Pokiaľ ide o kvantitu, no predovšetkým o kvalitu zásadných existenčných výziev, pred ktorými stojíme, naša doba je naozaj mimoriadna. Kolaps ekosystémov, klimatické zmeny, bezprecedentné vymieranie rastlinných a živočíšnych druhov spôsobené ľudskou činnosťou, ekonomická a klimatická migrácia, strata dôvery v demokratické inštitúcie, prehlbujúca sa sociálna nerovnosť a patologický konzum, to je len pár najvýraznejších prejavov. Za týmito povrchovými prejavmi však pôsobia hlbšie príčiny.
Prvou z nich je hodnotový a intelektuálny zmätok, ktorý preniká celým súčasným spoločenským životom. Keďže človek dokáže konať inteligentne len v miere v akej dostatočne rozumie tomu, čo sa okolo neho deje, zdá sa, že to, čo nám chýba, je predovšetkým rámec, ktorý by dnešnú, mimoriadne komplikovanú situáciu presvetlil a prenikol pochopením.
Druhá príčina je spojená nielen s hlbokým pocitom odcudzenia prežívaným vo vzťahu k druhým ľuďom, k spoločnosti a k prírode, ale aj s omnoho hlbším, bytostným pocitom odcudzenia voči samotnému kozmu. Kozmu, v ktorom žijeme a ktorého charakter sa zdá byť v príkrom rozpore s našimi najvyššími ašpiráciami. Ľudská imaginácia, náboženská skúsenosť, všetky morálne a duchovné hodnoty sa v takomto prázdnom, mlčiacom, čisto materialisticky interpretovanom kozme premieňajú na obyčajné konštrukty bez reálnej platnosti.
Obidva tieto faktory sú spojené s dlhodobou identifikáciou modernej západnej spoločnosti s pohľadom na svet, ktorý je vybudovaný na zastaranej, karteziánsko-newtoniánskej paradigme skutočnosti. Tá vychádza z predpokladu, že všetky javy časopriestorového kontinua sú vo svojej podstate tvorené výhradne hmotou. Tento predpoklad sa prejavuje predovšetkým v umelo vytváranom predele medzi vedomým ľudským Ja a nevedomým svetom prírody. Prírodný svet (spolu s celým kozmom) je v tejto perspektíve považovaný len za komplexný superstroj ovládaný mechanickými zákonmi, v ktorom život, vedomie a tvorivá inteligencia sú považované len za náhodnú mutáciu, za vedľajšie produkty milióny rokov trvajúceho vývoja inertnej hmoty.
Pozitív tejto perspektívy je množstvo – zjednodušene možno povedať, že priniesla emancipáciu a bezprecedentný nárast poznatkov a možností prakticky vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti. Cena, ktorú sme ale zaplatili za tento jeden mohutný krok vpred však nebola práve najmenšia. Ak je kozmologický rámec, v ktorom žijeme zbavený duchovnej základne pre vyššie hodnoty, človek sa veľmi ľahko stáva obeťou utilitárneho uvažovania redukujúceho všetky ľudské motivácie na tie najnižšie prejavy egoizmu.
V odčarovanom, hĺbky a vnútorného rozmeru zbavenom svete plnom objektov je všetko dovolené a nič nebráni tomu, aby aj tie najväčšie skvosty nášho kultúrneho a prírodného dedičstva neboli premenené na prostriedky konzumnej spotreby.
Hoci v oblasti fyziky boli základy tejto paradigmy vyvrátené už pred viac ako sto rokmi, na praktickej rovine stále predstavujú dominantný mentálny rámec, s ktorým sa väčšia časť našej spoločnosti identifikuje. Ak sa nenaučíme túto perspektívu vidieť len ako jeden z množstva legitímnych, navzájom komplementárnych spôsobov nazerania na svet, bude pre nás prakticky nemožné vnímať a oceňovať prednosti prístupov vychádzajúcich z iných perspektív. Vzhľadom na naliehavosť výziev, ktorým naša civilizácia čelí, si takúto obmedzenosť nemôžeme dovoliť.
Kľúčovú úlohu pri novom uchopení našej západnej identity zohráva impulz postmoderny. Negatívnym aspektom postmodernej dekonštrukcie všetkých zaužívaných istôt (vrátane nekriticky prijímanej platnosti karteziánsko-newtonovskej paradigmy) je všadeprítomná hodnotová fragmentácia, skepticizmus a relativizmus. Postmoderna má ale aj pozitívny rozmer. Uznáva totiž nielen zásadnú autonómiu ľudskej bytosti, ale i mimoriadnu pružnosť povahy skutočnosti, ktorá sa vďaka svojej rôznorodosti vyznačuje tendenciou naberať podobu zodpovedajúcu perspektíve, prostredníctvom ktorej k nej človek pristupuje.
Táto pozícia zdôrazňuje nesmierny potenciál a zodpovednosť ležiacu na každom človeku. Keďže sa zdá, že bohatosť našej skúsenosti potvrdzuje v podstate neobmedzené množstvo svetonáhľadov, hlavnou výzvou, pred ktorou dnes stojíme, je zvoliť takú sústavu perspektív, ktorá dokáže vystihnúť komplexnosť celej tejto situácie a zároveň do individuálneho i spoločenského života vnesie kvality, ktoré sú pre zmysluplnú budúcnosť nášho sveta najdôležitejšie. Centrálnu úlohu v tejto snahe zohráva celostné vzdelávanie.