(kapitola z knihy Richarda Tarnasa, Vášeň západnej mysle)
Zdá sa, že každá veľká epochálna premena v dejinách západnej mysle bola iniciovaná určitou archetypálnou obeťou. Jej hlavní zvestovatelia museli vždy, akoby na posvätenie zrodu nového kultúrneho videnia sveta, symbolicky podstúpiť určitý súd a martýrstvo: také boli súd a poprava Sokrata pri zrode gréckej mysle, súd a ukrižovanie Ježiša pri zrode kresťanstva a súd a odsúdenie Galileiho pri zrode modernej vedy. Hlavným hlásateľom postmodernej mysle bol podľa všetkého Friedrich Nietzsche s jeho radikálnym perspektivizmom, suverénnym a prenikavým kriticizmom a jeho mohutnou, uštipačne rozporuplnou anticipáciou nastupujúceho nihilizmu v západnej kultúre. K tomuto motívu archetypálnej obete a martýrstva spolu s mimoriadnym vnútorným zápasom a uväznením môžeme vidieť zvláštnu postmodernú analógiu v intenzívnom intelektuálnom súde, extrémnej psychologickej opustenosti a nakoniec paralyzujúcom šialenstve, ktorým si musel Nietzsche prejsť na úsvite dvadsiateho storočia pri zrode postmoderny (svoje posledné listy, napísané krátko pred smrťou, podpisoval ako „Ukrižovaný“).
Rovnako ako Nietzsche, aj postmoderná situácia je hlboko komplexná a nejasná – je možné, že práve toto tvorí jej najpodstatnejšiu črtu. To, čo je zvyčajne nazývané postmodernou, sa podľa kontextu zásadným spôsobom mení, no v tej najvšeobecnejšej a najrozšírenejšej forme sa môžepostmoderna chápať ako otvorený, nevyhranený súbor postojov, tvorených veľkým množstvom intelektuálnych a kultúrnych prúdov, pokrývajúcich pragmatizmus, existencializmus, marxizmus, psychoanalýzu, feminizmus, hermeneutiku, dekonštruktivizmus a postempirickú filozofiu vedy (a to sú len tie najprominentnejšie). Z víru vysoko vyvinutých a často celkom protichodných impulzov a tendencií sa vynorilo niekoľko spoločných činných princípov. Medzi nimi je oceňovanie tvárnosti a neustálej premenlivosti reality a poznania, dôraz na primát konkrétnej skúsenosti pred nemennými abstraktnými princípmi a presvedčenie o tom, že viera alebo skúmanie by sa nemalo riadiť žiadnym výhradným, apriórnym myšlienkovým systémom. Uznáva sa to, že ľudské poznanie je subjektívne podmienené veľkým množstvom faktorov, že objektívne podstaty (alebo veci osebe) nie sú ani dostupné, ani predpokladateľné a že hodnota všetkých právd a domnienok musí byť neustále podrobovaná priamemu testovaniu. Kritické hľadanie pravdy sa udržiava v medziach tolerancie a nejasného pluralizmu a jeho výsledkom bude nevyhnutne poznanie, ktoré je skôr relatívne a nepresné, než absolútne a nepochybné.
Úsilie o poznanie tak musí podliehať neustálej revízii. Pravdivosť všetkého, čo je nové, sa musí neustále skúšať pomocou experimentov, testovať proti subjektívnym aj objektívnym dôsledkom, nič sa nemôže byť považovať za zaručené, všetko musí byť pokladané za predbežné, bez robenia si nárokov na absolútnosť. Skutočnosť nie je pevná a jednoliata, naopak, je plynulým, odvíjajúcim sa procesom, „otvoreným kozmom“, ktorý je neustále ovplyvňovaný a tvarovaný činmi a myšlienkami každého jednotlivca. Viac než faktom je možnosťou. Nie je k nej možné pristupovať z pozície nezúčastneného diváka, pozorujúceho nehybný predmet, pretože v realite je každý nevyhnutne celkom ponorený, vďaka čomu dochádza k neustálej obojstrannej premene. Skutočnosť, hoci v mnohých ohľadoch nekompromisná alebo vyzývavá, musí byť ľudskou mysľou a vôľou, ktoré sú v tom, čo sa snažia pochopiť a ovplyvniť celkom ponorené, doslova vysekaná. Ľudský subjekt je stelesneným činiteľom, konajúcim a usudzujúcim v kontexte, ktorý nemôže byť nikdy plne objektivizovaný a ktorého orientácia a smerovanie nemôžu byť nikdy celkom uchopené alebo ovládnuté. Poznávajúci subjekt nie je nikdy oddelený od tela alebo od sveta, ktoré tvoria pozadie a podmienky každého kognitívneho aktu.
Vrodená ľudská schopnosť tvoriť konceptuálne a symbolické sústavy je uznávaná ako základný a nevyhnutný prvok v ľudskom chápaní, očakávaní a tvorení skutočnosti. Myseľ nie je pasívnym príjemcom vonkajšieho sveta a jeho vnútorného poriadku – v procese vnímania a poznávania je aktívna a tvorivá. To, čo je považované za skutočnosť, je mysľou v istom zmysle konštruované, nie jednoducho vnímané a takýchto konštrukcií je možných nepreberné množstvo, pričom žiadna z nich nemá zvrchované postavenie. Aj napriek tomu, že ľudské poznanie je do istej miery schopné preniknúť k určitým vrodeným subjektívnym štruktúram, tieto sú v istom zmysle nevyhranené, čo v spojení s individuálnou ľudskou vôľou a predstavivosťou vnáša do procesu poznávania prvok slobody. V tomto prístupe je implicitne prítomný relativizujúci kritický empirizmus a racionalizmus, uznávajúci nevyhnutnosť konkrétneho výskumu, aj presnej argumentácie a teoretickej formulácie, no zároveň je zdôrazňované aj to, že žiadny postup si nemôže nárokovať absolútne opodstatnenie: neexistuje empirický „fakt“, ktorý by nebol nabitý teóriou, rovnako ako neexistuje logický argument alebo formálny princíp, ktorý by bol a priori pravdivý. Celé ľudské poznanie je len interpretáciou a žiadna interpretácia nie je konečná.
Rozmach kuhnovskej koncepcie „paradigiem“ v súdobom diskurze je pre postmoderné myslenie vysoko charakteristický a zrkadlí hlboko kritickú všímavosť voči interpretatívnej povahe mysle. Táto všímavosť nielenže spôsobila zmenu v postmodernom prístupe k veľkým kultúrnym svetonáhľadom minulosti a k dejinám striedania sa vedeckých teórii, ale zároveň ovplyvnila aj postmoderné chápanie človeka samotného, čím podnecovala k ústretovému prístupu k zaznávaným alebo neortodoxným perspektívam a k sebakritickejšiemu pohľadu na tie, ktoré boli súčasnosťou akceptované. Relativita ľudského poznávania bola rýchlym pokrokom v oblasti antropológie, sociológie, histórie a lingvistiky len zvýraznená. Zároveň bola naplno odhalená „eurocentrická“ povaha západnej mysle a jej silná tendencia skresľovať proces poznávania nekritickým aplikovaním faktorov, akými boli spoločenská trieda, rasa či etnicita. Mimoriadne prenikavá bola v posledných rokoch predovšetkým analýza pohlavia ako kľúčového faktoru, určujúceho a obmedzujúceho to, čo sa pokladá za pravdu. Rôzne formy kultúrnej aj individuálnej psychologickej analýzy v ešte vyššej miere odhalili nevedomé determinanty, pôsobiace na ľudskú skúsenosť a poznanie.
Všetky tieto zmeny sa zrkadlia v radikálnom perspektivizme, ktorý stojí v srdci postmodernej vnímavosti: tento perspektivizmus korení v epistemológiách vypracovaných Humom, Kantom, Hegelom (v jeho historicizme) a Nietzschem a neskôr vyjadrených v pragmatizme, hermeneutike a postpotenciaštrukturalizme. Svet v tomto ponímaní neoplýva žiadnymi dopredu danými črtami, ktoré by principiálne predchádzali samotnému aktu interpretácie. Svet neexistuje ako vec osebe, nezávislá od interpretácie – naopak, skutočnosťou sa stáva práve prostredníctvom interpretácie. Poznávajúci subjekt je ponorený v poznávanom objekte: ľudská myseľ nestojí mimo sveta, posudzujúc ho z nejakého vyvýšeného stanoviska. Každý poznávaný objekt je už dopredu súčasťou predinterpretovaného kontextu, a to, čo sa z tohto kontextu vyníma, sú len ďalšie predinterpretované kontexty. Celé ľudské poznanie je sprostredkované znakmi a symbolmi neistého pôvodu, tvorenými historicky a kultúrne premenlivými predispozíciami a je ovplyvnené často nevedomými ľudskými záujmami. Povaha pravdy a skutočnosti vo vede a rovnako vo filozofii, náboženstve alebo umení, je radikálne nejednoznačná. Subjekt si nikdy nemôže namýšľať, že transcenduje nespočetné predispozície svojej vlastnej subjektivity. To najlepšie, o čo sa človek môže pokúsiť, je spojenie niekoľkých horizontov a zblíženie medzi subjektom a objektom, ktoré však nikdy nebude definitívne zavŕšené. V tom horšom prípade musí človek čeliaci úplnej nečitateľnosti sveta uznať svoj neprekonateľný solipsizmus.
Druhou stránkou postmodernej otvorenosti a neurčitosti je teda absencia akejkoľvek pevnej pôdy na vybudovanie kompaktného pohľadu na svet. Vonkajšia aj vnútorná skutočnosť sa stala neobmedzene rozvetvenou, mnohorozmernou, tvárnou a neohraničenou, výsledkom čoho bolo podnecovanie k odvahe a tvorivosti, no zároveň aj potenciálne ochromujúca úzkosť, tvárou v tvár nekonečnému relativizmu a existenčnej definitívnosti. K vzniku postmodernej situácie významnou mierou prispievali aj zrážky medzi výsledkami subjektívnych a objektívnych pozorovaní, prenikavé vedomie kultúrnej a dejinnej podmienenosti každého poznania, všetkým prestupujúci pocit radikálnej neistoty a vykorenenosti a pluralizmus hraničiaci s nezrozumiteľnosťou. Už len hovoriť o subjekte a objekte ako o jasne odlíšiteľných entitách znamenalo nárokovať si viac, než mohlo byť s istotou tvrdené. Spolu so vzostupom postmoderného myslenia sa ľudské hľadanie zmyslu v kozme premenilo na hermeneutické podujatie, ktoré sa znepokojivo voľne vznášalo: Postmoderný človek existuje vo vesmíre, ktorého zmysel je celkom otvorený a zároveň zbavený akéhokoľvek oprávneného základu.
Spomedzi všetkých faktorov, ktoré sa na tvorbe tohto intelektuálneho stanoviska spolupodieľali to bola práve jazyková analýza, ktorá do postmodernej mysle vniesla tie najradikálnejšie skeptické sklony. Boli to práve tieto sklony, ktoré boli najtypickejšie a najvýstižnejšie spájané s výrazom „postmoderna“. Samozrejme, k tomuto posunu prispelo viacero zdrojov: Nietzscheho rozbor problematického vzťahu jazyka a skutočnosti, C. S. Peirceova semiotika, vychádzajúca z predpokladu, že všetky ľudské myšlienky sú založené na symboloch, lingvistika Ferdinanda de Saussura postulujúca arbitrárny vzťah medzi slovom a objektom, znakom a označovaným, Wittgensteinova analýza lingvistického štruktúrovania ľudskej skúsenosti, Heideggerova existencialisticko-lingvistická kritika metafyziky, jazyková hypotéza Edwarda Sapira a B. L. Whorfa, podľa ktorej vnímanie utvára skutočnosť v rovnakej miere, v akej skutočnosť utvára jazyk, Foucaultove genealogické skúmania vplyvu spoločnosti pri tvorbe poznania a dekonštrukcionizmus Jacquea Derridu, spochybňujúci úsilie stanoviť v každom texte pevný význam. Výsledkom týchto vplyvov, predovšetkým v súdobom akademickom svete, bolo dynamické rozšírenie pohľadu na diskurz a poznanie, ktoré radikálne zrelativizovalo ľudské nároky na zvrchovanú alebo stálu pravdu, a ktoré tak umožňovalo zásadnú revíziu povahy a cieľov intelektuálneho snaženia.
Základňou pre túto perspektívu je téza, podľa ktorej je v konečnom dôsledku celé ľudské myslenie tvorené a vymedzované idiosynkratickými kultúrnymi a jazykovými formami. Ľudské poznanie je historicky podmieneným produktom jazykových a spoločenských zvyklostí konkrétnych miestnych komunít interpretátorov, bez akéhokoľvek hlbšieho vzťahu voči nezávislej ahistorickej skutočnosti. Keďže ľudská skúsenosť je lingvisticky predštrukturovaná a zároveň žiaden z nespočetných jazykov neoplýva preukázateľným spojením s nezávislou skutočnosťou, ľudská myseľ si nikdy nemôže nárokovať prístup k inej skutočnosti než k tej, ktorá je určená jej lokálnymi životnými formami. Jazyk je „klietka“ (Wittgenstein). Navyše, samotný lingvistický výraz je hlboko nestabilný, pretože kontexty podmieňujúce interpretáciu nie sú nemenné a pod povrchom každého zdanlivo koherentného textu je možné nájsť veľké množstvo nekompatibilných významov. Žiadna interpretácia textu si nemôže nárokovať rozhodujúcu autoritu, pretože to, čo je interpretované, nevyhnutne obsahuje skryté rozpory, ktoré podrývajú jeho koherentnosť. „Pravý“ význam je celkom neurčiteľný a je preto celkom nemožné tvrdiť, že za ľudskými snahami o zachytenie pravdy je nejaká prvotná skutočnosť. Texty len v nekonečnom regrese odkazujú na ďalšie texty, bez toho, že by ich jazyk mal nejakú pevnú vonkajšiu základňu. Človek z „hry poukazov“ nemôže uniknúť. Multiplicita nesúmerateľných ľudských právd obnažuje a vyvracia konvenčné presvedčenie, že rozum je schopný prenikať čoraz hlbšie, k lepšiemu uchopeniu pravdy. O povahe pravdy nie je možné povedať nič isté, snáď okrem toho, ako to vyjadril Richard Rorty, „čo nám u našich rovesníkov prejde bez vyvolania odmietavej reakcie“.7
Karteziánsky všetkospochybňujúci kritický intelekt tu v istom zmysle dosiahol svoje vrcholné vyjadrenie, uplatňujúc systematický skepticizmus na každý možný význam. Jazyk bez božského základu, ktorý by Slovo potvrdzoval, neoplýval žiadnym výsostným spojením s pravdou. Údelom ľudského vedomia bolo nomádske, trýznivo sebavedomé putovanie cez omyly. Dejiny ľudského myslenia sú dejinami idiosynkratických metaforických schém a nejednoznačných interpretačných slovníkov, ktoré mimo toho, čo je už preniknuté ich vlastnými metaforickými a interpretačnými kategóriami, neoplývajú žiadnymi pevnými základmi. Postmoderní filozofi môžu porovnávať a klásť do protikladu, analyzovať a diskutovať o celých súboroch rôznych perspektív, vytvorených ľudskými bytosťami, o rozličných systémoch symbolov, o rôznych spôsoboch, akým bolo možné veci pospájať tak, aby tvorili jeden celok, no nemohli predstierať, že majú ahistorický archimedovský bod, z ktorého je možné posúdiť to, či je daná perspektíva skutočnou predstaviteľkou „Pravdy“. Keďže nespochybniteľné základy ľudského poznania neexistujú, tá najvyššia hodnota, akú mohla akákoľvek perspektíva dosiahnuť, spočívala v jej dočasnej užitočnosti alebo poučnosti, aj keď je známe, že tieto hodnoty samé osebe v konečnom dôsledku nepresahujú hranice osobného alebo kultúrneho vkusu. Ich uznávanie je totiž len ďalšou spoločenskou zvyklosťou, ktorá mimo spoločenskej praxi stráca svoje opodstatnenie.
Zrejme tým najvýznamnejším filozofickým výsledkom týchto početných prúdov postmoderného myslenia bol mnohostranný kritický útok na centrálnu západnú filozofickú tradíciu od platonizmu až po súčasnosť. Celé snaženie tejto tradície o uchopenie a jasné artikulovanie základnej skutočnosti bolo kritizované ako zbytočná hra s jazykom, ako neustále, no na neúspech odsúdené úsilie prekonať svoje vlastné, starostlivo vypracované fikcie. Presnejšie, zmysel takéhoto snaženia bol popieraný ako implicitne odcudzujúci a tyransky hierarchický – ako intelektuálne autoritatívny spôsob myslenia, vedúci k existenčnému a kultúrnemu ochudobneniu, ktorý vo svojich dôsledkoch viedol k technokratickému ovládnutiu prírody a sociálno-politickému ovládnutiu ľudských más. Sklon západnej mysle zavádzať presne určenú formu totalizačnej racionality – teologickej, vedeckej, ekonomickej – do každého aspektu života, je považovaný nielen za klamlivý, ale aj za deštruktívny.
Postmoderné kritické myslenie, poháňané týmito a ďalšími podobnými faktormi, viedlo k ostrému odmietnutiu celého západného intelektuálneho „kánonu“, definovaného prednostne mužskou, bielou, európskou elitou. Prijímané pravdy, týkajúce sa „človeka“, „rozumu“, „civilizácie“ a „pokroku“, sú vnímané ako prejavy intelektuálnej a morálnej skrachovanosti. Pod pláštikom západných hodnôt bolo totiž spáchaných primnoho zločinov. Na dlhé dejiny Západu, plné bezohľadnej expanzie a vykorisťovania – dravosti jeho elít od staroveku až po súčasnosť, jeho systematického bujnenia na úkor druhých, jeho kolonializmu a imperializmu, jeho otrokárstva a genocídy, jeho antisemitizmu, jeho utláčania žien, ľudí farebnej pleti, minorít, homosexuálov, pracujúcej triedy, chudobných, jeho ničenia pôvodných kultúr na celom svete, jeho arogantnej bezcitnosti voči iným kultúrnym tradíciám a hodnotám, jeho krutého zneužívania iných foriem života, jeho slepého pustošenia prakticky celej planéty – sa konečne uprel jasný zrak zbavený ilúzií.
V tomto radikálne premenenom kultúrnom kontexte sa súdobý akademický svet prostredníctvom niekoľkých navzájom sa prelínajúcich módov analýzy – sociologickej a politickej, historickej a psychologickej, lingvistickej a literárnej – v stále väčšej miere zaoberal kritickou dekonštrukciou tradičných predpokladov v oblasti sociológie a politiky, histórie a psychológie, jazykovedy a literatúry. Texty všetkých druhov sú analyzované s ostrou vnímavosťou voči rétorickým stratégiám a politickým funkciám, ktorým slúžia. Hlbší intelektuálny étos je étosom napomáhajúcim odhaleniu zdanlivých právd a rozloženiu vytvorených štruktúr, prázdnej domýšľavosti a premrštených domnienok – „hermeneutikou podozrievavosti“ v duchu Marxa, Nietzscheho a Freuda. V tomto zmysle je postmodernizmus „antinomickým hnutím, ktoré si predsavzalo úplné rozbitie západnej mysle…dekonštrukcia, decentralizácia, demystifikácia, diskontinuita, rozptýlenosť dát a nejednotnosť, vyjadrujú epistemologickú posadnutosť fragmentmi alebo zlomkami a im zodpovedajúcu ideologickú zaangažovanoť v politike, sexualite a jazyku v prospech minorít. Podľa épistème premeny, správne myslieť, cítiť, konať a čítať, znamená odmietnuť tyraniu celku; totalizácia pri akomkoľvek ľudskom snažení je potenciálne totalitárna.“8 Nároky na akúkoľvek formu vševedúcnosti – filozofickej, náboženskej, vedeckej – musia byť zanechané. Veľké teórie a univerzálne pohľady sa nedajú udržať bez toho, že by viedli k vzniku empirických falzifikácií a intelektuálneho autoritárstva. Nárokovať si všeobecné pravdy znamená vkladať na chaos fenoménov nelegitímnu dogmu. Úcta voči náhodnosti a diskontinuite limituje poznanie na lokálne a špecifické. Akýkoľvek komplexný a koherentný náhľad je prinajlepšom dočasne užitočnou fikciou, maskujúcou chaos a prinajhoršom tyranizujúcim predpokladom, zakrývajúcim vzťahy medzi mocou, násilím a podriadenosťou.
Preto, vyjadrujúc sa presne, niečo ako „postmoderný svetonáhľad“ neexistuje, rovnako ako neexistuje ani možnosť, že by vznikol. Postmoderná paradigma už zo svojej povahy popiera všetky paradigmy, pretože jej jadro je tvorené vedomím skutočnosti, ktorá je mnohorozmerná, podmienená a premenlivá, ktorej chýba akýkoľvek preukázateľný základ. John Dewey si už na začiatku storočia všimol, že „beznádejnosť každého celkového pohľadu na svet je hlavnou intelektuálnou charakteristikou súčasnej doby“ a ako taká bola vyzdvihnutá ako sama podstata postmoderného videnia, celkom v súlade s definíciou postmoderny ústami Jeana Françoisa Lyotarda ako „nedôverčivosť voči metapríbehom“.
Paradoxne, aj tu môžeme zachytiť niečo zo starej dôvery modernej mysle v nadradenosť svojej vlastnej perspektívy. Len s tým rozdielom, že tam, kde dôvera moderného človeka vo svoju vlastnú intelektuálnu nadradenosť vychádzala z jeho povedomia o tom, že v absolútnom zmysle slova operuje s väčším množstvom poznatkov, než jeho predchodcovia, pocit nadradenosti postmoderného človeka vychádzal z jeho povedomia o tom, ako málo zo skutočného poznania si môže nárokovať akýkoľvek typ myslenia, vrátane toho postmoderného. No práve vďaka tejto sebarelativizujúcej vnímavosti vychádza najavo, že kvázi nihilistické odmietnutie všetkých foriem „totalizácie“ a „metapríbehov“ – všetkých ašpirácií na intelektuálnu jednotu, celistvosť alebo zrozumiteľnú koherentnosť – predstavuje pozíciu, ktorá nie je celkom nespochybniteľná a ktorá sa na základe svojich vlastných princípov nemôže pokladať za o nič správnejšiu, než sú rôzne metafyzické náhľady, v reakcii na ktoré sa postmoderná mysleľ vyhranila. Takáto pozícia totiž celkom jasne predpokladá svoj vlastný metapríbeh, ktorý je možno subtílnejšieho rázu než sú tie ostatné, no ktorý v konečnom dôsledku rovnako podlieha dekonštruktivistickému kriticizmu. Inak povedané, zdôrazňovanie historickej relativity a kultúrno-jazykovej viazanosti všetkých právd a celého poznania je nutné považovať len za zrkadlenie ďalšej lokálnej a dočasnej perspektívy bez univerzálnej, mimodejinnej hodnoty. Už zajtra sa všetko môže zmeniť. Implicitne je tým hlavným postmoderným princípom kritické vedomie, ktoré, vedené svojou vlastnou vnútornou logikou, po tom, čo všetko dekonštruuje, túto kritickosť obráti aj na seba. Toto je veľký paradox, ktorý prestupuje celou postmodernou mysľou.
—
Aj napriek tomu, že postmoderná myseľ bola občas náchylná k dogmatickému relativizmu a násilne fragmentujúcemu skepticizmu a že kultúrny étos, ktorý ju sprevádzal, sa niekedy zvrhával do cynickej nevšímavosti a bezduchej imitácie, je evidentné, že tými najvýznačnejšími charakteristikami postmodernej intelektuálnej situácie – jej pluralizmu, komplexnosti a nejednoznačnosti – sú práve charakteristiky, ktoré sú nevyhnutné pre potenciálne vynorenie sa celkom novej formy intelektuálneho vnímania, ktorá by mohla zachovať a zároveň prekonať súčasný stav mimoriadnej diferencovanosti. Podľa presvedčenia súdobého chápania sveta nemá žiadna perspektíva – náboženská, vedecká alebo filozofická – prednostný nárok na pravdu, čo však zároveň povzbudzuje k takmer bezprecedentnej intelektuálnej flexibilite a vzájomnému obohacovaniu, ktoré sa zrkadlia predovšetkým v globálnej výzve (a v jej realizovaní) k otvorenému „rozhovoru“ medzi rôznymi spôsobmi chápania, rôznymi slovníkmi, rôznymi kultúrnymi paradigmami.
Extrémnu nestálosť a multiplicitu súdobej intelektuálnej scény možno pri pohľade z perspektívy len ťažko zveličovať. Nielen že už len samotné postmoderné myslenie predstavuje jeden ohromný vír neurčitej diverzity. V takej alebo onakej podobe je prítomný prakticky aj každý dôležitý prvok západnej intelektuálnej minulosti prispievajúci k živelnosti a chaotickosti ducha dnešnej doby. S toľkými pôvodne potvrdenými domnienkami, ktoré boli zásadným spôsobom spochybnené, ostalo len málo (ak vôbec nejaké) apriórnych obmedzení toho, čo je možné pokladať za skutočné, takže mnohé perspektívy z minulosti sa mohli opätovne vynoriť s novou závažnosťou. Akékoľvek zovšeobecnenia ohľadne postmodernej mysle by sa preto mali posudzovať vo svetle pokračujúcej prítomnosti, alebo čerstvého obrodenia väčšiny jeho hlavných predchodcov, ktorí boli námetom predchádzajúcich kapitol tejto knihy. Rôzne stále životaschopné formy modernej senzitivity, vedeckého myslenia, romantizmu a osvietenstva, renesančného synkretizmu, protestantizmu, katolicizmu a judaizmu, stojace na rôznom stupni vývoja a ekumenickej interpretácie, neprestávali pôsobiť ako vplyvné faktory, spoluurčujúce ráz dnešnej doby. Dokonca aj niektoré prvky západnej kultúrnej tradície s koreňmi v helenistickej ére a v klasickom Grécku – platónska a predsokratovská filozofia, hermetizmus, mytológia, mysterijné náboženstvá – sa znova vynorili, aby zohrali svoju úlohu na súdobej intelektuálnej scéne. Tieto prvky boli navyše spojené a ovplyvnené veľkým množstvom kultúrnych perspektív mimo Západu, akými boli budhistická a hinduistická tradícia; bočnými kultúrnymi prúdmi samotnej západnej tradície, ako napríklad gnosticizmus a veľké ezoterné tradície; a pôvodnými archaickými perspektívami z čias, ktoré predchádzali západnej civilizácii, nech už to boli duchovné tradície neolitickej Európy alebo pôvodných amerických obyvateľov – všetky sa zhromaždili na intelektuálnej scéne, akoby v očakávaní nejakej globálnej syntézy.
Kultúrna a intelektuálna úloha náboženstva bola, samozrejme, v dôsledku silného pôsobenia sekularistických a pluralistických tendencií modernej doby drastickým spôsobom obmedzená. No aj napriek tomu, že vplyv inštitucionalizovaného náboženstva aj naďalej upadal, samotná náboženská citlivosť pod vplyvom okolností vytvorených postmodernou érou získala na vitalite. Náboženský život bol revitalizovaný už len pod vplyvom samotnej plurality, umožňujúcej nachádzať nové výrazové prostriedky a nové zdroje inšpirácie a osvietenia, ktorých záber pokrýval východný mysticizmus a psychedelické výskumy, ako aj teológiu slobody a ekofeministickú spiritualitu. Aj napriek tomu, že vzostup sekulárneho individualizmu a úpadok tradičnej náboženskej viery urýchlili masové rozšírenie duchovnej anómie, je evidentné, že tie isté posuny u mnohých v konečnom dôsledku viedli k novým formám náboženskej orientácie a väčšej duchovnej autonómii. Jednotlivci sa vďaka tomu, že mohli čerpať zo širokej škály duchovných zdrojov, cítili byť včoraz väčšej miere oprávnení k samostatnému riešeniu svojho vzťahu ku konečným otázkam ľudskej existencie. Postmoderný kolaps zmyslu bol na druhej strane u jednotlivca vyvážený narastajúcim vedomím jeho vlastnej zodpovednosti a zvýšenej schopnosti k tvorivej vynaliezavosti a sebatransformácii, predstavujúcej odpoveď na existenčné a duchovné výzvy, kladené životom. Rozvinutím niektorých náznakov, implicitne prítomných v Nietzscheho diele, sa „smrť Boha“ postupne premenila na pozitívny náboženský posun, umožňujúci nástup omnoho autentickejšieho prežívania numinozity, omnoho hlbšieho zmyslu pre božské. Náboženstvo na intelektuálnej úrovni prestalo byť chápané výhradne ako psychologicky, alebo kultúrne podmienená viera v neexistujúce skutočnosti alebo bagatelizované ako vedľajší produkt biológie a začalo byť uznávané ako základná ľudská činnosť, prostredníctvom ktorej si každá spoločnosť a každý jednotlivec symbolicky interpretujú konečnú povahu bytia.
Rovnako aj veda si svoje postavenie udržala, predovšetkým vďaka pragmatickej sile jej koncepcií a prenikavej dôslednosti jej metódy, aj napriek tomu, že sa už netešila rovnakej suverenite, akou oplývala počas celej modernej éry. Vďaka tomu, že prvotné nároky modernej vedy na poznanie boli zrelativizované tak filozofiou vedy, ako aj konkrétnymi dôsledkami vedeckého a technologického pokroku, táto suverenita už nebola tak nekriticky prijímaná. Pod vplyvom týchto nových okolností sa veda samotná oslobodila do takej miery, že mohla začať skúmať aj menej obmedzené myšlienkové prístupy k chápaniu sveta. Pravdou bolo, že tým jednotlivcom, ktorí sa plne stotožňovali s domnelo jednotným a samozrejmým „vedeckým chápaním sveta“, celkom unikala omnoho väčšia intelektuálna výzva, pred ktorou stála doba – v postmodernej ére sa im dostalo rovnakého ocenenia, aké sa z pozície vedy ušlo úprimne veriacemu človeku modernej éry. Prakticky vo všetkých disciplínach sa uznávalo, že nesmierna komplexnosť, subtílnosť a mnohorozmernosť skutočnosti nezmerne presahovala možnosti jedného intelektuálneho prístupu a že mimoriadnym nárokom, kladeným postmodernou érou, sa možno postaviť len prostredníctvom otvorenosti k súhre viacerých perspektív. Súdobá veda sa tak stávala stále sebakritickejšou, menej náchylnou k naivnému scientizmu a v stále väčšej miere si uvedomovala svoje epistemologické a existenčné obmedzenia. Výsledkom bola veda, v ktorej sa vytvorilo množstvo radikálne odlišných interpretácií sveta, z ktorých mnohé boli v ostrom protiklade s tým, čo bolo pôvodne pokladané za konvenčné vedecké chápanie.
Všetky tieto nové perspektívy kládli spoločný dôraz na opätovné premyslenie a reformuláciu vzťahu človeka k prírode, dôraz poháňaný narastajúcim poznaním toho, že mechanistická a objektivistická koncepcia prírody modernej vedy je nielen obmedzená, ale aj hlboko nesprávna. Veľké teoretické inovácie, akými bola Batesonova „ekológia myslenia“, Bohmova teória skrytých premenných, Sheldrakeova teória morfickej rezonancie, McClintockovej teória genetickej transpozície, Lovelockova hypotéza Gaia, Prigoginova teória disipatívnych štruktúr a fluktuačného usporiadania, Lorenzova a Feigenbaumova teória chaosu a Bellova teoréma nerovnosti, poukazovali na nové možnosti sformovania vedeckej koncepcie sveta, ktorá by nebola taká redukcionistická. Podobnú zmenu orientácie vedeckého myslenia vyjadrujú aj metodologické odporučenia Evelyn Fox Kellerovej, zdôrazňujúce nevyhnutnosť empatickej identifikácie so skúmaným objektom, ktorý sa vedec usiluje pochopiť. Navyše, množstvo týchto posunov v rámci vedeckej komunity bolo umocnených a často dokonca stimulovaných opätovným nástupom a rozšíreným záujmom o rôzne archaické a mystické koncepcie prírody, ktorých hlboká sofistikovanosť bola v čoraz väčšej miere uznávaná.
Ďalším kľúčovým prvkom, podnecujúcim v postmodernom intelektuálnom prostredí integračné tendencie, bolo epistemologické prehodnotenie povahy predstavivosti, ku ktorému dochádzalo súčasne v mnohých oblastiach – vo filozofii vedy, sociológii, antropológii, štúdiu náboženstva – predovšetkým pod vplyvom Junga a epistemologických prienikov post-jungiánskej hlbinnej psychológie. Predstavivosť sa prestáva chápať ako obyčajný protipól zmyslového vnímania a myslenia, naopak, skôr je vnímaná ako sila, ktorá vnímanie aj myslenie zásadným spôsobom spoluurčuje. Spolu s vedomím tejto zásadnej, sprostredkujúcej úlohy, ktorú predstavivosť v procese ľudskej skúsenosti zohráva, prišlo aj k zvýšenému oceneniu moci a komplexnosti nevedomia, ako aj k novému pochopeniu povahy archetypálnych vzorov. Uznávanie hlbokej metaforickej povahy filozofických a vedeckých vyjadrení postmodernými filozofmi (Feyerabend, Barbour, Rorty) bolo potvrdzované a presne artikulované aj v podobe vhľadov postmoderných psychológov do archetypálnej oblasti nevedomia, ktorá podmieňuje a štruktúruje ľudskú skúsenosť a proces poznávania (Jung, Hillman). Dlhodobý filozofický problém univerzálií, ktorý bol čiastočne osvetlený Wittgensteinovou koncepciou „rodinných podobností“ – tézou, podľa ktorej to, čo sa zdá byť úplnou zhodou, zdieľanou vo všetkých konkrétnych príkladoch obsiahnutých v jednom obyčajnom slove, v skutočnosti často obsahuje celý rad neurčitých, navzájom sa prekrývajúcich podobností a vzťahov – získal v hlbinnej psychológii vďaka jej chápaniu archetypov celkom nový zmysel. Archetypy sú v tejto koncepcii uznávané ako vzory alebo princípy, ktoré sú vnútorne mnohoznačné a viacvýznamové, dynamické, prispôsobivé a podliehajú rôznym kultúrnym a individuálnym variáciám, no zároveň sa na hlbšej úrovni vyznačujú jednoznačnou formálnou koherenciou a univerzálnosťou.
Mimoriadne príznačná a podnetná intelektuálna pozícia, ktorá sa vynorila ako výsledok moderného a postmoderného myslenia, uznávajúca zásadnú autonómiu ľudskej bytosti a radikálnu pružnosť v povahe skutočnosti, bola dokonale vyjadrená v tvrdení, že samotná skutočnosť má tendenciu prijímať podobu, korešpondujúcu s konkrétnym symbolickým rámcom a súpravou predpokladov, používaných každým jednotlivcom a každou spoločnosťou. Súbor dát, ktoré sú prístupné ľudskej mysli, je natoľko komplexný a rozmanitý, že poskytuje dostatočnú podporu pre veľké množstvo celkom odlišných koncepcií konečnej povahy skutočnosti. Človek si preto musí vyberať spomedzi veľkého množstva potenciálne životaschopných možností a nech už si zvolí ktorúkoľvek z nich, táto bude spätne ovplyvňovať konečnú povahu skutočnosti, ako aj voliaceho subjektu. V takomto poňatí, aj napriek tomu, že vo svete aj v samotnej mysli existuje množstvo určujúcich štruktúr, vytrvalo vzdorujúcich ľudskému pochopeniu, na hlbšej úrovni platí, že svet má tendenciu potvrdzovať a zrkadliť povahu videnia, ktoré k nemu z pozície subjektu vychádza. Svet, ktorý sa človek usiluje spoznať a pretvoriť, je v istom zmysle projekčne vyvolaný referenčným rámcom, prostredníctvom ktorého sa k nemu pristupuje.
Takáto pozícia zdôrazňuje obrovský potenciál a zodpovednosť spočívajúcu na človeku. Keďže dôkazy môžu byť predložené na potvrdenie prakticky neobmedzeného množstva pohľadov na svet, výzvou, stojacou pred človekom, je zvoliť si taký pohľad na svet alebo súbor perspektív, ktoré vo svojich dôsledkoch do života vnášajú tie najhodnotnejšie kvality. Háklivá ľudská situácia sa tu chápe ako určité dobrodružstvo, ako výzva predstavovaná bytím, ako neustála potencialita a radikálna možnosť sebaurčenia – nie v kontexte bezvýchodiskového myslenia sekulárnych existencialistov, v ktorom sú mlčky prítomné špecifické apriórne obmedzenia, ale ako vesmír, ktorý je neobmedzene otvorený možnostiam. Keďže ľudské chápanie nie je nevyhnutne pod tlakom dát nútené k preferovaniu jednej metafyzickej pozície nad druhou, vystupuje pred nami neprehliadnuteľný prvok slobodnej voľby. Práve tu do epistemologickej rovnice, popri intelektuálnej dôslednosti a sociálno-kultúrnom kontexte, vstupujú ďalšie faktory, akými sú vôľa, predstavivosť, viera, nádej a empatia. Čím komplexnejšie a ideologicky nezaťaženejšie je vedomie jednotlivca alebo spoločnosti, tým slobodnejšia je voľba svetov a tým hlbšia je ich účasť na tvorení skutočnosti. Toto potvrdzovanie sebaurčujúcej autonómie a epistemologickej slobody ľudskej bytosti, s historickými koreňmi siahajúcimi až k renesancii a Picovej Rozprave o dôstojnosti človeka, sa v rôznej podobe objavilo v myšlienkach Emersona a Nietzscheho, Williama Jamesa a Rudolfa Steinera, no bolo podporované aj zo strany množstva intelektuálnych odvetví, začínajúc filozofiou vedy a končiac sociológiou náboženstva.
Vo všeobecnosti – či už vo filozofii, náboženstve alebo vede – platilo, že vedecký fundamentalizmus, ktorý z veľkej časti charakterizoval modernú myseľ, bol v čoraz väčšej miere kritizovaný a odmietaný a na jeho miesto bolo vyzdvihnuté väčšie oceňovanie mnohorozmernej povahy skutočnosti, mnohostrannosti ľudského ducha, viacvýznamovosti, symbolmi sprostredkovanej povahy ľudského poznávania a pociťovania. Spolu s týmto oceňovaním sa objavil aj narastajúci pocit, že postmoderné rozkladanie starých predpokladov a kategórií by mohlo viesť k odhaleniu celkom nových vyhliadok na konceptuálnu a existenciálnu reintegráciu, s možnosťou omnoho bohatšieho interpretačného slovníka a hlbšej naračnej koherencie. Pod spojeným dopadom pozoruhodných zmien, ku ktorým dochádzalo prakticky v každej súdobej intelektuálnej disciplíne, bola základná moderná schizma medzi vedou a náboženstvom stále viac oslabovaná. V dôsledku takýchto posunov sa pôvodný cieľ romantizmu – znovuzjednotenie subjektu a objektu, človeka a prírody, ducha a hmoty, vedomia a nevedomia, intelektu a duše – objavil s novou silou.
V súdobej intelektuálnej situácii je teda možné rozoznať dva protichodné impulzy. Jeden z nich, vedúci k radikálnej dekonštrukcii a odmaskovaniu – poznania, viery, svetonáhľadov – a ten druhý k radikálnej integrácii a zjednocovaniu. Oba impulzy celkom zjavne pracujú proti sebe, no na hlbšej úrovni predstavujú dokonale polarizované, navzájom komplementárne tendencie. Toto dynamické napätie a súhra medzi dekonštruktivizmom a integráciou nie je nikde viditeľnejšia než v rýchlo sa rozširujúcom súbore prác, vytvorených ženami, inšpirovanými feminizmom. Carolyn Merchantová, Evelyn Fox Kellerová a ďalšie historičky vedy rozoberali vplyv, ktorý mali na moderné vedecké chápanie prístupy založené na pohlavných predsudkoch a metaforách, podporujúcich patriarchálnu koncepciu prírody – ako bezduchého, žensky pasívneho objektu, ktorý je treba preniknúť, kontrolovať, ovládať a využívať. Paula Teichlerová, Francine Wattman Franková, Susan Wolfová a ďalšie spisovateľky s veľkou dôkladnosťou skúmali komplexné vzťahy medzi jazykom, pohlavím a spoločnosťou, vnášajúc svetlo do nespočetného množstva spôsobov, akými boli ženy vylučované zo sociálneho života alebo skryto podceňované prostredníctvom jazykových konvencií. Práce Rosemary Ruetherovej, Mary Dalyovej, Beatrice Bruteauovej, Joan Chamberlain Engelsmanovej a Elaine Pagelsovej priniesli hlboké prieniky v oblasti náboženských štúdií, Marija Gimbutasová excelovala v archeológii, Carol Gilliganová v morálnej a vývojovej psychológii, Jean Baker Millerová a Nancy Chodorowová v psychoanalýze, Stephanie de Voogdová a Barbara Eckmanová v epistemológii a celý zástup feministických mysliteliek v dejinách, antropológii, sociológii, právnej vede, ekonómii, ekológii, etike, estetike, literárnej teórii, kultúrnom kriticizme.
Feministická perspektíva a impulz, ponímané v ich celistvosti, priniesli zrejme tú najbritkejšiu a najprenikavejšiu, radikálne kritickú analýzu konvenčných intelektuálnych a kultúrnych predpokladov v celých doterajších dejinách vzdelanosti. Žiadna akademická disciplína alebo oblasť ľudského prežívania sa nevyhla feministickej revízii toho, akým spôsobom sa tvoria a uchovávajú významy, ako sú dôkazy selektívne interpretované a teórie tvorené s navzájom sa podporujúcou cirkularitou, ako určité rétorické stratégie a spôsoby správania napomáhali udržiavaniu mužskej hegemónie, ako ženský hlas zostával nevypočutý po celé stáročia spoločenskej a intelektuálnej mužskej dominancie, aké hlboko problematické dôsledky vyplývali z maskulínnych domnienok o skutočnosti, poznaní, prírode, spoločnosti a božstve. Takéto analýzy následne pomohli osvetliť paralelné vzory a štruktúry dominancie, ktoré charakterizovali skúsenosť iných utláčaných ľudí a foriem života. Feministický intelektuálny impulz, vzhľadom na kontext, v ktorom vznikol, si vynútil, aby bol spájaný s mohutným kritickým duchom, ktorého povaha bola často rozporuplná a polarizujúca; no práve v dôsledku tejto kritiky boli dekonštruované a nanovo sformulované dlho akceptované kategórie, vytvárajúce tradičné duality – medzi mužským a ženským, subjektom a objektom, človekom a prírodou, telom a duchom, sebou samým a ostatnými – vďaka čomu mohla súdobá myseľ zvážiť menej dichotomizované, alternatívne perspektívy, ktoré si v rámci tradičných interpretačných rámcov nebolo možné predstaviť. Implikácie feministických rozborov, intelektuálne aj sociálne, sú v určitých ohľadoch natoľko fundamentálne, že ich význam pre celú dnešnú dobu sa ešte len začína odhaľovať.
—
Postmoderný dôraz na pluralizmus právd a jeho prekonávanie starých štruktúr a základov tak v mnohých oblastiach začal otvárať nepredvídateľné možnosti prístupov k intelektuálnym a duchovným problémom, ktoré dlhý čas zamestnávali a miatli modernú myseľ. Postmoderná éra je érou bez konsenzu o povahe skutočnosti, no oplýva bezprecedentným množstvom perspektív, s pomocou ktorých sa možno priblížiť jej ústredným problémom.
Súčasné intelektuálne prostredie je však aj napriek tomu plné pnutí, kolísavosti a zmätkov. Praktický úžitok z postmoderného pluralizmu je opakovane podkopávaný jeho tvrdohlavou konceptuálnou rozdrobenosťou. Napriek častej zhode v úmysloch môžeme v postmoderne nájsť len málo naozaj efektívnej súdržnosti – žiadne zjavné prostriedky, ktoré by mohli viesť k všeobecne prijímanej kultúrnej vízii, žiadne jednotiace perspektívy, ktoré by boli dostatnočne komplexné na to, aby mohli uspokojiť rozkvitajúcu diverzitu intelektuálnych potrieb a ašpirácií. „V dvadsiatom storočí nie je nič v zhode s čímkoľvek ostatným“ (Gertrude Stein). Prevláda chaos hodnotných, no zjavne celkom nekompatibilných interpretácií, s konečným riešením v nedohľadne. Takýto kontext nepochybne vytvára menej prekážok pre slobodnú hru intelektuálnej tvorivosti, než by bolo možné pri jednoliatej kultúrnej paradigme. Fragmentácia a nekoherentnosť však so sebou prinášajú svoje vlastné ochromujúce dôsledky. Kultúra filozofickou anómiou, ktorá ňou skrz-naskrz preniká, trpí psychologicky aj pragmaticky. Pri absencii akejkoľvek plodnej, všeobsiahlej kultúrnej vízie si ničím nespochybňované staré predsudky udržiavajú svoje postavenie a vytvárajú podmienky umožňujúce pretrvávanie kontextu, ktorý je pre ľudské myslenie a činnosť čoraz nepoužiteľnejší a nebezpečnejší.
Hĺbaví jednotlivci, čeliaci tvárou v tvár tejto diferencovanej a problematickej intelektuálnej situácii, sa pustili do úlohy vytvoriť flexibilnú sústavu premís a perspektív, ktoré by komplexnosť a početnosť ľudských skutočností neredukovali a nepotláčali, a ktoré by zároveň mohli plniť mediačnú funkciu pri ich integrovaní. Dialektická výzva, ktorú mnohí pociťovali, mala viesť k vzniku kultúrnej vízie, oplývajúcej univerzálnosťou bez toho, že by kládla apriórne obmedzenia na možné hranice legitímneho interpretovania, ktorá by do súčasnej fragmentovanosti nejakým spôsobom vnášala autentickú a plodnú spojitosť, a zároveň by v budúcnosti vytvárala úrodnú pôdu na vznik nových nepredvídateľných perspektív a možností. Takáto intelektuálna úloha sa však vzhľadom na komplikovanú povahu situácie zdala neobyčajne zložitá – podobná napnutiu veľkého odyseovského luku protikladov a následnému zasiahnutiu zdanlivo nemožnej mnohosti cieľov jediným šípom.
Intelektuálna otázka, ktorá sa črtá nad našou dobou je, či súčasný stav úplného metafyzického a epistemologického zmätku je niečím, čo bude neobmedzene pokračovať, s tým, že v priebehu desaťročí naberie buď nejakú životaschopnejšiu, alebo ešte dezorientujúcejšiu podobu; či je to v skutočnosti entropická predohra k nejakému apokalyptickému zavŕšeniu dejín, alebo či predstavuje epochálny prechod k celkom inej ére, ktorá prinesie novú podobu civilizácie a nový pohľad na svet, s princípmi a ideálmi, ktoré by boli celkom odlišné od tých, ktoré poháňali moderný svet po jeho dramatickej trajektórii.