Zaužívané pravidlá, ustálené spôsoby myslenia a povaha spoločenských inštitúcií môžu buď slúžiť cieľom, kvôli ktorým boli vytvorené, alebo sa môžu obrátiť proti nim. To nastáva vtedy, keď inštitúcie prestanú reagovať na výzvy doby a namiesto vývoja lipnú na zastaraných predstavách o fungovaní sveta. Práve toto je stav, v ktorom sa dnes nachádzajú veda, filozofia a akademické prostredie ako také. Posuny v oblasti fyziky (kvantová revolúcia), psychológie (hlbinná psychológia), biológie (epigenetika) a filozofie vedy (význam dobového a kultúrneho kontextu pri poznávaní), si vyžadujú zásadnú revíziu základných predstáv o povahe skutočnosti.
Prvou prekážkou, brzdiacou kvalitatívny pokrok vo vede a filozofii, je všadeprítomný duch kvantifikácie, ktorý sa prejavuje najmä tlakom na publikačnú činnosť a prehnaným dôrazom na merateľné ukazovatele. Ten popri degradácii kvality akademickej tvorby podporuje najmä výskumy, ktoré sú úzko špecializované, nezameriavajú sa na systémové súvislosti, a len zriedka spochybňujú etablovanú paradigmu. Tento prístup vedie k tomu, že sa veda uzatvára v bubline, kde sa nové pohľady nemôžu dobre rozvíjať.
S tým priamo súvisí ďalší, hlbší problém, vyplývajúci z oddelenosti vedy od filozofie. Napriek pohľadu na filozofiu ako na vedou prekonanú formu poznania, stále platí, že všetky vedecké poznatky stavajú na určitých filozofických predpokladoch o povahe skutočnosti. Tie samy osebe nie sú experimentálne testovateľné a vo väčšine prípadov sú vedcami prijímané na podvedomej úrovni. Práve tu vstupuje do hry paradox. Veda sa totiž napriek svojmu formálnemu oddeleniu od filozofie stále opiera o jeden filozofický systém – materializmus (zvyčajne spojený s pozitivizmom a scientizmom). Podľa tohto filozofického svetonázoru je celá realita tvorená výhradne interakciami čisto materiálnych častíc zasadenými v čase a priestore a za pravdivé pokladá iba to, čo je vedecky dokázané. Keďže pohyb hmoty je v tomto kontexte podriadený mechanickým princípom vyjadreným jazykom matematiky, týmto princípom má byť v konečnom dôsledku podriadené i všetko, čo tvorí obsah ľudského vedomia, vrátane vedomia samotného. Veda nekritickým prijímaním filozofie materializmu prijala aj množstvo čisto špekulatívnych predpokladov. Tie zásadným spôsobom obmedzujú nielen jej teoretické pôsobenie, ale aj povahu praktických aplikácií, ktorých hlavným cieľom je podriaďovať vonkajší svet ľudským zámerom.
Postmoderna niektoré z týchto problematických aspektov modernej vedy odhalila a jasne ukázala, že všetky pozorovania i samotný proces tvorby hypotéz sú poznačené subjektivizmom. Museli sme uznať, že skutočnosť nie je hotovou, od nás celkom nezávislou vecou, ale skôr neustále sa tvoriacim procesom, ktorého sme súčasťou a ktorý si pri vedeckom poznávaní neustále vyžaduje kritickú reflexiu vlastných východísk a vhodnú interpretáciu.
Účelom vedy je prehlbovať už dosiahnuté poznanie a neustále otvárať nové horizonty poznania prinášajúce stále plnšie a zmysluplnejšie formy koexistencie s celkom. Na to, aby veda tento účel spĺňala a aby namiesto rozširovania moci nad svetom podporovala tvorbu zdravých symbiotických vzťahov medzi všetkými jeho časťami, je nevyhnutná jej hĺbková transformácia. Tento manifest predstavuje východiskové princípy, na ktorých možno celostne orientovanú vedu rozvíjať.
Filozofia a teória vedy
Skutočné poznávanie sveta vyžaduje filozoficky uvedomelú vedu
Napriek tomu, že filozofia a veda sú dnes pokladané za celkom oddelené disciplíny, každá vedná oblasť pracuje s filozofickými predpokladmi a východiskami, ktoré sú metodologického, epistemologického, metafyzického a hodnotového (axiologického) charakteru. Tieto predpoklady však často nie sú zvedomené, čo vedie k tomu, že filozofické názory vedcov sú prezentované ako vedecké poznatky. Na to, aby veda mohla dobre plniť svoju úlohu – poznávať svet – je potrebné rozlišovať medzi tým, kde končia empirické fakty a kde začína dodatočná filozofická interpretácia. Každý vedec by mal byť dostatočne filozoficky vzdelaný, aby medzi týmito rovinami dokázal rozlišovať. Filozofická uvedomelosť posilňuje sebareflexiu a kritické myslenie, nevyhnutné na to, aby vedec nepodliehal dobovým náboženským, politicko-sociálnym a iným ideológiám, ktoré do interpretácie vedeckých dát vnášajú určité skreslenia. Filozofia by mala vede slúžiť ako jej kontrolný a poradenský orgán, upozorňujúci na jej omyly a zvedomujúci jej neuvážené kroky (veda by zároveň mala filozofiu stimulovať a korigovať empirickou skúsenosťou).
Limitácie redukcionizmu a potreba integrácie viacerých paradigiem
Z dejín vedy a filozofie je známe, že v jednotlivých obdobiach sa k hľadaniu pravdy pristupovalo rôznymi cestami. Materializmus je len jedným z možných filozofických náhľadov na svet a jeho moc spočíva predovšetkým v jeho hmatateľnosti a zdanlivej zrozumiteľnosti spojenej s redukcionistickým prístupom k poznávaniu. Výsledkom redukcionistickej tendencie uplatňovať materialistické princípy na všetky oblasti poznania je presvedčenie, že obsah našej skúsenosti pozostáva výhradne zo zmyslových vnemov, biologických procesov a z vnútornej skúsenosti, ktorá má vyslovene subjektívny charakter. Vedomie ani svet etických a estetických kvalít podľa tohto uvažovania nie sú súčasťou objektívnej skutočnosti. Tá je vo svojej podstate vnímaná len ako zhluk častí, ktorých jednota je udržiavaná výhradne fyzikálnymi silami. Keďže snaha o vysvetlenie všetkého pomocou jedinej konceptuálnej schémy alebo paradigmy spravidla vedie k prehliadnutiu alebo popretiu dôležitých aspektov, ktoré sa v danej paradigme nedajú uchopiť, proces poznávania si vzhľadom na komplexnosť skutočnosti vyžaduje omnoho vyváženejší prístup. Postihnutie organizácie sveta, kde nad nižšími a jednoduchšími formami sa rozprestierajú vyššie, komplexnejšie a hodnotovo bohatšie stupne bytia, si vyžaduje integrálnu perspektívu tvorenú viacerými komplementárnymi paradigmami, zahŕňajúcimi materialisticky aj idealisticky orientované perspektívy. Riešenie súčasných globálnych výziev vyžaduje syntetický prístup k poznávaniu. Celostná veda by so všetkými týmito paradigmami mala vedieť pracovať a mala by si byť vedomá rozsahu ich pôsobnosti.
Metafyzické východiská vedy
Potreba nového metafyzického východiska
Napriek tomu, že všetky dnešné vedecké disciplíny stavajú na celkom konkrétnych metafyzických východiskách, pri pojme metafyzika si mnohí predstavia len akúsi teoretickú špekuláciu. Tieto hlbšie východiská nášho moderného vedeckého poznávania nie je ľahké odhaliť, pretože sú zakorenené v samotných základoch nášho vedeckého myslenia. Na usporiadanie a interpretáciu dát je vždy určitá metafyzická predstava nevyhnutná. Tá sa sama nedá empiricky dokázať, ani vyvrátiť, môže však byť vzhľadom na skutočnosť viac alebo menej pravdivá a miera jej pravdivosti sa dá posúdiť na základe rôznych kritérií. Príkladom je newtonovská fyzika, ktorá mala až do dvadsiateho storočia dominantný vplyv na celkové vedecké vnímanie sveta a predpokladala svet zložený z nedeliteľných objektov, ktoré interagujú silovým pôsobením. Kvantová mechanika a relativistická fyzika priniesli nové videnie, v ktorom sa začalo uvažovať o iných základných metafyzických kategóriách, napr. o poliach, energii či informáciách. Ako kľúčové začali byť videné nielen objekty, ale aj ich vzťahy a procesy. Týmto obratom vo fyzike sa začal proces tvorby nového metafyzického východiska, ktorý je potrebné dokončiť. Je potrebné nájsť východisko, ktoré by zahŕňalo prechod od objektu k subjektu, od mechanicizmu k organicizmu, od materializmu k perspektíve schopnej zahrnúť vedomie a tvorivosť ako kľúčové prvky skutočnosti. Integráciou komplementárnych prvkov materialisticky aj idealisticky orientovaných metafyzických systémov by mohol vzniknúť nový systém, na ktorom by celostne ponímaná veda mohla stavať.
Kritériá pre posudzovanie vedeckých a filozofických systémov
Na vedecké posudzovanie fenoménov, ktoré možno vysvetliť viacerými než jedným možným spôsobom, sa v súčasnosti aplikuje pravidlo tzv. Occamovej britvy, podľa ktorého sa volí vždy to vysvetlenie, ktoré obsahuje najmenší počet abstraktných konceptov. Nekritické používanie tohto princípu však často miesto správneho vysvetlenia vedie k neopodstatnenému uprednostňovaniu materialistického vysvetlenia. To, že dnes je najbežnejší prístup k objasňovaniu našej skúsenosti zasadený do rámcov formovaných doktrínou materialistického redukcionizmu, však z tohto prístupu nerobí neutrálny východiskový bod, voči ktorému sa alternatívne vysvetlenia musia obhajovať. Dokazovať treba všetky tvrdenia, i tie, ktoré sú zasadené do rámcov materialistickej interpretácie skutočnosti. Ak má byť cieľom vedy poznanie pravdy, rozhodovanie medzi alternatívnymi vedeckými vysvetleniami fenoménov by malo podliehať dobre premysleným pravidlám schopným podobné kognitívne chyby minimalizovať. V dialógu je preto pre posúdenie pravdivosti myšlienok nutné aj ich dôsledné dovádzanie do ich najkrajnejších dôsledkov. Stavať možno len na tých z nich, ktorých dôsledky povedú k noeticky, eticky, esteticky a prakticky uspokojivému obrazu sveta.
Organická kozmólogia
Príroda ako oduševnený organizmus
Predstava, že príroda funguje ako stroj, ktorý sa riadi iba mechanickými zákonmi a človek je jediný vedomý živočích, stavia medzi človeka a prírodu umelú bariéru, ktorej dôsledkom je aj dnešná ekologická kríza. Prírodné národy, všetky kultúry okrem západnej a až do 16. storočia aj samotný Západ, vnímali prírodu oduševnene, pretože v nej prežívali pôsobenie tej istej tvorivej a inteligentnej sily, ktorú človek prežíva aj v sebe samom. Táto perspektíva je plne legitímna aj dnes. Rovnako ako človek, aj príroda má svoj vnútorný rozmer a práve vďaka tejto dimenzii je možné prírodu poznávať aj inak než prostredníctvom bežného zmyslového pozorovania. Znamená to tiež, že na všetko živé, na rastliny, zvieratá, ale aj na ekosystémy, je potrebné nazerať ako na vedomé subjekty, schopné vnímania, cítenia a vnútorného prežívania.
Možnosť existencie doteraz nepoznaných síl a polí
Naše myšlienky a emócie nie sú totožné s viditeľnými hmotnými procesmi, ale predstavujú vnútorný rozmer reality, prístupný iba priamemu subjektívnemu prežívaniu (ktoré je previazané s našim hmotným telom). Dnešná veda však objektívnu existenciu prisudzuje iba hmotnej rovine a ostatné roviny chápe iba ako naše predstavy. Možnosť existencie týchto “nehmotných” rovín je plne plauzibilná a navyše môžu existovať aj také, o ktorých zatiaľ ani netušíme. Pripustenie možnosti ich existencie vytvára konceptuálny priestor pre rozvoj postupov, ktoré môžu viesť k objaveniu doteraz neidentifikovaných síl a zákonov. Koniec koncov, ani štyri fundamentálne fyzikálne sily (silná a slabá jadrová, elektromagnetická a gravitačná), ktorými sa hmotné interakcie riadia, samé o sebe nie sú hmotnými objektmi – predstavujú silové polia, ktoré hmotnú realitu tvarujú. Okrem fyzikálnych polí a síl, ktoré riadia pohyby elementárnych častíc, tak môžu existovať aj polia a sily, ktoré vplývajú na myšlienkový a biologický svet. Podobne ako pri fyzikálnych poliach by sme ich nevideli priamo, ale iba prostredníctvom opakujúcich sa vzorov organizujúcich myšlienkové a biologické procesy.
Človek je mikrokozmos zrkadliaci makrokozmos
Organická kozmológia stavia na perspektíve, v ktorej vedomie tvorí samotnú podstatu všetkých javov a v ktorej na hlbinnej úrovni prežívame bytostné spojenie s celkom sveta. Vyznačuje sa dynamickým, progresívne orientovaným pohľadom na povahu prírodnej a kultúrnej evolúcie, v ktorej tým ústredným prvkom je práve vedomie v jeho nespočetných formách, usilujúce skrze množstvo štádií, stupňov a cyklov, o postupné napĺňanie svojho potenciálu. Ak sa univerzálne kozmické vedomie zrkadlí vo vedomí človeka, je vysoko pravdepodobné, že vedomím je preniknutý i celý prírodný svet. Snaha o sebapoznanie v kontexte tohto prepojenia je úlohou toho najhlbšieho existenčného významu, ktorej úspešné splnenie má zásadný dopad nielen na život poznávajúceho jednotlivca, ale aj na svet ako taký – čelenie hlbinám ľudskej duše ide ruka v ruke s odkrývaním podstaty sveta. Systematické štúdium korešpondencií medzi vnútrom človeka a vonkajším svetom v kontexte tohto metafyzického východiska vytvára priestor pre nový typ vedeckej metodológie, pomocou ktorej je možné odhaľovať psychospirituálne zákony sledovaním prírody a prírodné zákony sledovaním vnútorných procesov. Etika v tejto perspektíve nie je iba súborom arbitrárnych noriem, ale prirodzeným dôsledkom uvedomia si tohto hlbinného prepojenia človeka a kozmu. Spiritualita, vedou často redukovaná na biologicko-psychologické mechanizmy, tvorí v takomto pohľade jednu zo základných dimenzií človeka.
Univerzum ako nedeliteľný a vnútorne prepojený fenomén
Kozmos predstavuje komplexný, nedeliteľný, mnohorozmerný a na mnohých rovinách previazaný celok. Naša myseľ je schopná jednotlivé aspekty tohto celku spoznávať vďaka selektívnemu zameraniu pozornosti na špecifický okruh kvalít a javov a následnému mentálnemu procesu abstrakcie. Neuvážené poznávanie bez hlbšej reflexie však môže viesť k umelému rozdeľovaniu celku na zdanlivo izolované a konečné časti a následne k pripísaniu ontologického statusu (a tým i dôležitosti) jednému typu javov a jeho odobratiu javom iným. Namiesto snahy o poznanie izolovaných súčastí celku by preto veda mala usilovať o stále plnšie rozlišovanie rôznych jeho aspektov bez straty vedomia základnej jednoty. Skutočnosť svojou bohatosťou tvorí podklad pre neobmedzené množstvo pohľadov na svet. To však neznamená, že jej povaha je čisto subjektívna. Naopak, ak ju chceme spoznávať v jej reálnej podobe, mali by sme k nej pristupovať s vedomím jej bohatosti, ktorá nás pozýva k plnému zapojeniu všetkých našich kognitívnych daností. Ak k poznávaniu pristúpime reduktívne, vychádzajúc z obmedzenej perspektívy reality, výsledkom bude len subjektívny konštrukt, ktorý v nás priamo podporí ilúziu našej oddelenosti od sveta. Ak však budeme schopní túto bohatosť v jej nespočetných konkrétnych prejavoch rozlíšiť a oceniť, každý poznaný aspekt v nás bude podporovať stále hlbší vzťah k poznávanému javu. Našou hlavnou výzvou je pri poznávaní zvoliť takú sústavu perspektív, ktorá dokáže najlepšie vystihnúť komplexnosť celej tejto situácie.
Širšie poňatie konceptu kauzality
Mechanicko-materialistická metafyzika v rámci chápania kauzality pracuje len s pôsobiacimi príčinami, ktoré sa prejavujú v interakciách hmotných prvkov. Zatiaľ čo na popis fyzikálnych a niektorých jednoduchých prírodných javov môže byť takéto východisko postačujúce, pri komplexnejších živých systémoch či emergentných vlastnostiach, je v dôsledku vysokej miery ich spontánnosti pomerne obmedzujúce. Obzvlášť to platí pri človeku a ľudskej spoločnosti, kde je kauzalita bytostne spojená s vnútorne prežívanými hodnotami, vyššími tvorivými schopnosťami a mravnou vôľou, ktorých rozvojom je možné budovať kapacitu pôsobiť zvnútra smerom von a tak presahovať kauzalitu tvorenú vonkajšími deterministickými vplyvmi. Popri kauzalite spojenej s pôsobiacimi príčinami je potrebné pracovať aj s finálnou kauzalitou, ktorá pôsobí v celkovom smerovaní procesov spojených s jednotlivými javmi, a formálnou kauzalitou pôsobiacou pri tvarovaní foriem, ktoré tieto javy nadobúdajú. Pri emergentných fenoménoch navyše platí, že nielen časti pôsobia na celok, ale aj celok spätne pôsobí na svoje časti. Uchopením viacerých typov kauzality a tým aj viacerých významových rovín pojmu príčinnosti, sa otvára priestor pre hlbšie spoznávanie širokého spektra fenoménov, ktoré sú súčasnou vedou zatiaľ z veľkej časti neuchopené.
Upustenie od lokálnosti ako nutnej podmienky existencie
Z kvantovej mechaniky vieme, že určité elementárne skutočnosti sú nelokálne a teda, že nemajú priestorovú povahu. Napríklad dve častice môžu byť prepojené naprieč priestorom bez toho, že by pri tom ich vzdialenosť v priestore zohrávala nejakú úlohu – akonáhle sa zmení stav jednej z nich, okamžite sa zmení i stav tej druhej. Ich vzťah je celkom objektívny a jeho dôsledky sú hmatateľné, a to napriek tomu, že nie je sprostredkovaný žiadnou hmotou ani energiou, lokalizovanou a pohybujúcou sa v priestore. Povaha ich vzájomného vzťahu je teda nelokálna. Hoci fyzika koncept nelokálnosti už zahrnula do svojich postupov, ostatné vedy, ako napríklad psychológia, biológia, či medicína, s ním zatiaľ aktívne nepracujú a dodnes považujú za skutočné a objektívne iba to, čo je lokalizované v priestore (a čase). Všetko ostatné (myšlienky, archetypálne vzory v prírodnej, kultúrnej a psychospirituálnej oblasti, mystické zážitky) je nimi pokladané za subjektívny výtvor ľudskej mysle. Veda musí prestať vytesňovať z mapy sveta kategórie vecí a javov, ktoré majú nelokálnu povahu. Jej lipnutie na predstave, že skutočné je iba to, čo má svoje súradnice v priestore, vyplýva z dávno prekonanej mechanistickej perspektívye sveta.
Metodológia a epistemológia vedy
Sebakultivácia ako hlavný orgán poznávania
Predstava oduševnelého kozmu má pre naše poznávanie zásadné etické implikácie. Ak každá časť skutočnosti disponuje vnútorným rozmerom a je nejakým svojim aspektom prepojená so všetkými ostatnými časťami, našej skúsenosti je potenciálne dostupná celá skutočnosť. Naša kapacita tento potenciál využívať je priamo závislá na našej ochote k sebakultivácii, ktorá vedie nielen k zjemňovaniu poznávacích schopností, ale aj k integrácii stále väčšej časti skutočnosti do poľa našej vlastnej skúsenosti. Paradoxne, súčasná vedecká prax s týmto sebarozvojovým rozmerom pri príprave vedcov na ich povolanie v podstate vôbec nepracuje, skôr naopak, ich tréning priamo opodstatňuje a posilňuje zastarané kolektívne predsudky o výhradne materiálnej prirodzenosti človeka a povahe skutočnosti. Keďže rozsah, hĺbka a pestrosť vnímania vo všeobecnosti závisia od stavu vedomia vnímateľa, pre ďalší rozvoj vedy bude kľúčové aktívnu prácu s vlastným vedomím a kultiváciu osobnostných sklonov zahrnúť nielen do procesu odborného vzdelávania vedcov, ale aj do samotnej vedeckej praxe. Zahrnutie tohto prvku má zásadný význam aj pre čistotu vedeckej činnosti. Každá vedecká teória totiž prechádza filtrom osobnosti jednotlivých vedcov (obzvlášť to platí o vedách týkajúcich sa človeka a spoločnosti). Minimalizovať subjektívne sklony a egoistické motivácie vo vedeckých teóriách možno len prostredníctvom sebakultivácie a intenzívnej vnútornej práce.
Dôležitosť subjektívneho poznávania a kvalitatívneho výskumu
Pôsobivý rozvoj v oblasti prírodných vied, ku ktorému došlo v posledných storočiach inšpiroval filozofiu a humanitné vedy natoľko, že z veľkej časti prebrali metodológiu prírodných vied nasmerovanú na kvantitatívny popis vonkajších aspektov skúmaných fenoménov. Tento prístup k poznávaniu sveta je však len jedným z viacerých možných legitímnych prístupov vedeckého poznávania. Nadmerný dôraz na kvantitatívny spôsob uchopovania reality, snaha zredukovať komplexné fenomény na číselné hodnoty a matematické vzťahy a nedôvera v kvalitatívny výskum, obmedzujú priestor na vyjadrenie subjektívnej skúsenosti a priamo podporujú metafyzický postoj, podľa ktorého existuje iba táto kvantitatívne merateľná realita, vnímaná ako „objektívna“ a nezávislá od poznávajúceho subjektu. Pre plné uchopenie reality je však potrebné využívať celé spektrum našich poznávacích kapacít, ktoré zahŕňa nielen empirické vnímanie a racionalitu, ale aj vnútornú skúsenosť, ako napr. estetickú imagináciu, intuíciu či mystické zjavenie. Priestor pre takéto rozšírené poznávanie vytvorila postmoderná filozofia, ktorá jednak spochybnila absolútnosť predelu medzi subjektom a objektom, na ktorom je kvantifikácia poznávania postavená a zároveň ukázala, že subjektívna skúsenosť tvorená vnútorným prežívaním jednotlivca môže byť rovnako skutočná ako bežnými zmyslami vnímateľné objekty vonkajšieho sveta a pri poznávaní hlbinných aspektov objektívnej skutočnosti zohráva kľúčovú úlohu. Integráciou subjektívneho rozmeru pravdy do procesu poznávania môžeme vedeckú prácu obohatiť o introspektívne orientované prístupy, s ktorých pomocou bude možné efektívne skúmať omnoho širšie spektrum javov.
Povaha mysle a vedomia
Vedomie ako fundamentálny aspekt reality
Povaha vedomia zostáva pre súčasnú vedu záhadou, pretože je principiálne nemožné vysvetliť, ako môže vedomá skúsenosť vznikať z interakcie nevedomej hmoty mozgu. Väčšina filozofov minulosti, ale čoraz častejšie aj filozofi súčasnosti, sa preto nazdávajú, že vedomie nie je produktom činnosti fyzicky ohraničeného mozgu, ale predstavuje skôr fundamentálny aspekt reality, ktorý sa nedá odvodiť ani vysvetliť prostredníctvom iných javov a konceptov. Tento postoj je navyše naprieč všetkými kultúrami podporovaný aj mystickou skúsenosťou. Mnohí mystici na základe svojej meditatívnej praxe nezávisle od seba dospeli k poznaniu, že najhlbší základ reality predstavuje práve vedomie a nie hmota. Pri mystickom poznaní pritom nejde o filozofickú úvahu, ale o priamy zážitok vyplývajúci zo sublimácie vlastného vedomia až do stavu, kedy vedomie mystika prekročí naviazanosť na vlastné zmyslové a myšlienkové vnemy a tým sa priblíži k nahej podstate vedomia, ktoré má kozmický rozmer a z ktorého vyvierajú všetky javy prejaveného sveta. Tento pohľad netreba prijať ako dogmu, ale pripustiť ako metafyzickú možnosť, na základe ktorej je možné tvoriť testovateľné vedecké teórie, zamerané na skúmanie prejavov vedomia a jeho vzťah k hmote, energii, prírodným zákonom, životným procesom, prírode a človeku.
Nový pohľad na povahu mysle, myšlienok a ich vzťahu k mozgu
Experimenty v oblasti psychológie a kvantovej fyziky naznačujú, že myseľ nemožno zredukovať na čisto materiálne, elektrochemické či informačné procesy, prebiehajúce v mozgu. Rovnako ani myšlienky a emócie nie sú iba subjektívnymi odrazmi týchto objektívnych procesov, ale predstavujú svojbytnú rovinu existencie. Napriek tomu však myšlienky s časopriestorovou rovinou interagujú, pretože myšlienky rôznej emočnej kvality majú rôzny vplyv na naše telesné prežívanie. Často používaná metafora mozgu ako počítača a mysle ako softvéru či výpočtu je v tomto kontexte zavádzajúca. Myseľ toho dokáže podstatne viac, než počítač, pretože nevykonáva iba matematicko-výpočtovú činnosť, spočívajúcu v mechanickej aplikácií aritmetických a logických pravidiel. Myseľ sa predovšetkým vyznačuje subjektívne prežívaným vedomím a je schopná tvoriť nové idey, kvalitatívne rozlišovať a disponuje tvorivou vôľou. Činnosť mozgu plne nedeterminuje činnosť mysle jednoducho preto, že myseľ disponuje schopnosťami, ktorými by hmota, riadená čisto fyzikálnymi zákonmi, nikdy nedisponovala. Presná povaha vzťahu medzi mysľou a mozgom je zatiaľ neznáma, a preto je potrebné preskúmať aj teórie, podľa ktorých mozog funguje ako rozhranie, ktoré našu myseľ ukotvuje v tele a umožňuje jej skúsenosť organizovať okolo individuálne prežívanej identity.