Kamila Bolfová, Martin Nawrath & Slávek Keprt

Vedomá práca s vlastnou biografiou dnes rozhodne nie je súčasťou bežného vzdelávania a keďže aj všeobecný spoločenský étos spojený s procesom životného dozrievania túto dôležitú časť našej individuálnej identity opomína, pre väčšinu ľudí bude zrejme téma životného mýtu ťažko uchopiteľná. Čo si pod tým môžeme predstaviť?

Kamila: Životný mýtus je pojem používaný v “procesovo orientovanej psychológii”, ktorou sa dlhodobo zaoberáme a študujeme. Ja vo svojej profesionálnej praxi používam niekedy slovo životná téma, životná úloha, životný príbeh alebo životný vzorec. Po rokoch práce s klientmi som prišla k presvedčeniu, že porozumenie svojmu vlastnému osobnému príbehu ide ruka v ruke s porozumením príbehu sveta okolo nás. Je veľmi ťažké porozumieť a prijať výzvy príbehu okolitého sveta, keď si nie sme vedomí toho, čo sa opakuje a vyzýva nás na prijatie a porozumenie v našom osobnom živote, v našom najbližšom okolí. Uvedomenie tejto prepojenosti vonkajšieho a vnútorného príbehu je podľa procesovo orientovanej psychológie dôležité pre rozvíjanie dôvery v život ako taký. Tomu možno zodpovedá aj mnou vnímaný narastajúci záujem ľudí o sebarealizáciu, hľadanie ich skutočného miesta vo svete, ale aj nárast úzkosti, depresie, environmentálneho smútku a podobných psychických ťažkostí.

Slovo životný mýtus je ale namieste aj preto, že nám pripomína kvalitu istého tajomstva a racionálnej neuchopiteľnosti života. Hoci život každého jedného z nás volá po porozumení, vždy bude so sebou niesť aj kvalitu tajomstva, ktoré nemožno plne odhaliť a predpovedať. Prácu so svojim životným mýtom si teda môžeme predstaviť ako “tanec” medzi týmito dvoma pólmi, kedy oscilujeme medzi porozumením a odhalením tém, vzorcov, kvalít či životných otázok a medzi zážitkom neuchopiteľnosti, tajomstva a nedostupnosti detailného a konečného porozumenia a vyriešenia. Potrebné je uznať oba tieto póly a predpokladom k tomu je pokúsiť sa byť v tom svojom aj v tom svetovom životnom príbehu/mýte čo najvedomejší. Z mojej osobnej skúsenosti aj zo skúsenosti spolupráce v rámci našej trojice si trúfam tvrdiť, že odhaľovať svoj životný mýtus nie osamote, ale v kontexte životných príbehov druhých, veľmi kultivuje našu schopnosť byť vo vzťahoch. Zároveň nám umožňuje precítiť oprávnenosť našej existencie v rámci celku, pretože naše príbehy, napriek ich výnimočnosti, sú zároveň príbehy spoločné.

Slávek: Mýtus nie je len niečo starého, čo sa odohralo v dávnej minulosti, nejakej románovej postave. Mýtus na nás pôsobí v prítomnosti, deje sa nám, my ho ale často nevieme čítať, pretože bežné vzdelávanie sa zameriava hlavne na prácu s obsahovými informáciami. Komunikačné teórie rozlišujú analogickú a digitálnu komunikáciu. Digitálna komunikácia využíva náš bežný jazyk, je zasadená do obsahovej roviny slov. Mýtus sa ale pred nami nezjaví na displeji v podobe textu, ktorý by nás informoval, odkiaľ ideme a kam smerujeme. Nevýhodou našej civilizácie je, že sa spoliehame výhradne na interpretácie a konceptuálne myslenie, ktoré podporujú vytváranie domnienok bez pevného základu. Mýtus k nám prehovára skrze analogickú rovinu gest, neúmyselných pohybov, vo farbe hlasu, v rytme slov, v príbehoch, ktoré nás zaujmú, snoch, ktoré sa nám zdajú, synchronicitách, ktoré stretávame. Aby sme sa v nich naučili čítať, musíme si osvojiť analogický jazyk. Ten začneme chápať až keď sa vedome otvoríme prejavom presahujúcim mieru bežných spoločenských konvencií. Až keď si vo vlastnom prejave, gestách a reči dovolíme väčšiu intenzitu, začneme spoznávať kým vlastne sme. Začneme jednoducho počúvať svoj vnútorný hlas a prestaneme potrebovať aby nám niekto neustále interpretoval kam vlastne smerujeme. Náš životný mýtus sa nám začne vyjavovať prostredníctvom “aha” vhľadov do súvislostí, ktoré sme predtým nevnímali.

Ako ste sa k tejto téme dostali a prečo sa venujete práve tejto oblasti?

Martin: Pretože sa na téme životného mýtu podieľame všetci traja, jednou z odpovedí, by určite mohla byť spomínaná skúsenosť kultivácie našich osobných vzťahov, čo považujeme za veľmi cenný “vedľajší efekt”, ale možno je to aj ten “hlavné”. No a potom je tu naše spoločné štúdium procesovo orientovanej práce. Tá totiž kladie veľký dôraz na rovinu života spojenú so snami. Životný mýtus, ktorému sa venujeme, spadá práve do tejto oblasti. Nielen z princípov procesovej práce, ale aj z rady ďalších terapeutických smerov vyplýva, že životná cesta, ak má mať istú kvalitu trvalosti, až večnosti, musí vychádzať z hlbšieho prúdu nášho života. V nasledovaní tejto cesty nestačia racionalistické analýzy našich silných a slabých stránok. Životný mýtus je v tomto akosi farebnejší, šťavnatejší, pestrejší, ale aj menej jednoznačný. Je mnohovrstevnatý. Nie je priamkou nakreslenú pravítkom, ale riekou, ktorá meandruje, občas sa skryje v skale, v podzemí, zastaví sa v slepom ramene, aby inde mohla prekvapivo vytrysknúť s nečakanou intenzitou.

Slávek: Tak ako Martin s Kamilou, aj ja som sa k téme mýtu dostal hlavne pri štúdiu procesovo orientovanej psychológie (POP). Nie že by som na mýtus nenarazil skôr, ale až POP mi dala nástroje ako ho cielenejšie objavovať a skúmať. Niekedy to skúmanie pripomína dobrodružnú cestou, inokedy zas človeka otravuje, viem ale, že ak by sa tým nezaoberal, šiel by som sám proti sebe. Otvára mi to celkom novú dimenziu života. Pre niekoho môže byť mýtus príliš chimérický, v podstate ale ide vždy o to nachádzať v živote lepšiu orientáciu, tak aby nám naša životná cesta dávala väčší zmysel. Ako keď si predstavíte, že idete do lesa buď ako veľkomestský výletník alebo ako skúsený stopár. Stopár sa vie lepšie orientovať, čítať ako je stopa stará, aké zviera tou cestou bežalo a je schopný pracovať s omnoho ucelenejším obrazom o celom mieste. No a mňa baví stávať sa stále lepším stopárom vo svete, v ktorom žijem.

Aké je podľa vás najväčšie pozitívum, ktoré prináša moderná doba a aké sú hlavné výzvy, ktoré ako spoločnosť musíme prekonať?

Martin: Moderná spoločnosť dokázala neuveriteľné veci. V istom slova zmysle sú to zázraky. Či už ide trebárs o schopnosti implantácie orgánov alebo možnosti, ktoré nám dáva internet. Za týmito technologickými zázraky je neuveriteľná zručnosť našej mysle. To, kde súčasná spoločnosť stojí pred výzvami, sú otázky spojené s využitím týchto technológií, respektíve s tým, aký tomuto využitiu dáme zmysel. Evidentne nás rada technológií zaviedla na nesmierne obtiažne rázcestie. Ďalšie využitie jadrovej energie, či využívanie fosílnych palív. Teraz ide o to, ako s tým všetkým naložíme, pretože technológie samé to za nás nerozhodnú. Je to na nás a zdá sa, že sme tlačení nájsť riešenie v rozmere, kde nestačí len tá časť zručností, ktorá je spojená s racionalitou.

Kamila: V oblasti vzdelávania, sebapoznávania, aj v súvislosti so životným mýtom, by som rada spomenula podľa mňa jednu podstatnú výzvu. Výzvu, ktorú prežívam pri sebe aj pri svojich klientoch v podobe umenia vnímať a prežívať hodnotu seba samého bez ohľadu na to aký podávam výkon, aké mám “prednosti” a “zručnosti”, bez ohľadu na aktivitu a úsilie, ktoré vkladám do “práce “na sebe alebo pre svet. S týmto zdravým vzťahom k sebe samému úzko súvisí aj schopnosť pri snahe zlepšovať nielen seba samého, svoje životné podmienky a svet nestratiť kontakt s úplnosťou, dokonalosťou, snáď aj “božstvom”, ktoré je pretkané všetkým. Výzva vedieť vidieť úplnosť, dokonalosť a krásu, ktorá tu už je a je v každom z nás. Z takejto polohy je potom každé ďalšie poznávanie seba samého i sveta a každá naša aktivita úplne iná. Je oveľa slobodnejšia, hravejšia a verím, že aj nejakým spôsobom “zdravšia” ako aktivita, ktorá vychádza z predpokladu, že nie je čas zastaviť sa, pohrať sa a nechať veci len tak plynúť a dôverovať v život aj s tým, že prinesie náročné i radostné impulzy. V tej honbe za zlepšovaním seba i sveta a podmienok okolo nás ako by sme zabudli na tú časť v nás, ktorá sa nepotrebuje vôbec zlepšovať, ale skôr sa hrať, radovať a nechať sa svetom dotýkať tak, ako sme. To je ona hlboká dôvera v život, ktorá nám podľa mňa veľmi chýba.

Aké sú podľa vás kvality a zručnosti, ktorými by mal dnes disponovať každý človek? Do akej miery vzdelávací systém v jeho súčasnej forme žiakov na tieto zručnosti pripravuje?

Martin: V kontexte životného mýtu je základná zručnosť, bez ktorej sa človek nezaobíde, zvýšená pozornosť voči svetu okolo aj vnútri nás. Každý máme tendenciu selektovať to, čo si zo sveta berieme a čo opomíname. Je to prirodzené a v istom slova zmysle to ani nejde inak. Tým ale dochádza k určitej redukcii rozmeru našej osobnosti. Viac či menej vedome hodnotíme čo je a nie je dôležité pre náš život. Zatiaľ čo množstvo skúseností hodnotíme ako prospešných, pretože sa nám hodia do “krámu” našej identity, rad zážitkov, pocitov a emócií nechávame stáť pred dverami nášho vedomia. Sú pre nás nečitateľnými, neznámymi hosťami, ktorých sa zdráhame pozvať dnu. Základnou zručnosťou by v tomto kontexte bola určitá dôvera k neznámemu. Tá sa ale dá budovať jedine tak, že získame schopnosť s týmto neznámom pracovať, že sa naučíme ako ho pozvať domov k nám domov, v atmosfére dôvery a bezpečia. Procesová práca nám ponúka možnosti ako sa stať pozornejšími voči chorobám, konfliktom, zvláštnym náladám a ďalším správam snového sveta a zároveň tieto ťažko uchopiteľné informácie transformovať v uvedomenie, ktoré rozširuje našu identitu, zvyšuje celistvosť a umocňuje našu schopnosť adekvátne reagovať aj v tých najnáročnejších životných situáciách.

Slávek: Keby som mal vymenovať nejaké zručnosti, tak by som stavil na všímavosť (mindfulness), ktorej sa tiež ako lektor venujem. A potom láskavosť, súcit, spoluradosť, komunikačné zručnosti, kultivácia vzťahov a zvládanie konfliktov. Všeobecne kultivácia akýchkoľvek psychosomatických zručností. A na toto sa bohužiaľ bežné vzdelávanie veľmi nesústredí. Z môjho formálneho vzdelávania vo mne síce utkveli nejaké vedomosti, naučil som sa aj pár zručností, ale najviac som sa učil zo živých vzorov, od pedagógov, ktorí nejako vyčnievali. Boli v systéme, ale napriek tomu hlboko ľudskí. Mnohokrát odbočovali od predpísanej látky, zdieľali osobné zážitky, odkazovali k zaujímavým prepojeniam, dávali veci do širších súvislostí. Umenie učiť takýmto spôsobom je tiež inšpiratívnou a potrebnou zručnosťou.

Prečo je podľa vás dôležité, aby obsah vášho workshopu mali zvládnutý učitelia? Ako im môže tento workshop pomôcť prehĺbiť kvalitu ich pedagogickej práce?

Martin: Naša spoločnosť je z veľkej časti orientovaná na výkon. Aj školy tak majú za úlohu vychovávať svojich absolventov v tom, aby v krátkom čase vstrebali informácie, vedeli ich vyhodnotiť a na základe nich konať. V princípe, prečo nie, ale … orientácia čisto na mentálne, racionálne vnímanie sveta v istom ohľade splošťuje našu realitu. Svet sme si rozparcelovali na súbor dát, na svet vonkajší a vnútorný na svet práce a svet odpočinku. Pre učiteľov je v takomto kontexte veľmi ťažké viesť študentov k integrite. Ako svet ešte drží pohromade? Aký tmel tomu všetkému dáva nejaké spojenie a ako sa k tomu svetu mám postaviť? Čo je dôležité, čo menej? Čo vôbec má zmysel pre mňa a pre druhých? Zvýšená pozornosť, o ktorej píšeme vyššie, je dôležitá pre učiteľov i pre žiakov. Vedie nás hlbšie, pod penu dní, kde sa zrazu predtým fragmentované a nečitateľné zážitky a informácie začínajú spájať, zlievať do jedného zmysluplného prúdu. Nejde nám o nič menšieho, než aby sa učitelia i žiaci naučili vnímať ich život ako dobrodružnú cestu, ktorá zapadá do príbehu žitého celým ľudstvom. Školy majú neuveriteľný potenciál a priestor k tejto ceste študentov viesť. Pod tlakom na výkon sa mu ale často vzďaľujú, čo vzdelávanie veľmi splošťujú a robí málo atraktívnym a živým.

Kamila: Pripomenula by som rada aj onen “vedľajší” efekt zaoberania sa životným mýtom v podobe kultivácie vzťahov medzi tými, ktorí sa spoločne odkrývaním životného mýtu zaoberajú. Vyžaduje to trochu odvážnejší prístup, ktorý rozbíja po veky vnímanú úlohu učiteľa, ktorý je autoritou alebo expertom a ktorého sa učiaci proces akoby netýka, pretože on alebo ona už “má vo všetkom jasno”, a tak stojí mimo alebo nad žiakmi. Uznanie, že sme všetci na ceste a že témy, ktorá na nás vykúkajú a vyzývajú či už zvnútra alebo zvonku, sa týkajú nás všetkých spoločne, sú na čisto individuálnej rovine mnohokrát neriešiteľné, kladú veľký nárok na pohyblivosť role toho, ktorý práve prináša uvedomenie a ponúka poznanie – teda, role “učiteľa”. Učíme sa navzájom od seba a v takomto prepojenom kontexte máme príležitosť vnímať nielen svoje jedinečné výzvy ale aj tie, ktoré máme všetci spoločné. Vytvára to priestor pre súcit, pomoc, aktivitu, rovnako ako aj pre splnomocňovanie seba navzájom alebo objavenie kolektívnej múdrosti, ktorá je vždy väčšia ako múdrosť individuálna. Výsledkom je kultivácia našich vzťahov a schopnosť spolupracovať, vzdelávať sa, učiť či privádzať k poznaniu, a práve to je niečo, čo potrebujú nielen naši učitelia, ale aj všetci rodičia, mladí ľudia, aj deti. Z môjho pohľadu je pre učiteľov odvaha pustiť sa do takejto práce nad životným mýtom bohato kompenzovaná prežitkom plnších a bohatších vzťahov v celom ich živote.

Čo si vie z workshopu odniesť účastník, ktorý sa nepohybuje v oblasti vzdelávania, napríklad bežný zamestnanec medzinárodnej firmy alebo štátnej správy?

Martin: V tomto zmysle náš workshop nerozlišuje. V kontakte so svojím životným mýtom potrebuje byť každý z nás, nielen ten, kto vedie druhých, aj keď tam je to samozrejme obzvlášť dôležité. Kontakt so životným mýtom nám dáva hĺbku a umožňuje nám našu prácu vidieť nie ako zamestnanie, ale ako povolanie, poslanie. Každý teda môže nahliadať do svojej kuchyne s nadhľadom a nachádzať tam všetky suroviny potrebné pre varenie uspokojivého života. Musíme v sebe objaviť nadšenie pre našu životnú cestu, brať ju ako dobrodružstvo, tajomstvo, tešiť sa na zápletky, mať odvahu zostať čas od času na rázcestí a následne sa správne rozhodnúť. Životný mýtus nie je všeliekom, ktorý život zmení, je skôr druhom pohľadu prinášajúcim do života farby spôsobom, ktorý nás nikdy neprestane fascinovať.

Slávek: Každý účastník a teda aj bežný zamestnanec je pre mňa predovšetkým človekom. A človekom je aj v práci. Nosí si do práce svoju myseľ, emócie, ľudské slabosti, je rád, keď ho práca napĺňa, dáva mu zmysel. Naopak trpí, keď musí robiť niečo, čo zmysel nedáva. Podľa mňa je dôležité, aby mal človek neustále chuť sa o sebe dozvedať niečo nové, rozvíjať sa, byť otvorený zmene, ale aj prijímaniu toho kým práve je. To k čomu vedieme, je hlbšie poznávanie seba samého. A aké poklady v sebe môžeme objaviť? To sa samozrejme u každého líši.

Prečo myslíte, že práve váš kurz bol zaradený do série kurzov a workshop, ktoré spolu tvoria balík v podobe tohto jednoročného programu? S tým, čo viete a o čo sa v súkromnom aj profesionálnom živote snažíte, ako vnímate tento program?

Martin: Vzdelávací program Nový príbeh dodáva nášmu workshopu skvelý rámec. Jednou z ťažkostí toho, ako byť v kontakte so svojím životným mýtom je nedostatok porozumenia kontextu. Vo svojej púti za individualitou sme nútene oslabili naše putá so svetom okolo nás. Nový príbeh má ambíciu a snahu zakomponovať naše individuálne snahy o zmenu do celku, do širšej zmeny, ktorá sa netýka len nás samotných, ale celej spoločnosti. Čriepky “nového príbehu” poznáme, zažívame ich dennodenne, ale samy o sebe nedávajú často zmysel, nemajú trvalejší charakter. Cítime sa v tom sami, nie sme si istí. Tak ako kedysi rodinná terapia pochopila, že nemožno meniť jedinca bez zmeny vzorca fungovania rodiny, tak my dnes musíme pochopiť, že hlboké nasledovanie životného mýtu je priamo úmerné nasledovaniu nového kultúrneho príbehu. V osobnom objavujeme kolektívne a naopak. V tom je naša doba svojím spôsobom revolučná.

Keby ste mali stručne sformulovať čo bude ovládať absolvent vášho kurzu po jeho skončení, čo by to bolo?

Martin: Absolvent kurzu bude viac schopný vnímať znamenia jeho životnej cesty a dôverovať im. Naučí sa novému prístupu k vnímaniu a práci so svojimi vlastnými zážitkami, symptómami chorôb, ťažkosťami vo vzťahoch, alebo všeobecne s udalosťami, ktoré sú na prvý pohľad rušivé, či obťažujúce, udalosťami, ktoré máme často tendenciu vnímať skôr ako prekážky na vopred vytýčenej ceste. Bude tieto rušivé veci vnímať viac ako príležitosti k poznaniu a prehĺbeniu umenia múdro vedeného života.

Kamila: Dávame si ambíciu otvoriť účastníkov nášho kurzu onej väčšej dôvere v život a umeniu vnímať krásu, dokonalosť, a snáď aj poéziu života. A ideme pritom “s kožou na trh”. Máme vyskúšané, že otvorenosť je ten najlepší spôsob poznania a kultivácie vzťahov, čo sa v “novom príbehu” sveta bude bezpochyby hodiť. 😉