Jozef Marec
Jozef Marec je detský lekár s 33-ročnou praxou, t.č. ako primár lôžkového oddelenia v Čadci. Okrem toho je II. volebné obdobie krajským poslancom v Žiline za obvod Čadca ako politicky nezaradený. Je náruživý turista, píše knihy – beletriu, rozprávky a etno knižky s problematikou Kysúc. Venuje sa zberu starých kysuckých artefaktov a ich zachovávaniu v múzeu Bimaček na Podvysokej. V spoločenskom dianí ho najviac zaujíma situácia v zdravotníctve a fungovanie vyšších územných celkov.
Po troch rokoch intenzívneho štúdia ľudového zelinkárstva v regióne som usúdil, že postavenie fytoterapie v systéme tzv. alternatív k univerzitnej medicíne nie je spravodlivé. Jej miesto ako svojbytného fenoménu je niekde inde.
Náš život je strašne rýchly, na nič nemáme čas a na svoje zdravie tobôž. Najlepšie by bolo zhltnúť nejakú tabletku, prípadne vypiť nejaký čajík a aby už bolo dobre. Ale tak to nefunguje. Respektíve, len zriedka.
Ľudia preto niekedy hľadajú pomoc v iných spôsoboch liečby. Dnes si v špecializovaných obchodoch kúpite absolútne čokoľvek k čínskej, thajskej, vietnamskej, indiánskej, eskimáckej, egyptskej, keltskej, germánskej a možno aj pravekej medicíne, dostanete vonné oleje, drahé kamene, skrátka od výmyslu sveta.
Že ide často o podvrhy a podvody, to je iná vec. Len jedno nezoženiete nikde – duchovný základ, bez ktorého je každá liečba len efektným divadlom. Kúpite si „len“ tie bylinky, masti, atď. ale bude z vás čínsky liečiteľ, ak nemáte ani dunstu o pradávnej filozofii, z ktorej táto úžasná liečba vychádza? Budú vám fungovať pradávne keltské recepty, ak nemáte potuchy o hlbokej prírodnej múdrosti druidov – keltských šamanov? Myslím, že nebudú.
Duchovný rozmer je to, čo chýba modernej medicíne, ktorá živí aj mňa. Nemá žiaden filozofický základ, o ktorý by sa oprela. My, lekári sa snažíme ako vieme a často veľmi úspešne. Ale za akú cenu ?
A tak si po prvotnom nadšení z chemicko – technicko – chirurgickej medicíny ľudia aj u nás začínajú zasa rozpomínať na prírodu. Konkrétne na bylinky, receptáry prastarých materí, starých zelinkárov, či na rozličné súčasné magazíny, ktoré propagujú zaručene „prírodné“ produkty ako ne bežiacom páse.
Obraciame sa k prírode o pomoc. Lenže inak sme sa od nej skoro úplne odvrátili. Odkiaľ pramení to naše presvedčenie, že príroda nám pomôže, keď jej ubližujeme, ako sa len dá? Drancujeme, ju, znásilňujeme, devastujeme a znečisťujeme…
Bylinky na plantážach
Svet bylín je fascinujúci, tajomný a svojbytný. Možno to akosi intuitívne cítime, keď sa k nim utiekame. Lebo praveká medicína začala práve nimi a v histórii ľudstva ich sotva čo kedy prekonalo. Keď sa však pýtam, či sú dnes ešte účinné, mám na to viacero dôvodov.
Ten prvý – pozrite sa na regály s bylinkovými čajmi v lekárňach, či supermarketoch. Máte tam od výmyslu sveta a skoro na všetky choroby. Áno, verím tomu, že v prírode sú ukryté lieky na všetky choroby. Ale neverím tomu, že stačí uvariť čaj na základe nejakého odporúčania a bezmyšlienkovite ho vypiť.
Neverím tomu, že toľko byliniek, aby uspokojili trh, je možno nazbierať len tak v prírode. To znamená, že sa musia pestovať na plantážach. Už to výrazne nahlodáva moju dôveru. Sú pestované podľa zásad biohospodárenia, bez umelých hnojív a pesticídov? Nevieme a nikde sa to nedozviete.
Okrem toho, aj najjednoduchšia dedinská žena vedela, že niektoré bylinky rastú len tam, alebo len hentam. A že ich treba zbierať práve vtedy a práve tak. Myslíte, že ak kdekoľvek nasejeme medovku, vedľa nej levanduľu, mätu, potom ešte nechtík, budú mať rastlinky takú silu ako zo svojich prírodných stanovíšť?
A myslíte, že traktorista s kosačkou (!!!) príde na takú plantáž o svätojánskej noci a všetko to stihne pokosiť? Na obe otázky je odpoveď – nie. Rastlinky z plantáži sú ako kuriatka z veľkochovov. To zo záhradiek pred oknami, to bolo o niečom inom!
Účinky bylín
Napriek tomu majú aj takéto bylinky čosi do seba. Fakt je, že niektoré sú naozaj účinné vďaka obsahu určitých chemikálií, ktoré obsahujú vždy, za každých okolností. Napríklad senný list z lekárne je celkom spoľahlivé preháňadlo, rovnako slez lesný, plný slizovitých látok pomáha prieduškám, dubová kôra obsahuje vždy nejaké triesloviny, medvedica lekárska a brusnica lieči močové cesty, atď.
Ale teraz si položím kacírsku otázku. Ako na to prišli naši dávni predkovia, že tieto byliny obsahujú to, alebo ono? Poviem vám, že nijako. Vôbec to nevedeli! Účinnosť bylín podľa ich chemického zloženia bola predsa objavená až v stredoveku arabskými alchymistami! Tak ako je možné, že v takej hlbokej nevedomosti používali určité rastlinky na určité choroby a ono to fungovalo?
Jednému neverím. Že by to bolo metódou skúška – omyl, lebo na stovky chorôb mali stovky bylín a ak by mali po jednej skúšať, na čo je dobrá, ľudstvo by pomaly vymrelo. Jedno z vysvetlení je, že to ľudstvu zjavil Najvyšší, aby predsa len nevymrelo, keď už ho raz stvoril. Ateisti tomu síce neveria ale ani druhé, nie je príliš odlišné. Že ľudia prírode rozumeli inak ako dnes.
Rozumeli jej duchom, komunikovali s nimi, trpezlivo pozorovali rast a chovanie rastlín. Vedeli o nich skoro všetko, o ich fyzickom, ale aj duchovnom rozmere, ktorý živá príroda nesporne má. Jedno je isté. Sú medzi nimi aj také, ktoré účinkujú na určité choroby bez príslušného chemického obsahu. Jednoducho, rastlinky majú svoje kúzlo!
Dôležitosť bylinkára
Liečivé rastlinky boli prvou a zrejme dosť dlho jedinou súčasťou pravekej lekárničky. A od samého začiatku mali magický charakter. Už v dobe kamennej sa v Európe vykonávali očistné obrady zrejme najstaršou magickou a liečivou rastlinou. Viete ktorá to bola? Palina( Artemisia, sp.) obyčajná burina, ktorú dnes nájdete úplne hocikde.
Vývoj išiel ďalej s my vôbec nemusíme pátrať v praveku, lebo naši bezprostrední predkovia ( napr. rovesníci mojich rodičov) mali tiež bohaté skúsenosti s bylinnou mágiou. Ale praktiky, ktoré sa používali ešte celkom nedávno, mali korene práve v tom praveku. Len povrchný človek by mohol povedať, že sú to hlúposti. Keby ľudstvo nepodceňovalo tisícročnú múdrosť zdedenú po predkoch a uloženú v pamäti Zeme, možno by sa vyhlo mnohému, čo ho dnes kvári.
Osoba liečiteľa bola mimoriadne dôležitá. Rastlinnú drogu ( väčšinou suchú) obohacoval, nabíjal svojou vôľou, svojou mentálnou energiou! Oživoval a posilňoval kúzlo! Inak povedané, základom liečby bylinkami bol skrátka rituál! Jeho zmyslom bolo jediné. Priblížiť konzumenta spirituálnemu aspektu byliny. Veď inak si ich ľudia mohli nazbierať aj sami. Ale oni chodili radšej k bylinkárom.
Keď som bol mládenec, bol som s mamou u jednej takej bylinkárky vo vrchoch. Bola to múdra žena s prenikavými očami. Na každú chorobu dávala čistec( ľud. čiščica, Stachys, sp..) a ono to fungovalo! Kúzlo fungovalo. Tieto skúsenosti mierne narúšajú teóriu o účinnosti bylín podľa chemického zloženia.
Takých prípadov je mnoho, lebo rastliny prispôsobovali svoju účinnosť aj podľa kultúrnych, tradicionalistických regionálnych skúsenosti. Ešte naše matere to vedeli( teda mojej generácie). Ľudové múdrosti nahromadené tisícročiami to definovali jasne – ak ochorieš na nejakú chorobu, hľadaj na dvore bylinu, čo ťa vylieči.
Objavenie sa byliny niekedy predbiehalo chorobu o celé roky. Alebo – bylinka, ktorá niekde rastie a nikto ju nezbiera, časom zmizne. Svätá pravda, pozorujem to denne, ako mizne repík, zemežlč, pamajorán z miest, kde kedysi prehojne rástol! Taktiež vedeli, že bohato sa vyskytujúce byliny sa dali používať na mnohé ochorenia, napr. ľubovník, žihľava, zato vzácne byliny na ochorenia zriedkavé, napríklad železník, borák, ľalia zlatohlavá… Hlboké a zimomriavky vyvolávajúce boli donedávna znalosti pamätníkov.
Schopnosť porozumieť
Už takmer dvetisíc rokov existujú snahy vytlačiť prastarú rastlinnú liečbu do pozície povier a tmárstiev. Pre starých mudrcov však nebola existencia prírodných duchov rastlín, stromov a zvierat otázkou viery, ale prežitých skúseností. Vnímali okolitý svet jasnými zmyslami a ukladali si ho do srdca. Je jasné, že v dnešnej dobe nie je tomu ľahké porozumieť.
Sme spútaní neviditeľnými elektronickými putami, rozptyľovaní neustálymi informáciami z médií, zavalení lavínami pochybnej zábavy. Sme odrezaní od okolitého sveta v betónových klietkach, hermeticky uzatvorení v autách, naše zmysly sú oslabené. Príroda však nestratila schopnosť prihovárať sa nám, treba sa jej len otvoriť. Zvieratá to vedia, vždy nájdu potrebné byliny, korienky, ktoré potrebujú k obžive, alebo k liečeniu zranení, či iných trápení. Aj v nás to kdesi drieme.
Zoberme si taký kostihoj (Symphytum,sp). Je známy svojim hojivým účinkom na zranenia kostí a kĺbov. Veda vysvetľuje tento účinok obsahom alantoínu – bielkoviny, ktorá má naozaj schopnosť sceľovať živočíšne tkanivá. Starí alpskí horali však priviazali jednoducho koreň kostihoja na postihnutú končatinu a výsledok sa dostavil neuveriteľne rýchlo. Sú o tom svedectvá serióznych ľudí! Iným príkladom sú byliny prikladané v ľanových vrecúškach na prsia pri pľúcnych ochoreniach, plody pagaštanu konského prikladané na boľavé kosti a kĺby, atď. Sotva sa tu dá hovoriť o chemickom účinku.
Pre našich predkov neboli rastliny len bezduchými výtvormi z bioplazmy, ktoré môže ktokoľvek ľubovoľne brať a používať. Dnešná, moderná, fytoterapia však prebieha, bohužiaľ, práve takto. To, čo videlo ľudské oko, to bolo pre nich len fyzické telo rastliny. Naviac majú byliny svoje silové vyžarovanie, svoju bioenergetickú informáciu, ktorá účinkuje, aj keď sa rastlina len priloží na ranu, alebo nosí ako amulet.
Tieto praktiky vykonávali mnohí bájni hrdinovia, aby sa vyhojili z bojových zranení. Dokonca aj slávny švajčiarsky pustovník, svätý Nikolaus von Flue, si údajne prikladal bylinky a korienky na žalúdok, aby si predĺžil život. Viera v nehmotný, lepšie povedané duchovný, či jemnohmotný rozmer rastlín pretrvávala teda dlho( píšem pretrvávala v našej európskej kultúre, lebo o nej sa to celé točí. U šamanov a kúzelníkov tzv. primitívnych národov pretrváva dodnes).
Signatúry
Vrátim sa k už spomínanému spôsobu poznávania účinku liečivých a magických rastlín. Je to návrat niekde k samotným koreňom fytoterapie. Dnes totiž už máme rastlinky zadelené v atlasoch a herbároch podľa ich chemického zloženia. Tí, ktorí na to kedysi dávno prišli, nemali ani potuchy o biochémii, no napriek tomu, ich prastaré indikácie na liečbu určitých ochorení pasujú veľmi presne. Príkladov by bolo habadej. Takže zopakujem otázku: ako na to asi prastarí zberači a liečitelia prišli, ktorá rastlina je v danom okamihu tá pravá?
Človek ako jedinečná a neopakovateľná živá entita( jednotka) je okrem svojho fyzického tela charakterizovaný aj tzv. neviditeľnými silami, nám neznámymi energiami ( ak chcete aurou) , pudmi, predstavami, túžbami, mimikou, držaním tela a podobne. Existuje náuka( socionika, alebo sociobionika) ktorá učí na základe týchto znakov poznávať povahové vlastnosti a charakterové črty jedinca.
Rovnako tak fyziognómia (vonkajší vzhľad, či inými zmyslami postihnuteľné vlastnosti – vôňa, chuť, pohmat, ojedinele aj zvukové prejavy) prípadne aj iné fyzikálne vlastnosti rastliny( pevnosť tkanív) prezradí trpezlivému pozorovateľovi jej potrebné vlastnosti, ktoré jej prepožičala ročná doba, miesto rastu, klíma, zloženie pôdy, kozmické vplyvy a Stvoriteľ. Hovorí sa tomu signatúra rastliny.
Správne poznať a určiť signatúry však nie je žiadna prechádzka ružovým sadom. Pokusy renesančných učencov vytvoriť z tohto výsostne pocitového, mystického umenia o signatúrach objektívnu, rozumom postihnuteľnú vedu, stroskotali. Ich prvoplánové a dosť primitívne prirovnania nefungovali.
Budem však citovať nesmierne múdreho, hlboko veriaceho učenca, ktorého mnohé názory nie sú dodnes prekonané. Je ním Theophrastus Bombastus Paracelsus von Hohenheim. Mal mnoho prastarých( keltských) tradičných vedomostí a neštudoval len na európskych univerzitách, ale aj u obyčajných sedliakov, pastierov a bylinkárov- korenárov.
Hovorí, cit.: Príroda určuje každej rastline, ktorá z nej vychádza, k čomu je dobrá. Preto, ak chceme zistiť, čo príroda určila, musíme poznať na znameniach, aké cnosti v sebe rastliny ukrývajú. Svätý duch a príroda sú jedno. Príroda je denne svetlom Svätého ducha a učí sa od neho, do človeka prejde múdrosť v priebehu hlbokej noci ( rozumej hlbokej meditácie, pozn. aut.) Vedomosti chladného rozumu nechali pohasnúť svetlo múdrosti a svetlo prírody. Tak zavládla cudzia doktrína a postavila obe svetla poznania do úzadia. Tí, ktorí sa k tejto cudzej doktríne pripojili, sa pokúšajú zatemniť pravdu oboch svetiel a dokonca uhasiť svetlo večnosti a prírody. Koniec citátu.
Kostihoj lekársky nám môže poslúžiť ako príklad. K jeho signatúre patrí silný, šťavnatý, silou a pevnosťou kypiaci podzemok( nesprávne koreň). Zlomenina vsiakne vraj do seba celú jeho silu a rýchlo sa zhojí. Paracelsus v tejto súvislosti zmieňuje zaujímavú teóriu. Hovorí o zmenenom ľudskom magnetizme v poškodenom tkanive, ktorý ako ozajstný magnet vytiahne z rastliny liečivú silu, pričom na nepoškodenej kosti tento účinok údajne nevzniká. Na svoju dobu mimoriadne odvážne tvrdeni
Rituály
Princípy liečby rastlinami, uvedené v predošlom, boli u prírodných národov na celom svete prakticky rovnaké. To nemôže byť náhoda. Napr. Kelti, jeden z najklasickejších prírodných národov Európy, verili, že rastliny sú veľmi mocné duchovné bytosti, ktoré majú vo vonkajšom, fyzickom svete len svoje telo. To im umožňovalo získať moc nad démonmi každej choroby, či zlej kliatby. Myšlienka, že na každú chorobu vyrástla v prírode rastlinka, je možno práve od nich. Lenže, musí sa vedieť ako na to.
Keď som študoval prastaré zberačské praktiky, ostával som niekedy v údive. Veď niektoré rituály som poznal dopodrobna z rozprávania mojich vrchárov! Tak hlboko sú dodnes zakorenené kdesi v našom podvedomí. Hoci pochybujem, že ich ešte niekto vykonáva. Stačí jeden príklad. Svätojánska noc je prastarý magický dátum, určený letným slnovratom.
Nie je tomu tak dávno, čo po kysuckých vrchoch chodili v túto noc tajomné postavy, často zahalené do plachiet, alebo celkom nahé a zbierali rastliny a rannú rosu( v ktorej sa najprv vyváľali!) do máselníc. Na čarovanie, na prosperitnú, ľúbostnú, liečivú, ale aj čiernu mágiu samozrejme. Veď pri tom drmolili všelijaké zaklínacie formulky. Neveríte? Spýtajte sa kysuckých etnografov a historikov. V postavách týchto „bosoriek“, či „bohiň“ ožívali archetypy starovekých zberačov. Pripúšťam, že dnes to môže vyzerať komicky, ale všetko to malo hlboký zmysel.
K rituálom patrili aj rozličné zaklínania, ktoré vysvetľovali, prečo človek prišiel a na čo chce bylinu získať. Kúzelné slová, podobne ako indické modlitbičky – mantry, sú kľúčom k dverám iného sveta. Doteraz sa ich zachovalo zo stredoveku niekoľko a je zaujímavé, že mnohé majú kresťanský motív!
Správny čas na zber
Vo väčšine atlasov liečivých rastlín sa dočítame okrem iného že: rastlinnú drogu ( kvet, vňať, listy, koreň, atď.) zbierame napr. od mája do augusta a podobne. A nič viac. Pritom je to celá veda a to nehovorím o starých komplikovaných tradíciách, ktoré sprevádzali zber v staroveku a v stredoveku. Veď každý záhradkár vie, že rastliny majú svoje biorytmy, ktoré závisia na astronomických úkazoch (striedanie dňa a noci, fázy mesiaca) a na počasí (zatváranie korún kvetov za dažďa) a podobne.
Látková výmena kvetov je iná ráno, iná večer a teda aj obsah účinných látok bude kolísať – to ak vychádzame z klasickej vedy. Pradávni zberači išli ešte ďalej. Vďaka neustálemu tesnému spojeniu s prírodou mali znalosti o kozmických energiách, prúdiacich z vesmíru. Všímali si vzájomnej zhody medzi nebeskými úkazmi a vývojom vegetácie. Pozorní záhradkári to robia aj dnes. Videli, že momentálne postavenie Slnka, Mesiaca, hviezd a planét zverokruhu ma evidentný vplyv na kvalitu liečivých a magických rastlín.
Prihliadalo sa na fázy Mesiaca a to mimoriadne. Mesiac je vôbec veľmi tajomné teleso, má temné vyžarovanie a o jeho vplyve na životné pochody toho vieme málo. Najvhodnejšie bolo zbierať byliny za novu, keď bol kosáčik mesiaca celkom uzučký a nikdy nie za splnu. Verilo sa, že mesačné svetlo berie rastlinám všetku silu.
Temný mesiac obsahuje maximum svojej energie, ktorá sa s pribúdajúcim svetlom vytráca. Byliny sa na tom rytme podieľajú. Kedysi to vedel každý – za splnu pribúda vodnatosť a teda hmotnosť rastlín, za novu sú však významnejšie rozumom nepostihnuteľné kvality – trvanlivosť, pevnosť, liečivá sila. Toto bol obzvlášť dôležité u tých rastlín, ktoré sa sušili a museli vydržať po celý rok. Dôležité bolo aj to, či mesiac na oblohe stúpa – vtedy vyťahoval životné sily do vňatí, kvetov a listov, alebo klesá – tlačil sily rastlín do koreňov a podzemkov.
Samozrejme, dôležité bolo aj to aká bola ročná doba. Letné slnko je iné ako zimné, jarné iné ako jesenné. V čase jarnej rovnodennosti až do mája sa zbierali čerstvé očisťujúce jarné bylinky proti jarnej únave – žihľavu, medvedí cesnak, žeruchu, listy púpavy.
Za letného slnovratu, keď je príroda prežiarená slnkom, trávy a byliny sú v plnej sile a svetlušky svietia do krátkych nocí, zbierajú sa byliny, ktoré svetlo a teplo sprostredkúvajú. Ľubovník obsahuje toľko svetla, že zaháňa depresie a čierne myšlienky, kvety bazy a lipy donútia telo k poteniu a svojou horúčavou zaháňajú démonov choroby, hrejivý teplý pamajorán, materina dúška, rasca lúčna a mnohé iné- presýtené silicami a svetlom. Áno, svätojánska noc a dvanásť dní po nej, to je tá pravá doba na zber rastlín, magických aj liečivých…
Bylinky a dnešok
Pravdepodobne som zviklal čitateľov vo viere v bylinky, vo vieru vo fytoterapiu. Chcel som tým dosiahnuť jedno jediné a stále to isté, o čo sa už pár rokov snažím. Aby si ľudia uvedomili, že naozaj nemožno niekomu ubližovať a potom chcieť od neho pomoc, napr. aj vo forme liečivých bylín. Myslím si úprimne, že fytoterapia nemá pozitívny účinok na ľudí, ktorí majú k prírode nijaký, alebo negatívny, koristnícky vzťah. A možno ani na tých, ktorí vidia v civilizačnom „pokroku“ jediný možný a správny smer ľudského vývoja.
Ale inak je svet rastlín, aj s ich liečiteľskou históriou mimoriadne fascinujúci. Vracali ľuďom zdravie už v dobe kamennej, ktorá tvorí cca 90% časového vývoja druhu Homo sapiens sapiens a ešte dlho potom. Prvé ich spochybnenie nastalo honom na čarodejnice. Na hraniciach cirkevnej inkvizície vtedy horela okrem nevinných ľudí aj prastará múdrosť o bylinách a už nikdy ju nič nedokázalo plne nahradiť.
S príchodom priemyselnej revolúcie nastal obrovský rozmach modernej medicíny sústredenej výlučne do rúk učencom. Obrovské množstvo teoretických poznatkov o ľudskom tele, prevratné technické vynálezy ( mikroskop), objavenie mikrosveta baktérií, očkovania, objavovanie nových a nových liekov, to všetko a mnoho iných vecí zatláčalo význam bylinkárstva do úzadia až na úroveň buď temných, tajných praktík podozrivých indivíduí v odľahlých oblastiach sveta, alebo – v lepšom prípade – na úroveň vcelku neškodného folklóru.
Dôležité je, že z tej dávnej histórie ostalo dedičstvo plné symbolov, ktoré je k dispozícii aj dnes, hoci trochu inak. Napríklad kotol uzdravenia – zázračný kotol, do ktorého dávali ranených a chorých ľudí a oni vyšli z neho zdraví. Samozrejme, že bol plný liečivých bylín. Jeho priamym a funkčným pokračovaním sú dnešné bylinné kúpele a čaje.
Aj v časoch rozmachu modernej medicíny sa z času na čas objavovali geniálni liečitelia, vďaka ktorým sa dochovalo mnoho z tradičných umení liečiť. Ich úspechy a autorita boli také veľké, že ich akceptovali aj pomazané vedecké hlavy. No a vidiecke konzervatívne a hlavne chudobné obyvateľstvo, to sa vlastne tradičnému bylinkárstvu nespreneverilo nikdy a stalo sa pre osvietených liečiteľov cenným zdrojom poznania.
Určite treba spomenúť geniálne vodné a bylinné liečiteľstvo kňaza Sebastiana Kneipa a jeho kvetinové kúpele a podobne presláveného, tiež kňaza Johana Kunzleho. Mnoho ich receptov je zachovaných dodnes. Bylinková múdrosť Márie Trebenovej, vodoliečba zavedená nemeckým sedliakom Priessnitzom, neprekonateľné kvetové esencie Edwarda Bacha, ktorými úspešne liečil aj duševné choroby, to všetko nás vracia takmer k samotným prastarým koreňom bylinkárstva.
Blíži sa doba, kedy po nich človek zasa siahne ako topiaci sa po slamke. Ale na celkom inakšom princípe. Moderní fytoterapeuti len potvrdzujú prastarú pravdu – že aj v používaní rastlín treba uplatňovať princíp individuality každého človeka a zostaviť mu liečbu, takpovediac, na mieru. Záľahy bylinných čajov z pultov supermarketov – to predsa nemôže spoľahlivo a univerzálne fungovať!
A navyše, je tu jeden veľký problém. Naše odvrátenie sa od prírody sa nám vypomstilo okrem iného v podobe nárastu kedysi skoro nepoznaných ochorení. Treba preto zabudnúť na mýtus o absolútnej neškodnosti tzv. prírodnej liečby a položiť si otázku: Je liečba liečivými rastlinami pre nás vôbec bezpečná?
Bylinky a chémia
Myslím, že sa nemýlim ak poviem, že dosť ľudí považuje bylinky za bezpečnejšiu a prirodzenejšiu alternatívu k liečbe farmakologickej (tablety, injekcie, masti…) Nuž, prirodzenejšiu akiste, ale bezpečnosť bylinnej liečby (budem používať výraz fytoterapia) je diskutabilná. Predovšetkým si povedzme, že zhruba až od stredoveku sa využívajú k liečbe mnohé rastliny na základe obsahu liečivých látok v nich.
Tento objav učinili arabskí alchymisti (mimochodom, arabské al-chimia dalo názov aj dnešnej chémii), predtým sa účinnosť bylín posudzovala podľa empirických skúseností a kritérií, opísaných minule. Lenže všetky účinné látky v rastlinách sú tiež chemikálie. Majú chemické zloženie, mnohé sa dajú označiť chemickými vzorcami, či už sú to antibiotiká, alkaloidy, slizy, vosky, silice, peptidy a mnohé iné.
Treba na rovinu povedať, že farmakologický, teda liečebný účinok nie je v ničom odlišný od fabrických liekov. Logicky teda majú aj svoje nežiaduce účinky. Preto by sa mala venovať pozornosť dávkovaniu rovnako ako u liekov. To je však dosť problém, keďže obsah liečivých látok v bylinách významne kolíše od závislosti na lokalite, dobe zberu, klimatických podmienkach. Napriek tomu, že je obsah liečivých látok v sušine byliny u mnohých zmeraný a spriemerovaný, na výrobných baleniach sa neuvádza a doma pripravované čaje sa dávajú podľa skúsenosti, viac menej „od oka“.
Rastliny ako také boli základom modernej farmaceutickej výroby, spolu s ďalšími prírodninami( nerasty, živočíšne produkty) a ešte aj dnes sú mnohé lieky vyrobené ak nie hneď priamo, tak synteticky podľa látok izolovaných z bylín. Bežne používame lokálne tanín-alkohol, dubovú trieslovinu tanín rozpustenú v liehu, nižšie rastliny plesne a huby dali človeku mnohé antibiotiká. Ich éra začala penicilínom z plesne Penicilium notatum. Z nižších rastlín – húb (napr. hliva, gombucha) sa dodnes izolujú potentné lieky na podporu imunity- peptidoglykany a ich deriváty. Z rozvetveného rodu mäta (Mentha, species) sa prvý raz izoloval aromatický mentol, používaný nielen v medicíne ale aj v potravinárstve.
Viaceré lieky sa vyrábali izoláciou priamo z bylín, kým dopyt nedonútil vyrobiť ich synteticky. Život zachraňujúci alkaloid z ľuľkovca atropín, papaverín na bolestivé útrobné kŕče a samozrejme morfín z makovíc. Tu treba podotknúť starú múdrosť, že rozdiel medzi liekom a jedom je vo veľkosti podanej dávky. Jedny z prvých liekov proti rakovine – vinkristín a vinblastín sa izolovali z modrej „cintorínskej“ bylinky Vinca minor, zimozeleň menšia. Podobne paklitaxol – liek proti gynekologickým malignitám je izolovaný z juhoamerického tisu (Taxus, sp.).
Lieky na rastlinnej báze
Existuje mnoho liekov na vonkajšie použitie, tzv. externé – krémy, masti, obklady, ktoré obsahujú potentné bylinky s protizápalovým účinkom – myší chvost obyčajný, šalvia lekárska, repík lekársky, nechtík lekársky, aloe pravá a podobne, ktoré sa aplikujú na zle hojace sa a hnisavé rany, na vredy predkolenia, hemoroidy atď. Množstvo účinných byliniek nájdete v kvapkách a sirupoch proti kašľu – rosička okrúhlolistá – Tussilen, materina dúška obyčajná a tymián – Thymomel, Pleumolysin, slez nebadaný – Pleumolysin.
Na rastlinnej báze vyrábali kedysi lekárnici veľmi obľúbené napr. Hoffmanské kvapky, valeriánové kvapky, vetrovú vodu – Aqua carminatíva a ďalšie. Jesienka – ocún (Colchicum autumnale) dala vzniknúť účinnému, ale žiaľ toxickému lieku Colchicín na liečbu urátovej artropatie čiže dny. Zabudnúť nemožno ani na cudzokrajnú síce, ale užitočnú drevinu ginko dvojlaločné, ktoré sa stalo neoddeliteľnou súčasťou liekov na zlepšenie prekrvenia mozgu a vnútorného ucha.
Pravdu povediac, neviem presne, koľko percent liekov má u nás pôvod v rastlinách. Neoficiálne údaje z Francúzska hovoria až o 75%, tam sú však asi zarátané aj homeopatiká, vo Francúzsku veľmi obľúbené. Každopádne je legitímne povedať, že mnohé byliny, aj tie ktoré tu neboli spomenuté, priniesli ľudstvu dobrodenie nielen v dávnych časoch, ale hlavne s vývojom farmaceutickej výroby, kedy sa človek naučil účinné látky izolovať, čistiť a hlavne koncentrovať do použiteľnej a merateľnej podoby.
Je nepochybné, že mnohé ešte ani neboli objavené a ak aj boli, držia sa v utajení. Prečo? Z jednoduchého dôvodu. Obrovská loby farmafiriem nepotrebuje konkurenciu prírody. Finta je totiž v tom, že látka izolovaná z prírodného zdroja sa nedá patentovať. Preto koncerny radšej investujú dve miliardy dolárov do výskumu niečoho, čo majú veľmi podobné pod nosom, zmenia na molekule nejaké lokality, aby potom na patente a výrobe generík (rovnakých, ale neoriginálnych liekov) zarobili sto miliárd.
Pretože sa už ani netaja tým, že výrobca liečiv dnes nepotrebuje človeka vyliečiť, ale liečiť! Preto možno v pralesoch ležia poklady poskytujúce človeku blaho v jeho ťažkých chorobách, bez krutého narušenia kvality života, ale zrejme sa ich dobrodenia nikdy nedočkáme. Osobne som presvedčený, že liek na každú chorobu v prírode existuje.
Avšak, pravdupovediac, som v rozpakoch pri niektorých rastlinných produktoch, používaných a hojne odporúčaných u nás na rôzne neduhy. Sú to také účinné (aspoň podľa reklám) látky, že vystupujú takmer v podobe akéhosi všelieku (panacea) a to vo mne dôveru nevyvoláva. Vyhýbam sa liekom ako napr. žeň-šeň (mimochodom u nás hojný posed biely má podobný koreň a údajne už minulosti dochádzalo k falšovaniu drogy. Koreň posedu nie je údajne preskúmaný…).
Som toho názoru, že keby Stvoriteľ chcel, aby žen-šeň, či iné dnes kúlové byliny liečili Slovákov, dal by im vyrásť na Slovensku. Veľký potenciál predstavujú aj byliny rastúce u nás, ibaže ich nemáme dostatočne preskúmané, alebo ich opomíname.
Aj s bylinkami opatrne
Vo verejnosti je okrem toho rozšírený názor, že byliny možno užívať neobmedzene dlho. Žiaľ, ani to nie je celkom pravda. Uvediem len niekoľko príkladov, niektoré vás možno prekvapia. Tak napr. rod lipa. Lipy sú stromy srdca. Mladé stromy majú srdcovitý tvar koruny, listy sa podobajú umelecky stvárňovanému srdcu ako nič v prírode.
Lipa prináša teplo, úľavu pri horúčke a chrípke, potenie a pôžitok chute. Litrík čaju deň – dva po sebe isto neuškodí. Avšak práve pre to naše srdce môže byť lipa tzv. kardiotoxická, chronické užívanie poškodzuje srdcový sval.
To isté platí aj o rode hloh – droga z hlohu (pod pojmom droga sa tu nechápe návyková látka, ale časť rastliny určená na liečenie) je skvelým prostriedkom na tzv. nepokojné srdce – pri neurózach, poruchách rytmu a podobne. Nekontrolované užívanie však môže mať účinok opačný a každý kardiak by mal o pití hlohu informovať svojho kardiológa.
Bežne som sa stretol s tým, že sa ako konzumný čaj varí niekde trezalka (ľubovník bodkovaný, Hypericum perforatum). Je to bylina slnka a radosti, prináša úľavu duši pri depresiách, zažívaniu pri kataroch a podobne. Ale jej chronické užívanie môže spôsobiť po čase degeneráciu očného nervu a poruchu zraku.
Je to skvelá bylinka, ale nie na dlho. Krásne voňavý je čaj z prvosienky jarnej (Primula veris). Jeho nadmerná konzumácia však môže spôsobiť stav podobný „kocovine“ po alkohole – ospalosť, závrate, bolesti hlavy. Takisto dlhodobé užívanie petržlenovej vňate, medvedice lekárskej, borievky (jalovca) pri ochoreniach močových ciest môže poškodiť obličky a viesť k chronickej nefritíde.
Dlhodobé pitie harmančeka zasa podporuje rast kvasiniek na slizniciach u detí. Šalvia zas obsahuje tujón a aj ľudová liečba ju odporúča hlavne zvonku, na obklady, výplachy a kloktanie. Oficinálny liekopis ju však odporúča na dlhodobejšie užívanie pri chorobnom potení, čo je však lepšie nahradiť yzopom lekárskym. Tujón môže nepriaznivo ovplyvniť pečeň žalúdočnú sliznicu, aj mozog.
Na liečbu zažívacích ťažkostí mali bylinkári niekoľko obľúbených bylín, horkých ako čert. Áno, práve tie čo obsahujú horčiny, ktoré mocne stimulujú tvorbu tráviacich štiav. Okrem iných sem patrí aj tzv. pelonka (palina pravá, Artemisia absinthi). Jej chronické pitie však poškodzuje mozog vo forme tzv. absinthizmu, stratou kognitívnych funkcií. Dôkaz o tom podali mnohí francúzski konzumenti konzumujúci likér absint, vyrobený z paliny pravej.
Chronickú toxicitu vykazoval aj veľmi obľúbený rozmarín – pri chronickom užívaní spôsoboval hypertenziu, aromatické byliny z čeľade Mrkvovité (Daucaceae) s vysokým obsahom aromatických silíc pôsobili síce priaznivo na trávenie, ale vo väčšom množstve spôsobujú nadprodukciu žalúdočnej kyseliny a pálenie záhy – reflux (rasca lúčna, fenikel obyčajný, lomikameň, bedrovník aníz…)
Jedovaté bylinky
Toto sú samozrejme len príklady zamerané na najčastejšie používané bylinky, prípadov je určite viac. Ide o tzv. chronickú toxicitu, ktorá sa však prejaví až po dlhodobejšom užívaní. Ale všetci dobre vieme, že okolo nás rastú byliny, ktoré sú jedovaté akútne a ich konzumácia môže zapríčiniť smrť. Žiaľ, boli to práve byliny, ktoré boli zneužité ľuďmi azda ako prvé na vraždy otrávením.
Aj antika pozná príklady – Sokrates bol údajne zavraždený odvarom bolehlavu škvrnitého, byliny ktorá sa bežne vyskytuje okolo nás. Síce menej často, ale nezriedka narazím v prírode na prilbicu modrú ( Aconitum vulgare) zrejme najjedovatejšiu rastlinu u nás. Jej alkaloid akonitín spôsobuje už v malých dávkach ochrnutie dýchacieho centra v mozgu a človek sa zaživa zadusí. Smrteľne jedovaté sú aj blen čierny (Hyoscyamus niger), Ľuľkovec zlomocný (Atropa bella-dona), náprstníky (Digitalis, sp.), tis červený (Taxus baccata).
Toxické, ale s oveľa menším potenciálom sú byliny, ktoré majú príznaky otravy len mierne, prípadne obmedzené na podráždenie kože, či sliznice zažívacieho traktu. Môžeme ako príklad spomenúť konvalinku májovú (Convallaria maialis), ľuľok sladkohorký – hostičná zelina (Solanum dulcamara), lastovičník väčší (chelidonium majus) ktorého oranžová šťava silno dráždi sliznice a pokožku, baza čierna, ktorej plody vo väčšom množstve spôsobujú hnačku a mnoho ďalších bylín.
Potratové bylinky
Veľmi temnú históriu majú dve kapitoly využívania bylín. Tou prvou boli nepochybne abortíva. V prírode sa vyskytuje viacero bylín schopných vyvolať kontrakcie maternice a vypudiť plod. Žiaľ, prakticky všetky boli aj toxické a mnoho žien na použitie abortíva doplatilo životom. Najznámejší bol asi tis červený, kde je jedovatá celá drevina okrem dužiny červených bobuliek.
Traduje sa legenda z istej považskej dediny, kde chodilo veľa mužov po drotárke a samozrejme, zanechali doma ženy, často mladé a pekné. Nuž ale keď je muž preč dva tri roky a po návrate nájde doma lanštiaka, no nič príjemné. Tis hojne sa vyskytujúci niekedy poslúžil dobre, inokedy nie. Tak sa chlapi drotári dohodli a všetky tisy v okolí vyťali. Museli sa nadrieť, lebo tis má extrémne tvrdé a húževnaté drevo.
Ďalším abortívom bola obľúbená borievka kláštorná (Juniperus sabina, vysádzaná často v kláštoroch ako okrasná(?) a na Slovensku veľmi rozšírený a „obľúbený“ kopytník európsky –ľiskavec (Asarum europaeum). Ešte horšie však v tejto súvislosti bolo pôsobenie tzv. anjeličkárok, žien pôsobiacich často ako pôrodné babicule, ktoré spôsobovali potraty pichnutím dvoch ihlíc cez krčok maternice. Keďže asepsa im nič nevravela, mnohé ženy umreli na otravu krvi.
Čarovanie s bylinkami
Temnou stránkou zneužívania bylín bolo čarovanie. Robilo sa hlavne z dôvodu vylepšenia vlastnej hospodárskej situácie – čarovanie za účelom stiahnutia mliečnej produkcie do vlastného dvora. Používali sa byliny bez výnimky jedovaté – luskáč lekársky, chochlačka dutá a spomínaný posed biely.
Podrobnosťami o použití a ľudovými názvami nechcem čitateľa zaťažovať, keďže šlo pravdepodobne výlučne o lokálne záležitosti. Na ochranné čarovanie- okiadzanie dobytka pred výhonom na pašu sa používali byliny ochranné – bôľhoj, ligurček, borievka, králik rimbaba, prípadne králik vratič. Magické využívanie a používanie bylín bolo samozrejme oveľa rozsiahlejšie, to však už bolo opísané.
Alergie
Nakoniec som si nechal asi najošemetnejšiu a najtemnejšiu stránku fytoterapie a to sú alergie. Žiaľ, zariadili sme si životný štýl aký máme, túžili sme po globalizácii, civilizácii a dnes máme všetko – ale aj s následkami. Alergia síce nie je choroba ani nová, ani neznáma. Už v minulosti poznali ľudia jej prejavy a to buď pod názvom ostudky, alebo hostec. Potraviny podozrivé z alergie boli tzv. hostičné (baranina) kým ostudky pripisovali výlučne čarom. Ale súčasný stav alergie nadobudol taký obrovský rozsah, že komplikuje okrem iného aj liečbu bylinami. Prečo?
Odpoveďou je skrížená alergia medzi bylinami jednej čeľade, ale aj medzi bylinami rôznych čeľadí, prípadne medzi bylinami a niektorými potravinami. Jedným z najsilnejších rastlinných alergénov na severnom Slovensku sú paliny. Ambrózia sem ešte nedorazila. Ruderálne sa vyskytujúce, takmer všade, kde sa len pozriete – v priekopách, na rumoviskách na brehoch riek a potokov kde bola vyťatá vŕba ako protipovodňové opatrenie, skrátka hojné a silne peľujúce buriny. Ich jemný peľ zanáša vietor údajne až do vzdialenosti 50 km.
Povie si, no a čo? Veď paliny sa na liečbu nepoužívajú. To je síce pravda, lenže paliny patria do čeľade Astrovité a tým je pre postihnutého riziková celá čeľaď, kde sa nachádzajú také užitočné bylinky ako púpava, podbeľ či nechtík! Podobne alergia na brezy je často skrížená s mrkvovitými a kombinácii existuje viac, pričom vznikajú aj nové.
Poctivý alergik by si mal každú liečbu bylinami starostlivo zvážiť, naštudovať skrížené alergie, prípadne sa poradiť s odborníkom, bez ohľadu akú bylinku chce použiť. Z rovnakého dôvodu je dnes už rizikovou potravou aj med, ktorý je na peľové zrná veľmi bohatý. Tak sa človek vlastnou vinou zbavuje mnohých dobrodení, ktoré mu Veľká Matka donedávna poskytovala.
Liečba bylinkami už vôbec nie je taká bezpečná, ako sa nazdávame. Nesie v sebe v podstate rovnaké riziká ako liečba chemická. Navyše – pri chemickej liečbe človek užíva len jednu účinnú zložku, zatiaľ čo pri fytoterapii musí počítať s množstvo ďalších látok a hlavne prímesí, ktoré nemusia byť vždy na osoh, ba nesú nezanedbateľné riziko liečby.
Pravdupovediac, je už pomerne málo byliniek, ktoré by som si vybral ako konzumný, každodenný čajík. Bezpečnou sa mi zdá ešte žihľava, repík, jahodník, listy maliny, čučoriedky a černice, príslušníci rodu mäta (v prírode asi tri, mäta pieporná je hybrid vypestovaný v anglických kráľovských záhradách v 18.storočí). No, nebude ich veľa. Ba povedal by som, že čoraz menej. Ako povedal klasik – dobre už bolo…
P.S. Zoznamy bylín vymenované pri jednotlivých príkladoch nie sú, pochopiteľne úplné. Slúžia len na ilustráciu eventualít.