej armády neslúžilo k pripravenosti v prípade vojny, ale ako spúšťač, ktorý ju vyprovokoval. Recept je rovnaký: financovať a podporiť extrémistické skupiny (afganski mudžahedíni vs ukrajinskí fašisti). Pri systémovom prístupe v medicíne alebo ekológii prijímamev rámci alternatívy za samozrejmé, že okrem hrubo-hmotnej reality sa zaoberáme aj duševnou a duchovnou rovinou kauzality. A robí sa to predsa nie preto, že by sa fyzická realita vytesňovala alebo spochybňovala, ale naopak, aby sa poznávaním subtílnejších rovín skutočnosti dala vopred predikovať aj realita hrubo-hmotná. Prečo v ukrajinskom konflikte máme problém ísť vôbec už len na úroveň geopolitiky?

Geopolitické ciele USA a Ruska

Hoci v svetovom meradle je pre USA hlavným súperom Čína, americkým geopolitickým cieľom v Európe je dosiahnuť to, čo sa práve deje, odtrhnúť Nemecko (ako motor Európy) od Ruska. Je to vízia, ktorá je plánovaná, riadená a hoci je otvorene komunikovaná, nie je verejne veľmi známa. V explicitnej forme ju vysvetľuje Friedman na konferencii v 2015. V kontexte geopolitických súvislostí ide o kľúčový diel v mozaike. Samozrejme, finálnym cieľom USA je udržať unipolárny svetový systém, pričom významný podiel pri rozhodovaní o prioritách a implementácii vládnych rozhodnutí má aj nevolená vrstva vplyvných ľudí z korporácií, Wall street a spravodajských agentúr, tvoriacich hlbinný štát. Na udržanie unipolárneho sveta je potrebné destabilizovať Rusko, zmeniť mu režim a/alebo aspoň rozkúskovať ho na menšie krajiny. Rand, thinktank Pentagonu, vyzbrojovanie Ukrajiny vykalkulovalo za najlepšiu možnosť ako to docieliť. Naopak, Rusko má záujem o multipolárny svet. Samozrejme, to že sa aktuálne Rusko od Eurépy odvracia je do veľkej miery aj jeho subjektívne rozhodnutie, na ktoré bude doplácať a rovnako aj my. To sa vsak nijak nevylučuje s prvou vetou v tomto bode.

Obmedzovanie slobody slova

Postupne, už počas koronakrízy, nastáva obmedzenie slobody slova autoritárskymi prostriedkami. Samozrejme, situácia stále nie je u nás taká hrozná ako napríklad v Rusku alebo Číne, ale zhoršujúce sa trendy sú jasné a na ťažko vydobytú slobodu slova ako jeden z pilierov demokracie by sme mali byt vnímavejší. Okrem toho, naši „atlantisti” (vláda, prezidentka Čaputová, mainstreamové médiá) svojimi komentármi de facto apelujú na rezignáciu kritického myslenia. Práve preto, že faktografiu vnímajú ľudia rôzne potrebujeme názorové diskusie a nie postupnú kriminalizáciu legitímnych naratívov (vrátane toho, ktorý je predstavený v tomto článku). Trestaním sa názory nestratia, len sa vyhrocujú, čo vedie k radikalizácii spoločnosti. Prezidentka v tomto kontexte miesto spájania ukážkovo rozdeľuje. Čaputová/Šnídl v príspevku síce explicitne nestotožňujú jednotlivé otázky s proruskou propagandou, ale rovnako to ani explicitne nerozlišujú. A tým v podstate pripravujú prostredie, aby to verejnosť ani nemusela rozlišovať a akceptovala len jeden správny nazor. Je jasne viditeľný tlak od „atlantistov” na zužovanie diskurzu. Polemiku jednak nie je možné pomaly, bez hrozby trestu, otvoriť a po druhé, čo je ešte dôležitejšie a horšie, v aktuálnej atmosfére, vytvorenej „atlantistami”, ľudia toho ani nie sú mentálne schopní. Na zachovanie demokracie je dôležité nie sa utvrdzovať v názore, ale sa konfrontovať s opačnými názormi (príkladom by mohla byť nedávna oponentská diskusia o vojne na Ukrajine). Demokracia potrebuje zrelých ľudí a názorovú diskusiu, pri ktorej sa nevyhnutne bude niekto aj mýliť, ale to je v poriadku, pretože len tak sa môžeme spoločne (ako jednotlivci, aj ako spoločnosť) posúvať vpred. Samozrejme, že patológie akým je napríklad diverzná propagandistická činnosť treba odhaľovať a trestať. Nemalo by však k tomu dochádzať na úkor okliešťovania zdravého diskurzu. Médiá nemajú byť zvestovateľmi pravdy, ale strážcami otvorenosti komunikácie. Ich úlohou nie je hovoriť ľuďom, čo si majú myslieť, ale dodať im všestranné a neskreslené informacie, ktoré umožnia ľuďom utvoriť si na ich základe relevantný názor. Informovanosť je demokratická disciplína. Aj preto je dôležité napríklad transparentne informovať dôvody o prípadných blokovaniach rôznych webov – všeobecné argumenty typu, že sa tam zdieľajú dezinformácie nie sú dostatočné. Neutrálna pozícia sa úplne vytláča a za proruskú propagandu sa považuje čokoľvek čo nespadá do Západného mainstreamového naratívu.

Šnídlove video síce správne poukazuje na niektoré vyfabulované správy (zrejme vykonštruované v Kremli), avšak pod týmto rúškom kritického úsudku predstavuje metodiku myslenia, ktorá sa považuje za jedinú správnu a legitímnu: redukovať celý konflikt len na aktuálnu Putinovu inváziu a oponentskú kritiku odbíjať tzv. whataboutism argumentom. Práve tak ako „konšpirátori” sú (častokrát právom) kritizovaní za redukovanie komplexnosti sveta na jeden (nimi vybraný) faktor, rovnako pracuje aj Šnídl a ďalší jemu podobní a ak ich niekto upozorní, že sú tu aj ďalšie relevantné faktory, je okamžite  onálepkovaný ako „užitočný idiot”.

Väčšinu mainstreamového priestoru pokrýva aktuálne dianie, čo je síce pochopiteľné, ale v ojedinelých analýzach, ktoré sa zaoberajú aj dlhodobejším kontextom sa pracuje výhradne s transatlantickou perspektívou (Putinov žiaľ o rozpade ZSSR, jeho imperiálne chúťky a úsilie rozvrátiť jednotu Západu), čo je len časť mozaiky. Mainstream neberie do úvahy geopolitické ciele USA, existenciu sféru vplyvu veľmocí a s tým súvisiace fakty ohľadne rozširovania NATO. Cieľom predsa nemá byť redukovanie reality skrz jeden selektovaný pohľad, ale skôr mozaika vyskladaná z viacerých perspektív. Samozrejme, keď tvrdím, že je potrebné byť otvorený aj iným pohľadom, to neznamená, že máme nekriticky automaticky všetky prijímať. Problém je, že ak sa u nás pokúsi takto uvažovať, mainstream, konkrétne Šnídl je v tomto známy, hneď vytiahne whataboutism argument, ktorý však často aplikuje logicky nekorektným spôsobom. Dôsledkom je oklieštenie diskurzu o možnosť hľadania hlbšej príčiny alebo porovnávania iných historických konfliktov. Napríklad Šnídl v spomínanom videu Uhríka (a z pohľadu logiky sú relevantné jeho tvrdenia, nie jeho osoba) hneď obviňuje z whataboutismu pretože upozorňuje okrem ruskej propagandy aj na západnú propagandu. Pointa však je, že on ruskú agresiu odsúdil a ruskú propagandu nespochybnil a teda o tom nebol spor. Je potrebné si uvedomiť, že whataboutism je tiež len logická forma a teda ak nejaké konkrétne výroky do tejto formy nesedia, nie je možné hovoriť o whataboutisme (alebo ekvivalentne, hovoriť o whataboutisme je v takom prípade logicky nekorektné). Konkrétne, ak osoba A tvrdí „Rusko je na Ukrajine agresorom a šíri propagandu“, osoba B tvrdi „Rusko je na Ukrajine agresorom a šíri propagandu tak ako to bolo v prípade invázie USA do Iraku“, nejde o prípad whataboutismu pretože osoba B nespochybňuje tvrdenia osoby A. Môže sa nám nepáčiť, že osoba B hovorí aj o niečom inom, ale objektívne nejde o whataboutism. Whataboutism argument má svoj zmysel a poukazovanie na kritické myslenie je dôležité, ale musíme to robiť korektne a nie si subjektívne relativizovať a domýšľať logiku tak, aby sedela len našim preferovaným subjektívnym predstavám.

Nerozlišovanie medzi potencialitou a aktualitou filozofických ideí

Nemusíme byť fanúšikmi idey slovanskej vzájomnosti alebo duchovnej úlohy Slovanov na to, aby sme pochopili, že aktuálnym dianím tieto perspektívy nie sú potvrdené, ale ani vyvrátené. Pravdivosť, ušlachtilosť, zmysluplnosť idey sa predsa nemôže falzifikovať patologickou formou jej realizácie (prípadne jej úplnou absenciou). Je to podobné ako keby sme tvrdili, že matematika nefunguje pretože niekto nesprávne vypočítal algebraické korene rovnice. Slovanská vzájomnosť je rovnaký mýtus ako Príbeh o spolubytí alebo aj celostná veda – môže sa zhmotniť, no je potrebné sa o to aktívne usilovať, inak zostanú len abstraktnými ideami.

Zmysluplnosť sankcií

Nie je zrejmé nakoľko plošné ekonomické sankcie na Rusko ublížia Európe a Slovensku konkrétne, obzvlášť v otázke plynu a ropy a vôbec, či pomôžu k ukončeniu vojny. V modernej dobe je energia absolútne nevyhnutná na chod spoločnosti. V prípade jej kritického nedostatku nastáva kolaps (tým rýchlejšie, čím menej stabilný je systém vystavený takémuto deficitu – a systém západného civilizačného modelu je mimoriadne nestabilný). Je tu vážne riziko, že nebude postačujúce sa len uskromniť. V dôsledku prepojenosti jednotlivých prvkov globalizovanej spoločnosti je tu veľmi reálna hrozba efektu snehovej gule, kedy výpadok jednej strategickej suroviny môže spôsobiť kolaps celého hospodárstva. Nepredvídateľná situácia ohrozuje predovšetkým strednú vrstvu obyvateľstva EÚ, ktorá je majoritným nositeľom hodnôt a rozvoja Západu (a stále ešte aj sveta). Ak sa ľudia budú musieť významne uskromniť, je značné riziko, že ďalšie obmedzenia súvisiace s klimatickou krizou ekonomicky a ani duševne už neutiahnu. Hoci je plyn ako fosílne palivo ekologicky neudržateľný a Putin vojnu financuje aj vďaka jeho exportu, plyn stale patrí medzi našu (aj európsku) kľúčovú energetickú surovinu. Samozrejme, z bezpečnostného hľadiska je vždy dobre diverzifikovať zdroje a nebyť závislý len na jednom. Nemôžeme sa však tváriť, že to je otázka „uskromnenia sa”. Nikomu to nepomôže keď vieme, že to tak nie je a ľudí to len frustruje. To, akú významnú ekologickú záťaž si odstrihnutie plynu a ropy z Ruska vyžaduje tiež pozornosť. Navyše, nie je zanedbateľné, že korporácie si napriek sankciám nechávajú otvorené zadné dvierka ako stále technicky realizovať import ruskej ropy a plynu.

Táto zmena, šitá veľmi horúcou ihlou, prináša so sebou mimoriadne riziko. Jeho príčinou je znova redukcionizmus, pokrytectvo množstva zúčastnených aktérov a absencia systémového myslenia. Tak ako sa aplikuje systémové myslenie v permakultúre alebo celostnej medicíne, tak je potrebné ho aplikovať aj v geopolitike a geoekonomike. Redukcionistické prístupy sa síce ľahšie plánujú, realizujú a vyhodnocujú, avšak svojim zjednodušujúcim prístupom ignorujúcim komplexnosť sveta nevedú k zdravým a udržateľným riešeniam.

Je potrebné si uvedomiť, že poukazovaním na bezprecedentné ekonomické riziká, vyplývajúce nielen z momentálnej Putinovej nepredvídateľnosti, ale predovšetkým z unáhleného nepremysleného konania Západu, sa ekonomické zájmy nepovyšujú nad ľudské hodnoty. EÚ a Slovensko, ako susedský štát obzvlášť, ponúka utečencom štedrú humanitárnú výpomoc, úľavy pri cestovaní, podporu na sociálne, pracovné začlenenie a nástup detí do škôl. Sumárne to, čo Slovensko robí, nie je málo – a to je správne, pretože vojenským utečencom by mali pomáhať predovšetkým najbližší susedia..

Je od Putina korektné vyhrážať sa zatvorením plynu a ropy? Nie je. Tak ako on nevnímal ako korektné plošné ekonomické sankcie zavedené na Rusko. Ukrajincom spáchaním hospodárskej samovraždy, tým, že sa nedostaneme k energetickým surovinám, nepomôžeme. Toto nie je bezcitnosť voči zverstvám páchaným na Ukrajine, ktoré so sebou horúca vojna prináša. Veď predsa aj v osobnom rozvoji a vo vzťahoch platí základné pravidlo „ak chceš pomôcť iným, musíš byť v pohode najprv ty sám(a)”. To znamená, ak chceme pomáhať ostatným (napríklad Ukrajincom), musíme byť energeticky zastabilizovaní. Požiadavky na rýchle odpojenie sa od plynu sú s týmto v priamom rozpore.

V prvej vlne pandémie, keď sa rúška považovali ešte za život zachraňujúcu absolútnu nevyhnutnosť, sa stala prekvapujúca udalosť, keď nám sľúbená zásielka rúšok z Číny pripadla nakoniec Nemecku. Čo budeme robiť ak sa v prípade nedostatku stane to isté s tankerom so skvapalneným plynom z USA?

Argument typu, sú analýzy, že to energeticky aj ekonomicky môžeme dať bez zdrojov z Ruska neobstoja. Rovnako totiž existujú analýzy tvrdiace opak. Nestihla prebehnúť v podstate žiadna vecná debata a namiesto toho sa spravilo rázne rozhodnutie. Dá sa protiargumentovať, že odstavenie plynu a ropy z Ruska je zapríčinené Putinovou snahou o platby v rubľoch, čo EÚ odmieta. Avšak toto Putinove rozhodnutie je predsa len reakciou na ekonomickú vojnu zo strany EÚ, ktorá neprimerane zaútočila plošne na bežných ľudí. Moskva predsa doteraz riadne plnila kontrakty, za ktoré sme jej zaplatili v eurách. Ibaže aktíva v eurách a dolároch sme jej ako súčasť sankcií zmrazili, takže používanie týchto valút pre Rusko stratilo zmysel. Nebudú nám predsa posielať suroviny zadarmo. Logický krok zo strany Ruska je teda požiadavka platiť v rubľoch, hoci tým porušili zmluvné podmienky.

Plošné sankcie uvalené na bežných Rusov zapríčinili aj to, že ideologickí kritici režimu de facto nemajú šancu z krajiny utiecť. A čo je najpodstatnejšie, väčšina obyvateľstva Ruska má stále tažisko v starších psychických vrstvách, sú pod vplyvom vlastnej propagandy a história tiež opakovane ukazuje, že v prípade vonkajšieho tlaku nenastane vnutorný prevrat voči politickým autoritám, ale skôr utiahnutie sa a úsilie o samostatnosť. Navyše, v rámci medzinárodnej ekonomiky má Rusko otvorené partnerstvá v Ázii, Afrike aj Južnej Amerike. To, že podobné sankcie sú absolútne neúčinné vieme aj na základe historickej skúsenosti so sankciami zameranými na zmenu režimu na Kube, v Iraku, vo Venezuele, v Iráne či v Severnej Kórei. Navyše je veľmi pravdepodobné, že ruskí obyvatelia si aj pod vplyvom vlastnej informačnej propagandy a skrz vlastnú psychiku vytvoria obraz, že Západ teraz už Rusko naozaj ničí a Putina budú vnímať čisto nekriticky len ako ochrancu národa.

Aplikovanie etiky do geoekonomiky

Nechceme financovať vojnu ruského diktátora, no nemáme problém financovať krvavé režimy v arabskom svete. Morálne pobúrenie z ruskej ilegálnej vojny, je v kontraste s celkovým mlčaním Západu pri amerických ilegálnych vojnách. Nielenže sme ich neodsúdili, ale dokonca sme sa do nich zapojili a pokračovali v biznise so všetkými zaangažovanými. Aké európske hodnoty týmto manifestujeme? 

Američanom v posledných týždňoch taktiež zdražel benzín (stále je o vyše 30% lacnejší ako u nas) a keďže sú ľudia nahnevaní, vláda napriek sankciám umožnila zvýšiť dovoz ruskej ropy na doplnenie esenciálnych zasob. Aká etika je v ekonomickej spolupráci so Saudskou Arabiou, ktorá má jeden z najbrutálnejších režimov na svete a už niekoľko rokov participuje v brutálnej vojne v Jemene (400 tisíc mŕtvych, ďalších sto tisíc detí zomrelo hladom kvôli vojne). Aká etika je v tomto kontexte pre ňu otvárať veľvyslanectvo? Toto nie je odkláňanie pozornosti od potenciálnych vojnových zločinov na Ukrajine, ale nutná reflexia na konzistentnosť nami proklamovaných hodnôt. Ak chceme aplikovať etiku do ekonomiky, nemôžeme to robiť selektívne, inak to nikto nebude brať vážne. Odsúďme aj izraelské dlhoročné bombardovanie palestínskych nemocníc, škôl – údajne okupovaných teroristami. Odsúďme a aplikujme sankcie na USA za vojnové zločiny v Iraku. Atď. Ktoré z týchto vojen stáli „zato”, aby tam mohli zomierať civilisti? Prečo teraz aplikujeme sankcie a prečo sa tvárime, že tu ide o hodnoty keď Západ v svojich vojnách pácha rovnaké zverstvá (streľba do civilistov zo zadu od chrbta, útoky na civilné budovy, mučenie, znásilňovanie). Vari prešiel Západ v oblasti geopolitiky v priebehu poslednych 20-30 rokov nejakou významnou hodnotovou transformáciou?

Militarizácia spoločnosti

Vytláčanie diskurzu a kritického myslenia možnosti riešenia vojny zužuje a pretláča „jediné riešenie“ v podobe pokračujúcej militarizácie. Je cynické, ale nie prekvapivé, že civilisti na Ukrajine sú nielen terčami (podľa Ukrajiny výhradne) ruských útokov, ale časťou mozgového trustu NATO sú vnímaní aj ako pešiaci posilňujúci pozíciu USA vo svete. Kým spočiatku boli hlasy o tom, že USA sa nepokúša riešiť konflikt diplomatickou cestou, pretože v podstate vedie voči Rusku zástupnú vojnu len ojedinelé, časom sa stávajú aj súčasťou aj západného mainstreamu. USA ako krajina s najväčším importom zbraní pre Ukrajinu má bezpochyby veľmi významné slovo v zamrznutých diplomatických rokovaniach. Predĺženie vojny im vyhovuje, pretože tak je možné Rusko ekonomicky a vojensky úplne vyčerpať.

Je známe, že Ukrajina ruskej invázii odoláva predovšetkým vďaka agilnému informovaniu amerických tajných služieb a bezprecedentnému množstvu dodaných zbraní. Pri ktorom sa viackrát zavádzala verejná mienka, že Ukrajina dostáva len „obranné” zbrane, prípadne, že vďaka ním sa predíde ďalším civilným obetí. Ak je našim úsilím minimalizovať časový úsek prebiehajúcej vojny, čisto chladnou racionalitou by sme mohli usúdiť, že sú len dve možnosti: nechať Ukrajinu napospas osudu alebo iniciovať z NATO plný protiútok, ktorý by Rusko donútil stiahnuť sa. Prístup Západu sa viac-alebo menej kĺže niekde medzi nimi. Čisto logicky, dodávaním zbraní (a pri poľských tankoch, tureckých dronoch a čochvíľa našich MIG-och a Zuzanách nemôžeme predsa hovoriť len o obranných systémoch, ako sa Korčok snažil verejnosť upokojovať.) sa horúca vojna neskracuje, ale predlžuje. Rovnako, je pravdepodobné, že medzi dodávaním zbraní a počtom civilných obetí je priama úmera. Smutnou vojenskou realitou totiž je, že každý vojak bude považovať civilnú bytovku s ostreľujúcimi nepriateľmi na balkóne za legitímny cieľ. Poukázanie na partizánsky spôsob boja samozrejme nie je ospravedlnenie bombových útokov alebo zverstiev ako napríklad v Buči, ktoré by sa mali nestranným tímom riadne vyšetriť a vinníci potrestať. Posielaním zbraní však vojnu ani neskrátime a zrejme ani neznížime počet civilných obetí. Jedine zvyšujeme šancu, že si Ukrajina ubráni územnú celistvosť za cenu, že krv civilistov bude do istej miery aj na našich rukách.

Je pravdepodobné, a dobre známe, že Putin hrá inváziou úplný vabank a vojnu preto nebude chcieť ukončiť bez dostatočného výsledku. Pohľad na druhú stranu však nie je taký známy a vrhá prekvapivé pochybnosti ako to vlastne Ukrajinci vlastne myslia s mierom a neutralitou. Kanadský investigatívny novinár Aaron Mate v tomto videu jasne ukazuje, že Zelenskyj vopred vedel, že Ukrajina sa do NATO dostať nemôže a vedome odmietal ponuky na neutralitu garantovanú USA a Ruskom. Ukrajinský vzor v otázke bezpečnosti a štátnosti je Izrael a teda neutralitu si chceli zaručiť víťazstvom horúcej vojny s Ruskom. Obidve strany majú dôvody na víťazstvo. Z toho vyplýva, že sa nebudú chcieť vzdať a dodávaním zbraní sa konflikt len predlžuje a nie je nereálne, že s občasnými prestávkami bude prebiehať dlhoročne – ako aj v ich vzorovom Izraeli. Tak ako nie je v slovenskom štátnom záujme mať za suseda štát meniaci vojenskou cestou hranice iným štátom, nemalo by byť v našom záujme ani mať v susednom štáte veľký dlhodobý vojenský konflikt, či podriaďovať našu vlastnú vnútornú politiku záujmom iných štátov, ktoré sú v priamej kolízii s našou vlastnou vnútornou štátnou bezpečnosťou. Riešením samozrejme nemá byť legitimizácia zmeny hraníc prostredníctvom vojny ani zatváranie očí pred vojnou, ale masívna podpora diplomatických riešení, riadne vyšetrenie vojnových zločinov na oboch stranách, potrestanie zodpovedných jednotlivcov a organizácií, znovuobnovenie medzinárodného práva a hlavne pravdivé pomenovanie príčin konfliktu a konkrétnych historických prešľapov na jednej, či druhej strane. Pretože naozaj, ak sa chceme oslobodiť z vojnového myslenia, potrebujeme pravdivé objektívne poznanie, ktoré sa nedá dosiahnuť bez vyčistenia svojich slepých škvŕn a počúvaním len jednej strany.

Je známe, že bezpečnosť Ukrajiny podpísaním Budapeštianskeho memoranda v 1994 za cenu vzdania sa svojho jadrového arzenálu malo spolugarantovať práve Rusko. Morálny impulz tejto dohody však po Bukurešťskom summite NATO v 2008 vyprchal. Dovtedy v podstate nebol na Ukrajine problém. Je celkom bežná prax, že existujúce dohody sa po čase opakujú práve preto, aby sa posilnili a nadobudli svoj pôvodný rozmer a váhu (analógia z osobného života je napríklad obnova manželských sľubov). Dá sa protiargumentovať, že Putin by mohol na Ukrajinu tiahnuť aj v prípade Zelenského akceptovania formálnej neutrality. Je to možné, nevieme to potvrdiť a ani vylúčiť. Avšak celkom logicky, tým, že Ukrajina tak nekonala, v perspektíve Ruska zvýšila odôvodnenie vojenskej operácie a zašpinila svoj morálny štít. Akceptovaním neutrality pred inváziou by Ukrajina nič nestratila, len získala: v prípade víťazstva horúcej vojny by mala Ukrajina „dvojitý“ dôvod na mier a v prípade prehry by stále bola morálnym víťazom, keďže porušenie prímeria Ruskom, ktoré malo samo garantovať, by bolo explicitné a zrejme aj oveľa neprijateľnejšie aj pre samotných Rusov, čím by si Západ zvýšil aj šance účinnosti následných ekonomických sankcií.

Samozrejme, s každým dňom vojny a každým zlým rozhodnutím na jednej, či druhej strane, sa mier hľadá ťažšie a ťažšie a je nutné, že bez veľkých a bolestivých kompromisov ani nebude možný. Potenciálnym riešením ako obnoviť diplomatické rokovania by mohlo byť zo strany Západu zrušenie sankcií a obnoviť ekonomickú a hospodársku spoluprácu – hoci to môže vyzerať paradoxne, v psychologickej rovine by to mohlo pomoct „priblížiť sa bližšie k Rusku“ a vďaka tomu aj realizovať vyšetrenie a potrestanie zločinov. Je však pravdepodobné, že záujem o takéto radikálne, ale potenciálne účinné, riešenie nie je ani na Západe a ani v Rusku. V opačnom prípade bude musieť ešte pretiecť veľa krvi, kým sa všetci vojny chtiví do sýta nenabažia.

Kolektívna vina

Tí, ktorí tvrdia, že každý bežný Rus musí pocítiť čo ich vláda na Ukrajine koná a ktorí majú iracionálnu potrebu ponižovať tradičné kultúrne ruské diela alebo samotný jazyk, sa dopúšťajú dehumanizacie – nutného psychologického kroku na legitimizáciu nasilia. Aplikovanie kolektívnej viny nie je riešením a je aj historicky v kontraste s Norimberským tribunálom, ktorý tiež nesúdil nemecký ľud, ale konkrétne organizácie, ktoré viedli vojnu. Netreba pripomínať, že máme minimálne dve historické skúsenosti o tom, že, cynicky povedané, ľudia nevedia vyzabíjať všetkých, ktorých nenávidia. Nepodarí sa to Rusom a ani Ukrajincom a Západu a raz budeme musieť spoločne žiť a spolupracovať.

Záverom môžem konštatovať, že naratív tvoriaci jadro tohto článku, ktorý sa vedie z nadhľadu, v neutrálnej pozícii, s cieľom prispieť k pochopeniu príčiny konfliktu a aj na základe toho dojsť k mieru, je úplne vytesňovaný, napriek tomu, že nepostráda ani ľudskosť, ani logickú konzistenciu či korešpondenciu s empíriou. To, že ho mainstream, sýtený šialeným postmoderným relativizmom a posadnutý redukcionistickým myslením, nedokáže odlíšiť od čisto proruskeho naratívu nie je prekvapujúce. Podobným spôsobom zlyháva tvárou v tvár množstvo minulých káuz už dlhodobo. To, že ho nerozlišuje ani veľká časť alternatívy je však vážne zlyhanie. Ak štúdium ezoteriky či psychológie niekoho zmätie tak, že nevie pomenovať ani celkom jasné povrchné dianie, je lepšie, keby sa tejto na racionalitu náročnej oblasti radšej vyhol a tvoril si zdravé ukotvenie v realite participáciou na základných spoločenských procesoch. Často ale zlyhávajú aj tí, ktorí povrchné čítanie zvládli a vidia aspoň o niečo hlbšie súvislosti. Samozrejme, je úplne akceptovateľné ak sa niekto rozhodne, že sa s geopolitickými špinavosťami nechce zaoberať. Avšak v takom prípade nie je neprimerané očakávať aspoň pochopenie motivácií ľudí na urovni hodnôt, ktorí sa aj v takto ťažkých témach nechcú len emočne kúpať v kolektívnej psychike.

Samozrejme, všetky problémy, ktoré tu popisujem nie sú tak okamžite fatálne ako lietajúce bomby. Blízkosť vojny však nemá byť argumentom, aby sme neprimerane upadali do regresu, pretože absolútne dno neexistuje, vždy to môže byť ešte horšie a našim úsilím by predsa malo byť, aby to bolo lepšie, no nie?