Rupert Sheldrake

(Úvodná kapitola z knihy Omyly vedy)

„Vedecké chápanie sveta“ je nesmierne vplyvné predovšetkým vďaka úspechu vedy, ktorá do našich životov zasahuje prostredníctvom technológie a modernej medicíny. Náš intelektuálny svet prešiel premenou vďaka nesmiernemu nárastu poznania zostupujúceho nadol, do sveta mikroskopických častíc hmoty i nahor, do nesmierneho priestoru stále sa rozpínajúceho vesmíru, s jeho stovkami biliónov galaxií.

No v druhom desaťročí dvadsiateho prvého storočia, kedy sa zdá, že veda a technológia, ktorých vplyv sa rozšíril po celom svete, dosiahli vrchol svojej moci, takže ich triumf sa zdá byť celkom neodškriepiteľný, začínajú v samotnej vede v stále vyššej miere vyvstávať problémy, ktoré ju zvnútra rozkladajú. Väčšina vedcov je skalopevne presvedčená o tom, že tieto problémy sa v konečnom dôsledku podarí vyriešiť prostredníctvom ďalších výskumov vedených v rámci už etablovaných hraníc, no niektorí, vrátane mňa, si myslia, že sa jedná o symptómy omnoho hlbšej krízy.

V tejto knihe ukazujem, že veda je brzdená stáročia starými predpokladmi, ktoré stuhli do podoby dogiem. Vede by sa omnoho lepšie darilo bez nich: bola by slobodnejšie, zaujímavejšia a zábavnejšia.

Najväčším vedeckým omylom zo všetkých je presvedčenie, že veda už pozná všetky odpovede. Samozrejme, ešte stále je nutné vyriešiť množstvo detailov, pokiaľ však ide o hlavné otázky, tie sú zodpovedané.

Súčasná veda je založená na tvrdení, že celá skutočnosť má materiálnu alebo fyzickú povahu. Iná než materiálna skutočnosť neexistuje. Vedomie je vedľajším produktom fyzickej aktivity mozgu. Hmota je nevedomá. Evolúcia je bez účelu. Boh existuje len ako idea v ľudskej mysli, a teda, je len v ľudskej hlave.

Tieto presvedčenia sú také mocné nie preto, že o nich väčšina vedcov kriticky premýšľa, ale preto, že to nerobí. Vedecké fakty sú dostatočne skutočné; to isté možno povedať aj o metodológii používanej vedcami a o technológiách, ktoré sú na nej založené. Systém presvedčení ovládajúci konvenčné vedecké myslenie je však aktom viery, vychádzajúcej z ideológie devätnásteho storočia.

Táto kniha obhajuje vedu. Chcel by som, aby jednotlivé vedné odvetvia boli menej dogmatické a väčšmi vedecké. Verím, že veda sa obrodí ak sa oslobodí od dogiem, ktoré ju obmedzujú.

 

Vedecké vyznanie   

 Tu je desať hlavných presvedčení, ktoré väčšina vedcov pokladá za zaručené.

  1. Všetko je vo svojej podstate mechanické. Napríklad psy sú skôr než živými organizmami s ich vlastnými cieľmi, komplexnými mechanizmami. Dokonca aj ľudia sú len strojmi, vyjadrené Dawkinsovou sugestívnou frázou, „robotmi na ťažbu dreva“, s mozgami, ktoré sú ako geneticky naprogramované počítače.
  2. Všetka hmota je nevedomá. Nevyznačuje sa vnútorným životom, subjektivitou, ani vlastným hľadiskom vnímania. Dokonca aj ľudské vedomie je len ilúziou vytvorenou materiálnou činnosťou mozgu.
  3. Celkové množstvo hmoty a energie je vždy rovnaké (okrem Veľkého tresku, kedy sa všetka hmota a energia vo vesmíre náhle objavila).
  4. Prírodné zákony sú nemenné. Dnes sú také isté ako na začiatku a takými ostanú naveky.
  5. Príroda je bez účelu a evolúcia nemá žiadny cieľ alebo smerovanie.
  6. Celá biologická dedičnosť má materiálnu povahu a je prenášaná génmi, DNA a ďalšími materiálnymi štruktúrami.
  7. Myseľ je v hlave a je len obyčajným vedľajším prejavom činnosti mozgu. Keď sa pozriete na strom, obraz stromu, ktorý vidíte, nie je „vonku“, tam kde sa zdá byť, ale vo vnútri vášho mozgu.
  8. Spomienky sú uložené ako materiálne stopy v mozgu a smrťou dochádza k ich zmazaniu.
  9. Neobjasnené javy ako telepatia sú iluzórne.
  10. Mechanistická medicína je tým jediným skutočne účinným spôsobom liečby.

Tieto presvedčenia tvoria základ filozofie alebo ideológie materializmu, ktorej ústredným predpokladom je, že všetko má v podstate materiálnu alebo fyzickú povahu, dokonca i myseľ. Táto sústava viery sa vo vede stala dominantnou koncom devätnásteho storočia a dnes sa pokladá za niečo zaručené. Mnohí vedci si vôbec nie sú vedomí, že materializmus je predpokladom: jednoducho o ňom premýšľajú ako o vede, vedeckom pohľade na skutočnosť, alebo vedeckom náhľade na svet. V skutočnosti sa o ňom neučia a nebola im ani daná šanca o ňom diskutovať. Jednoducho ho absorbujú určitým druhom intelektuálnej osmózy.

V bežnom ponímaní materializmus odkazuje k spôsobu života zameranému výhradne na materiálne záujmy, k snahe o získanie bohatstva, spoločenského postavenia a blahobytu. Tieto postoje sú bezpochyby umocňované materialistickou filozofiou, ktorá popiera existenciu akejkoľvek duchovnej skutočnosti alebo nemateriálnych cieľov, no v tejto knihe sa viac než na jeho dopad na spôsob života, zameriavam na vedecké tvrdenia materializmu.

V duchu radikálneho skepticizmu spochybňujem každú z týchto dogiem. V prípade, že sa všeobecne prijímaný predpoklad vezme za východisko bádania a nie za nespochybniteľnú pravdu, pred človekom sa rozprestrú celkom nové možnosti. Napríklad, predpoklad, že príroda je mechanická, podobná stroju, sa stane otázkou: „Je príroda mechanická?“ Predpoklad, že hmota je nevedomá sa zmení na „Je hmota nevedomá?“ A podobne.

V prológu sa zameriavam na vzájomné vzťahy medzi vedou, náboženstvom a mocou a následne, v kapitolách 1 až 10 skúmam každú z desiatich dogiem. Na konci každej z kapitol preberám rozdiely medzi materialistickým a organickým poňatím a ukazujem ako každé z nich ovplyvňuje spôsob akým žijeme naše životy. Predkladám aj niekoľko ďalších, dodatočných otázok, tak aby každý čitateľ, ktorý by chcel zvolené problémy ďalej diskutovať s priateľmi alebo kolegami, mal k dispozícii užitočné východiská. Každá kapitola je ukončená zhrnutím.

 

Okamih rozhodujúci o dôveryhodnosti „vedeckého svetonáhľadu“   

Materialisti už viac než dvesto rokov sľubujú, že veda nakoniec dokáže všetko vysvetliť pomocou fyziky a chémie. Veda dokáže, že živé organizmy sú komplexné stroje, myseľ nie je ničím iným, než vedľajším produktom činnosti mozgu a že príroda je bez účelu. Veriaci sa navzájom podporujú presvedčením, že vedecké objavy potvrdia ich vieru. Filozof vedy Karl Popper tento stav označil ako „sľubujúci materializmus“, pretože závisí na neustále vydávaných sľubujúcich správach o objavoch, ku ktorým zatiaľ nedošlo. Materializmus dnes napriek všetkým úspechom vedy a technológie stojí pred okamihom rozhodujúcim o jeho dôveryhodnosti aký bol v dvadsiatom storočí len ťažko predstaviteľný.

V roku 1963, keď som na univerzite v Cambridge študoval biochémiu, som bol spolu s niekoľkými spolužiakmi pozvaný k účasti na sérii súkromných stretnutí s Francisom Crickom a Sydneym Brennerom prebiehajúcich v Brennerovom kabinete na King´s College. Crick a Brenner pred nedávnom pomohli rozlúštiť genetický kód. Obaja boli zapálení materialisti a Crick bol aj militantným ateistom. Vraveli, že v biológii zostávajú nezodpovedané dva hlavné problémy: vývoj a vedomie. Neboli zatiaľ vyriešené, pretože ľudia ktorí na nich pracovali neboli molekulárni biológovia – alebo neboli veľmi bystrí. Crick a Bennet sa podujali odpovede na tieto problémy nájsť v rozmedzí desiatich, nanajvýš dvadsiatich rokov. Brenner sa mal zamerať na vývojovú biológiu a Crick na vedomie. Nás pozvali, aby sme sa k nim pripojili.

Obaja zo seba vydali to najlepšie. Brenner bol v roku 2002 ocenený Nobelovou cenou za jeho prácu na vývoji malého červa, Caenorhabdytis elegans. Crick dokončil úpravy rukopisu svojho posledného článku o mozgu deň predtým ako v roku 2004 zomrel. Jeho syn, Michael, na jeho pohrebe povedal, že to, čo ho hnalo vpred nebola túžba po sláve, bohatstve alebo popularite, ale možnosť, že „zatlčie posledný klinec do rakvy vitalizmu.“ (Vitalizmus je teória, podľa ktorej živé organizmy sú naozaj živé a že ich nie je možné objasniť čisto pomocou terminológie fyziky a chémie.)

Crick a Brenner zlyhali. Problémy vývoja a vedomia ostali nevyriešené. Bolo objavených množstvo detailov, zoradených desiatky genómov a snímky mozgu sú stále presnejšie. Dôkaz toho, že život a myseľ je možné uspokojujúco vysvetliť výhradne prostredníctvom fyziky a chémie však stále chýba.

Základnou tézou materializmu je, že hmota je jedinou skutočnosťou. Vedomie preto možno považovať len za prejav mozgovej činnosti. Predstavuje buď určitý tieň, „epifenomén“, bez konkrétnej funkcie, alebo sa jedná len o ďalší spôsob akým je popisovaná mozgová aktivita. Medzi súdobými bádateľmi v oblasti neurobiológie ohľadom skutočnej povahy mysle neexistuje žiadny konsenzus. Vedúce žurnály ako Behavioural and Brain Sciences a Journal of Consciousness Studies publikujú množstvo článkov odrážajúcich zásadné problémy materialistickej doktríny. Filozof David Chalmers označil samotnú existenciu subjektívnej skúsenosti ako „tvrdý problém.“ Je tvrdý, pretože vzdoruje čisto mechanistickým vysvetleniam. Dokonca aj keď pochopíme ako oči a mozog reagujú na červené svetlo, samotná skúsenosť červenosti ostáva nevysvetlená.

Dôveryhodnosť materializmu v biológii a psychológii upadá. Môže situáciu zachrániť fyzika? Niektorí fyzici sa skôr označujú za fyzikalistov, aby zdôraznili, že ich nádeje sú vkladané do modernej fyziky, nie do teórií hmoty z devätnásteho storočia. Dôveryhodnosť fyzikalizmu ako takého však bola znížená samotnou fyzikou, a to v štyroch bodoch.

Po prvé, niektorí fyzici sú presvedčení o tom, že kvantová mechanika bez zohľadnenia mysle pozorovateľa nie je mysliteľná. Tvrdia, že myseľ nie je možné zredukovať na fyziku, pretože fyzika samotná predpokladá prítomnosť mysle fyzikov.

Po druhé, teória strún a M-teória, najambicióznejšie jednotiace teórie fyzickej skutočnosti, s ich desiatimi a jedenástimi dimenziami, vedu posúvajú do celkom novej oblasti. Zvláštne je, že tak ako Stephen Hawking hovorí vo svojej knihe The Grand Design (2010), „Zdá sa, že nikto si nie je istý k čomu presne sa M vzťahuje, môže to byť rovnako dobre majster, mágia alebo mystérium.“ Podľa toho, čo Hawking označuje ako „na modeloch závislý realizmus,“ na rôzne situácie je možné použiť rôzne teórie. „Každá z teórií môže mať svoju vlastnú verziu skutočnosti, no podľa „na modeloch závislého realizmu“ je niečo také akceptovateľné len pokým sa teórie vo svojich predpovediach zhodujú vždy keď dôjde k ich prekrytiu, teda, vždy keď je možné ich aplikovať súčasne.“

Strunové teórie a M-teórie sú v súčasnosti netestovateľné, takže „na modeloch závislý realizmus“ je možné skôr než experimentálne, hodnotiť len prostredníctvom referencie k ďalším modelom. To isté platí aj o nespočetných vesmíroch, ktoré nikdy neboli pozorované. Ako Hawking zdôrazňuje, M-teória prináša riešenia, ktoré počítajú s rôznymi vesmírmi, v ktorých, v závislosti od spôsobu akým sa ohýba vnútorný priestor, platia úplne odlišné zákony. M-teória prináša riešenia, ktoré počítajú s nespočetnými vnútornými priestormi, možno viac než 10500, čo znamená, že berie do úvahy viac než 10500 odlišných vesmírov s ich vlastnými zákonmi. … Je možné, že pôvodnú nádej fyzikov vytvoriť jednu teóriu objasňujúcu zákony nášho vesmíru prostredníctvom niekoľkých jednoduchých predpokladov, je nutné opustiť.

Ako sa ukazuje napríklad v knihe teoretického fyzika, Lee Smolina, Problémy s fyzikou (2008), niektorí fyzici sú voči takémuto prístupu hlboko skeptickí. V 1. kapitole ukážem, že nech už sa jedná o materializmus, fyzikalizmus, alebo o akýkoľvek iný systém viery, strunové teórie, M-teórie a „na modeloch závislý realizmus“, predstavujú mimoriadne nestabilné východiská.

Po tretie, na začiatku dvadsiateho prvého storočia sa zistilo, že známe druhy hmoty a energie predstavujú len približne štyri percentá celkovej matérie vesmíru. Zvyšok je tvorený „temnou hmotou“ a „temnou energiou“. Presná povaha 96 percent skutočnosti je doslova zahalená tajomstvom.

Po štvrté, podľa kozmologického antropogenetického princípu platí, že ak by prírodné zákony a konštanty pôsobiace pri Veľkom tresku boli hoci len mierne odlišné, biologický život by nikdy nevznikol a to isté platí aj o nás – nebol by tu nikto schopný o všetkom tomto premýšľať. Znamená to, že zákony a konštanty boli už od samého počiatku upravované božskou mysľou? Aby sa vyhli Bohu zahalenému v novom šate, mnohí vedúci kozmológovia uprednostňujú vieru, podľa ktorej je náš vesmír len jedným z nespočetného, možno dokonca nekonečného množstva paralelných vesmírov, ktoré sa, ako naznačuje aj M-teória, vyznačujú s úplne odlišnými zákonmi a konštantami. Vesmír, v ktorom existujeme ponúka primerané podmienky pre život len zhodou náhodných okolností.

Táto teória nespočetných vesmírov predstavuje to najväčšie porušenie Occamovej britvy, filozofického princípu, podľa ktorého by sa „entity nemali zmnožovať viac než je to nutné“, alebo inak povedané, že by sme mali stavať na čo najmenšom množstve predpokladov. Jej ďalšou veľkou nevýhodou je to, že je netestovateľná. Je neúspešná dokonca aj vzhľadom na snahu zbaviť sa Boha. Nekonečný Boh by totiž pokojne mohol byť aj Bohom nekonečného množstva vesmírov.

 Materializmus v devätnástom storočí vytvoril zdanlivo jednoduchý, priamočiary pohľad na svet, no veda dvadsiateho prvého storočia ho prekonala. Jeho prísľuby ostali nenaplnené a jeho cenné papiere boli znehodnotené hyperinfláciou.

Som presvedčený, že veda je brzdená predpokladmi, ktoré sa premenili na dogmy udržiavané mimoriadne silnými tabu. Tieto domnienky chránia citadelu už etablovanej vedy, no zároveň pôsobia ako prekážky brániace otvorenému, nepredpojatému mysleniu.