Charles Eisenstein
Svet krváca. Životná sila uniká z tisícov rán a možno najvážnejšie krvácanie je to, ktoré vychádza z Gazy.
Rana Gazy hnisá nenávisťou, zúfalstvom a krutosťou, a tieto jedy prenikajú do tela celého sveta. Nenávisť je prítomná takmer v každom rozhovore o tom, čo sa tam deje; nenávisť a dehumanizácia toho druhého, či už ide o Palestínčanov alebo Židov, alebo jednoducho o ľudí, ktorí majú iný názor. Krutosť, ktorú vidíme v internetových komentároch, zrkadlí krutosť, ktorú Hamas predviedol 7. októbra, krutosť voči Palestínčanom, ktorá mu predchádzala, a omnoho väčšiu krutosť, ktorú odvtedy rozpútal Izrael.
Minulý týždeň izraelské IDF zachránili štyroch rukojemníkov z Nuseiratu v Gaze, čo v celom Izraeli vyvolalo búrlivé oslavy. Pri záchrane bolo zabitých najmenej 270 Gazanov, takmer všetci z nich boli civilisti, väčšinou ženy a deti. Oslava tohto najnovšieho vojnového zločinu je možná len ak si človek neváži všetky ľudské životy rovnako; je možná len ak sú stranícke predsudky silnejšie ako humanitárna etika. Toto je podstata hnisajúcej duchovnej rany, ktorá z globálneho politického tela vysáva nádej, život a vieru v ľudskosť.
Súbežne s krviprelievaním v Gaze sa v Sudáne odohráva ďalšie, porovnateľného rozsahu, spolu s miliónmi ďalších menších hrôz, ktoré zasahujú všetky domácnosti. Každá z nich zrkadlí tie ostatné. Gaza je výnimočná tým, že sa na ňu upierajú oči celého sveta. Ak by mohol byť mier vo Svätej zemi, mohol by byť aj všade inde. Nikto, v žiadnej situácii, už nikdy nebude môcť povedať, že mier je nemožný.
A predsa sa zdá, že mier v Palestíne je skutočne nemožný, vzdialenejší a beznádejnejší ako kedykoľvek predtým.
Po niekoľkých mesiacoch, ktoré som strávil vzdelávaním sa o histórii konfliktu, som sa vrátil k svojmu pôvodnému inštinktu, že mier nezávisí od vytvorenia správneho pohľadu na dejiny. Leží mimo ospravedlnení, ktoré má každá strana. A tak by som chcel navrhnúť praktický mierový plán, ktorý umožní každej strane ponechať si históriu, ktorú si sama rozpráva. Každá strana môže naďalej veriť, že má pravdu. Môžu si to ponechať. Niečoho iného sa však budú musieť vzdať.
Tým, ktorí hovoria, že tento návrh je nerealistický, odpovedám, že nerealistický je aj samotný mier. Vyžaduje si vybočenie z bežného chodu udalostí, prerušenie odvekej drámy úderu a protiúderu, zločinu, trestu a pomsty, v ktorej sa môžu zmeniť nositelia rolí obete a utláčateľa, no nikdy nie roly samotné. “Realistické” je to, že tento príbeh sa odvíja tak ako tomu bolo vždy doposiaľ. Keď sa bojujúce strany rozhodnú pre mier, pôsobí tam prvok zázraku. Mier si zásadne vyžaduje voľbu, vyžaduje si vôľu, aby sa zmenil inak automatický cyklus krviprelievania, nenávisti a dehumanizácie.
Nech by bol tento návrh akokoľvek nerealistický, nie je nepraktický. Tu sú jeho základné zásady:
- Amnestia výmenou za odzbrojenie.
- Masívna globálna humanitárna a mierová prítomnosť.
- Dôstojnosť, nádej a rovnaké práva pre všetkých, ktorí žijú vo Svätej zemi.
V tomto zozname chýba trest, pomsta, spravodlivosť a náprava historických krívd. Prvé dve musia byť obetované. Ostatné sa objavia nepriamo.
Myšlienka je jednoduchá, hoci jej realizácia bude možno musieť prebiehať postupne, sledom krokov budovania dôvery pod prísnym medzinárodným dohľadom. Základné body sú tieto:
- Obe strany súhlasia s úplným a trvalým prímerím.
- Hamas prepustí všetkých rukojemníkov a vzdá sa zbraní.
- Izrael udelí amnestiu všetkým bojovníkom Hamasu a prepustí všetkých palestínskych väzňov.
Medzinárodné inštitúcie ako Medzinárodný trestný súd a Medzinárodný súdny dvor udelia amnestiu všetkým izraelským vojnovým zločincom.
Regionálne mocnosti (Katar, Egypt, Irán, Saudská Arábia atď.) súhlasia s tým, že prestanú vyzbrojovať Hamas a iné militantné organizácie, pričom na dodržiavanie tohto záväzku budú dohliadať medzinárodní pozorovatelia.
Tieto krajiny sa tiež zapoja do zboru medzinárodných mierových jednotiek, ktorý vstúpi do Gazy, aby zabezpečil to, že obe strany budú dodržiavať prímerie.
Vstup mierových síl bude nasledovať masívny prílev humanitárnej pomoci – desaťtisíce humanitárnych pracovníkov, ktorých úlohou bude nakŕmiť, ošatiť a liečiť ľudí, ktorí prežili vojnu, a obnoviť domovy, školy a infraštruktúru v Gaze.
To však nie je všetko. Palestínska bojovnosť čerpá zo zúfalstva – z pocitu, že v spojení s mierovými prostriedkami neexistuje žiadna nádej na dôstojnosť a rovnosť. Každý mierový plán preto musí obsahovať cestu k týmto ideálom. K násiliu sa obracajú najmä mladí muži, keď nevidia žiadnu reálnu budúcnosť. V tejto chvíli je tradičné dvojštátne riešenie neuskutočniteľné. Izraelské osady rozdelili Západný breh Jordánu na sieť Bantustanov (pozn. prekladateľa: systém vytvorený juhoafrickým apartheidom za účelom segregácie obyvateľov čiernej pleti). Tradičné riešenie v podobe jedného štátu nie je prijateľné ani pre väčšinu Izraelčanov, pretože v novom štáte by sa Židia stali menšinou, ktorá by tvorila len necelú polovicu celkového počtu obyvateľov.
Existujú však kreatívne riešenia, ktoré presahujú tradičné koncepcie národného štátu. Jedným z nich sú Dva štáty, Jedna vlasť, konfederatívny systém, v ktorom majú všetky národy, Izraelčania a Palestínčania, Arabi a Židia, všade od rieky Jordán až po Stredozemné more, úplnú slobodu pohybu a rovnaké politické práva. Hranice budú oddeľovať Izrael a Palestínu rovnako ako v prípade dvojštátneho riešenia, ale nebudú tam žiadne múry, žiadne ozbrojené kontrolné stanovištia. Židovskí osadníci na Západnom brehu by tam mohli zostať ako občania Izraela, ale obyvatelia Palestíny a podliehali by jej občianskej moci; to isté by platilo naopak, o Palestínčanoch žijúcich v Izraeli. Všetci by mali všetky zákonné práva. Jeruzalem by bol zjednoteným mestom, hlavným mestom Izraela aj Palestíny, mestom mieru a pútí pod spoločnou správou náboženstiev, ktoré ho považujú za sväté.
Tento plán si od ľudí, ktorí sú v súčasnosti v konflikte, vyžaduje veľa. Žiada ich, aby odpustili neodpustiteľné. Každá strana verí, že je v práve a že tá druhá spáchala neodpustiteľné zločiny. V skutočnosti to urobili obe strany. Nejde o to, že by každá strana niesla rovnakú vinu za súčasnú situáciu. Ide o to, že bez ohľadu na objektívnu historickú zodpovednosť danej strany je každá z nich presvedčená o svojej pravde. Preto každá z nich bude musieť priniesť obeť Bohu mieru. Táto obeť spočíva v tom, že druhá strana bude musieť konečne priznať, že sa mýlila. Obetou je, že zločinci na druhej strane nebudú potrestaní. Obetou je, že niektoré historické krivdy nebudú napravené. Cesta k mieru si vyžaduje takéto ciele.
Preto je amnestia kľúčovým prvkom tohto mierového plánu. Amnestia je politickým ekvivalentom odpustenia a odpustenie je prameňom mieru. Prečo? Pretože odpustenie znamená upustiť od želania, zámeru a plánu, potrestať toho, kto vám ublížil. Môžete sa cítiť v práve, ale napriek tomu sa nebudete usilovať o pomstu. Nebudete sa snažiť trestať. Málokedy niekto prestane bojovať, pretože ho niekto presvedčil, že jeho vec nie je oprávnená. Je ťažké kohokoľvek presvedčiť, že sa mýli. Oveľa ľahšie je apelovať na tú časť jeho vnútra, ktorá, či už má pravdu, alebo nie, nechce ublížiť druhému. Samozrejme, nikto nemôže nikoho prinútiť, a už vôbec nie Židov a moslimov v Palestíne, aby si navzájom odpustili. Ale keďže hovoríme o politickej rovine, amnestia je všetko, čo je pri prvom kroku potrebné. Nielenže dáva vojnovým zločincom alternatívu k boju na život a na smrť, ale narúša kolobeh pomsty, ktorý robí budúcu vojnu nevyhnutnou.
Je nepravdepodobné, že by sa Izraelčania alebo Palestínčania zbavili historických naratívov, v ktorých majú pravdu a druhá strana sa mýli. Pokúsil som sa a väčšinou sa mi nepodarilo zmeniť názor jedného človeka (Roberta F. Kennedyho Jr.), ktorý bol hlboko ponorený do “proizraelského” naratívu. Môže na akýkoľvek môj bod reagovať tak, že sa odvolá na to, čo považujem za “vykonštruovanú históriu”, súbor tendenčných pseudovedeckých poznatkov a faktov vytvorených v alternatívnom vesmíre sionistických inštitútov, centier, univerzitných katedier a think-tankov. Nepochybne sa domnieva, že ja sám podlieham rovnakému omylu, keď sa odvolávam na autorov ako Rashid Khalidi, Ilan Pappe, Norman Finkelstein a Max Blumenthal. Ak nedokážem zmeniť názor jedného človeka, ktorý ani nie je účastníkom konfliktu, aká je nádej na dosiahnutie mieru touto cestou? Musíme apelovať na niečo, čo presahuje rozum. Musíme apelovať na odpor, ktorý hovorí: “Je mi jedno, či je to vraždenie oprávnené, aj tak sa musí zastaviť!” Čo vie dieťa krvácajúce pod troskami o historických ospravedlneniach? Vzdal som sa možnosti zmeniť Kennedyho názor na túto otázku, ale verím v dobrotu jeho srdca a jeho silu orientovať ho na mier.
Ľudia dokážu samých seba presvedčiť o tých najabsurdnejších naratívoch, najmä ak tieto naratívy ponúkajú morálnu identitu a využívajú potrebu prijatia a spolupatričnosti. Medzi najprimitívnejšie z nich patrí naratív, ktorý nasmeruje besniaci dav na svoju obeť. Vojnová propaganda rozvíja tento prvotný naratív obetného násilia, a zaodieva ho do najrôznejších dôvodov a etických princípov. Vzoprieť sa davu si vyžaduje obrovskú odvahu. Ten, kto to urobí, riskuje, že sa stane ďalšou obeťou jeho besnenia. Odvaha doslova označuje kapacitu srdca (pozn. prekladateľa: anglické slovo “courage” má koreň v latinskom “cor” – srdce). Určite existujú ľudia tak presiaknutí nenávisťou, že ich srdce už nemá schopnosť súcitu. Niektorí z nich vo svete zastávajú vedúce pozície. Vzhľadom na to, ako veľmi sú ich srdcia uzavreté, sú schopní reagovať len na nátlak, vlastné záujmy a silu. Ale väčšina ľudí, dokonca aj medzi politickou triedou, má kapacitu srdca dostatočne rozvinutú na to, aby boli schopní súcitu.
V tom spočíva nádej. Je v tom, čo som nazval odpustením – v opustení cieľa ublížiť druhému bez ohľadu na to, ako je to oprávnené, a v pohľade do budúcnosti, a nie do minulosti. Plán, ktorý som načrtol, je realistický len do tej miery, do akej sú ľudia na všetkých stranách schopní odvahy. Je realistický len vtedy, ak dokážeme rozpoznať tento aspekt ľudskej prirodzenosti a vyzvať ho, aby sa prejavil. To je podstata mierového vedenia. Mierový líder môže mať stále svoje názory na to, ktorá strana má pravdu a ktorá nie, ale koná z niečoho vyššieho. A časom, v dôsledku humanizácie druhej strany, sa tieto názory nevyhnutne zmiernia.
Aby bolo jasné: odpustenie neznamená zabudnúť alebo predstierať, že sa niečo nestalo. Neznamená to podporiť násilníka alebo nespravodlivosť. Preto musia politickú amnestiu sprevádzať konkrétne, overiteľné kroky smerom k bezpečnosti, dôstojnosti a ľudským právam.
Môže sa zdať, že mierový plán, ktorý som načrtol, si vyžaduje oveľa viac obetí zo strany Izraela ako zo strany Palestínčanov, ktorí by konečne dosiahli ciele desaťročí trvajúceho boja: dôstojnosť, rovnaké práva a vlasť. V skutočnosti by ale Židia v Izraeli získali niečo rovnako dôležité – cieľ, ktorému je údajne venovaná vojna v Gaze – bezpečnosť. Neustály dohľad nad zajatým obyvateľstvom, neustále dymiacou rozbuškou odporu, ktorý je vždy na pokraji výbuchu plnom beznádejnej zúrivosti, nie je žiadnym meradlom bezpečnosti. Trvalá ostražitosť nie je skutočnou bezpečnosťou. Skutočnou bezpečnosťou je susedstvo, dobré vzťahy, pokoj. Okrem toho, Izraelom deklarovaný vojnový cieľ (ktorý je z veľkej časti zámienkou pre dlhodobý cieľ etnických čistiek) “eliminovať Hamas” je nemožný. S každým masakrom, s každým leteckým útokom, s každým podozrivým, ktorý zmizne v izraelských väzniciach, sa zrodí nový člen Hamasu v osobe syna, brata alebo synovca obete. V širšom zmysle represívne politiky, ktoré sa vykonávajú v mene bezpečnosti, podnecujú práve ten oheň odporu, ktorý uplatňovanie týchto politík spôsobuje.
Samozrejme, že v Palestíne existujú prvky, ktoré neusilujú o dôstojnosť, rovnosť práv a vlasť, ale o vyhladenie Židov. Podobne aj v Izraeli existujú prvky, ktoré neusilujú o bezpečnosť, ale o etnicky vyčistený Veľký Izrael. Ak preváži vplyv týchto antisemitov a židofašistov, vo Svätej zemi nikdy nebude mier. Takíto ľudia sa dostávajú k moci vo všeobecnom prijímanom kontexte vojny a nenávisti a navzájom sa živia. Vo svojej existencii sú na sebe závislí. Vzájomne sa ženú do nových extrémov krutosti.
Keďže takíto ľudia sú dnes pri moci, na vyriešenie súčasného konfliktu je nevyhnutný medzinárodný zásah. Títo ľudia, najmä v Izraeli, reprezentujú široký postoj verejnosti, ktorej väčšina v prieskumoch verejnej mienky tvrdí, že Israel Defense Forces používajú v Gaze príliš málo palebnej sily. Izrael sám od seba vojnu nezastaví, ani nezvráti represívnu politiku, ktorá ju vyvolala. Svet to preto musí prestať umožňovať. Najmä Spojené štáty musia prestať poskytovať zbrane, ktoré umožňujú jej pokračovanie. Ak to regionálne a svetové mocnosti myslia vážne, je možné presadiť úplné embargo na útočné zbrane pre všetky strany konfliktu. Pridaním ďalších sankcií môže svet prinútiť tých, ktorým sa srdce zatvára, aby súhlasili s dočasným zastavením vojny. Mier je však viac než len zastavenie nepriateľských akcií. Musí existovať cesta k vyriešeniu podmienok, ktoré vojnu vyvolali. Preto je nevyhnutná odvážna transformácia Svätej zeme podľa vzoru Dva štáty, Jedna vlasť.
Niekto môže povedať, že len obete násilia – nie vonkajší pozorovateľ ako ja – majú právo odmietnuť pomstu. K napísaniu tejto eseje ma však priviedlo práve to, že som kdesi čítal správu o Palestínčanovi v Gaze, ktorý umieral na následky zranení spôsobených v izraelskom zajatí. Väčšina jeho rodiny bola tiež vyvraždená. Napriek tomu povedal: “Odpúšťam Izraelu. Odpúšťam tým, ktorí to urobili.” Možno pochopil, že existuje vyšší druh spravodlivosti ako trest alebo pomsta, vyšší druh spravodlivosti ako náprava minulých krívd. Je to predchádzanie budúcim krivdám, a to nielen voči vlastnému národu, ale voči všetkým ľuďom. Ak sa to podarí, žiadna z obetí tejto strašnej vojny nezomrela zbytočne.
Preklad: Vlado Lobotka