Deti patria do lesa

Slávka Kubíková

Leto a s ním širokospektrálna ponuka festivalov, poznávacích aktivít a atrakcií. Vo svete, kde sa kalendáre niektorých detí plnia rýchlejšie ako u manažérov v Googli, nie je úplne zlý nápad zamyslieť sa nad tým, ako im intenzívnejšie dopriať luxus nudy. Prehodnotiť stratégiu prázdnin a do programu zakomponovať viac ničnerobenia, viac prírody, viac voľnosti. Tak ako deťom prospieva vyčistenie priestoru od hračiek, benefitujú aj pri vyčistení kalendára od aktivít.

Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, malí dobrodruhovia získajú pobytom v lese oveľa viac ako návštevou Disneylandu. A príjemný bonus navyše je, že rodičov to spravidla stojí omnoho menej. Peňazí, nervov, námahy.

bez-nazvu-1

Cenné lekcie

Na strom sa ľahko lezie smerom hore, ale býva pomerne veľký problém dostať sa dole. Keď sa človek kotúľa dole lúkou po tráve, ktorá je vyššia ako on – ináč fantastické podmienky na schovávačku – tak ho potom vo vani strašne pália ruky a nohy. Venček z púpav rýchlo zvädne, ale keď narežeš konček púpavy a dáš ho do vody, tak sa pekne zatočí. Vyrezať píšťalku z vŕby je ťažké, ale stojí to za to. Na oheň treba najprv malé suché drevo. Najlepší spôsob, ako sa dostať z bodu A do bodu B je na diskusiu. Behom? Na motokáre z dosák? Na nosiči kamarátovho bicykla?

To sú lekcie, ktoré ľudia dnes starší ako tridsať rokov zažívali v detstve pravidelne a do zblbnutia. Tí istí ľudia, ktorí sú dnes rodičmi a celý deň hovoria vety ako „nebehaj, spotíš sa“, „obleč si čiapku, je zima“, „nechytaj to, zablatíš sa“, „dávaj pozor, spadneš“, „poď odtiaľ dole, si príliš vysoko“, „pomalšie, ideš prirýchlo“.

Deťom núkajú bezpečnejšie alternatívy na vyplnenie voľného času. Aktivity, krúžky, zábavné parky. Nech sa dieťa nenudí, nech ho má kto postrážiť a nech sa aj niečo naučí. Že tým deti o niečo podstatné prichádzajú, sa zabúda.

 

Preliať more vo fľaši

To, o čo prichádzajú, ak krpci trávia málo času voľnou hrou v prírode, je veľmi presne zmapované vedcami a psychológmi. Nielenže prídu o cenné skúsenosti a poznatky o svete priamym ohmataním si reality, ale dejú sa zlé veci pre rozvoj dieťaťa celkovo. Zle rozvinutá jemná motorika, neschopnosť sústrediť sa v škole, deti nevedia obsedieť, nevedia držať pero.

Neobmedzovaná extreriérová hra napríklad priamo súvisí so schopnosťou naučiť sa písať. Deti, ktoré majú deficit prírody, sú chorľavejšie, slabšie, nešťastnejšie a náchylnejšie na psychické poruchy. Vedeckých argumentov a štúdií je minimálne tak veľa, ako je blahodarných efektov prírody na deti. Ale keďže jeden príklad je za sto teórií, tak sa poďme pozrieť, čo sa deje v praxi, keď deti necháme na pokoji.

Tri šesťročné deti sa hrajú na piesku, do školy ešte nechodia. Chlapec, dve dievčatá. „My sme prišli samy,“ hlásia mi hrdo dievčatká, ktoré niekoľko sto metrov od domu k piesku prekonali bez dozoru na bicykli. „Povieš mi, kedy prejde chvíľa?“ prosí ma Janka s naliehavosťou Malého princa. Mama im totiž povedala, aby prišli o chvíľu domov. Pustia sa do budovania tunela.

bez-nazvu-2

Deti, ktoré majú deficit prírody, sú chorľavejšie, slabšie, nešťastnejšie a náchylnejšie na psychické poruchy. Zdieľať
Janka, ako samozvaný líder skupiny, rozdeľuje úlohy. Chlapec a ona budú kopať, každý z jednej strany. Druhé dievča má za úlohu chodiť po vodu. Koncepcia stavby je, že vykopaný tunel naplnia vodou. Majú jednu pollitrovú fľašu a obecný vodovod je vzdialený odhadom takmer dvesto metrov. Cez celé futbalové ihrisko a ešte kus. Nosička vody prvé tri razy prekonáva vzdialenosť behom, potom pochopí, že na bicykli to bude efektívnejšie.

Chlapec systematickej práci hrabania tunela príliš námahy nevenuje, o to horlivejšie ostatným vysvetľuje, o čo vlastne v tejto hre ide. Bude tam more, v ňom bude plávať veľryba, ktorá narazí do sopky, a tá vybuchne. Bude to jednoducho paráda.

Že preliať more do diery v zemi pomocou pollitrovej fľaše je pomerne ambiciózny projekt, ani jednému neprekáža. „Zajtra pokračujeme,“ lúčia sa deti, keď im oznámim, že chvíľa už prešla a je čas ísť domov.

A tá ich hra je dokonalá. Aj keď sa to nezdá, spája sa v nej strašne veľa užitočných zručností. Riešenie problémov, fyzika a statika. Je v tom tímová práca, rozvoj jemnej motoriky, negociačných zručností, organizačných schopností, kreativity a fantázie, je v tom šport. Teda najmä pre vodonosičku. A najlepšie na tom je, že celá aktivita sa deje bez akýchkoľvek pomôcok, s výnimkou fľaše. Tunel hrabú holými rukami. Celé to stojí presne nula eur a nula kilojoulov rodičovskej námahy. Keďže deti sa hrajú úplne samostatne, samy prišli, samy aj odišli.

 

Nudiť sa je zdravé

Na to, aký je takýto prístup k výchove detí cool, prišli už viacerí rodičia. Aj preto je teraz v kurze dávať dieťa do lesnej škôlky, v ktorej je herňou les. „Náš syn trávi celé dni v prostredí, ktoré je preňho prirodzené. Prostrediu sa prispôsobuje on, nie prostredie jemu. Znamená to, že chodí v gumákoch celé dni po lese, vonku aj je a odpočíva.

A pritom nemať nič, ale absolútne nič na práci, je najlepšia škola kreativity. Zdieľať
Jasné, chodí zablatený, špinavý, no spokojný, lebo je mu dobre,“ opisuje svoju skúsenosť s lesnou škôlkou Megi, mamina päťročného Félixa. A dodáva: „Dosah vidíme aj na našu rodinu a spôsob výchovy: prehodnotili sme si, čo je pre nás dôležité – čas v prirodzenom prírodnom prostredí, kde je priestor na otázky, voľnosť, pohyb a kde sú okolo ľudia, ktorí vnímajú podobné veci. Kde nik nekričí, kde sa komunikuje, kde čas plynie spoločne a kde je zároveň priestor aj na „reálny“ život a kde povinnosti sú prirodzenou súčasťou života a nie je trest ich robiť.“

Obyčajná nuda. Deťom z lesnej škôlky asi nie, ale mnohým iným začína chýbať čoraz naliehavejšie. Dôvody sú rôzne a komplexné, ale jedným z nich je neschopnosť rodičov vidieť nudu ako hodnotu. Keď sa k tomu pridá neobmedzená ponuka produktov na trhu s detskou zábavou, výsledkom sú deti, ktoré nedokážu byť samy so sebou. Bez toho, aby ich niekto niečím zabával. Chlapci, ktorí sa bez rozprávky na tablete nenajedia v reštaurácii.

Dievčatá, ktoré bez animátora nevedia, čo majú na detskej oslave robiť. A pritom nemať nič, ale absolútne nič na práci, je najlepšia škola kreativity. Vtedy vznikajú najlepšie projekty a nápady. Ak aj nie, prinajmenšom je človek nútený siahnuť do svojich vnútorných zdrojov po nejaké podnety. Niekto kreslí, niekto píše básne, iný vyrába raketu z kartóna.

Alebo počúva vtáky, hádže kamene do vody či s palicovým mečom zápasí s neviditeľným nepriateľom. Ak sa takéto vzduchoprázdno dopraje deťom pravidelne, zvyknú si samy na seba a vlastnú kreativitu. A na pôžitok, ktorý tvorba prináša. Čo je pomerne vzácna a veľmi užitočná duševná schopnosť pre úspešný a šťastný život.

 

Deti sú buď šťastné alebo čisté

Prejsť do salámistického módu, v ktorom rodič deti nerieši, ale ponechá ich napospas ich vlastnej kreativite, môže byť odvážny krok. Veď čo ak sa im niečo stane. Spadnú, rozbijú si hlavu, zablatia nohavice. S rizikom to ale býva tak, že najhoršie veci sa často stanú práve vtedy, keď dieťa nie je zvyknutné, že musí riziko manažovať samo. Je lepšie, keď sa malý tvorček naučí, ako má prechádzať cez cestu a uhýbať sa autám na chodník sám, ako keď sa vždy spolieha na rodičovský zásah a uhne sa len vtedy, keď naň kričí mama.

bez-nazvu-3

A podobne je to aj s inými aktivitami, ktoré sa môžu zdať nebezpečné. Liezť na skaly, orezávať palicu nožom či zakladať oheň. Ak sa im dôveruje, vysvetlí riziko, a dostanú príležitosť si to nacvičiť, aj malé deti sa naučia hocičo.

Plus je dobré uvedomiť si základné fakty. Rodičom s jedným dieťaťom sa to síce môže zdať neuveriteľné, s každým ďalším je to však jasnejšie a jasnejšie. Deti sú omnoho menej krehké, ako vyzerajú. Niektoré nerozbitné, takmer všetky zmývateľné a poväčšine úplne nepremokavé. A špina? Blato na teplákoch je tá najoprateľnejšia škvrna na svete, minimálne v porovnaní s ostatnými možnosťami, ktoré sa na teplákoch zvyknú ocitnúť.Deti sú omnoho menej krehké ako vyzerajú. Niektoré nerozbitné, takmer všetky zmývateľné a poväčšine úplne nepremokavé. Zdieľať
A potom tu máme aj ďalšie fakty. Totiž prvá generácia, ktorá zakúsila ochranárske nalinajkované detstvo s technológiami a štruktúrovanými aktivitami a neobmedzenými možnosťami, pokiaľ sú bezpečné, samozrejme, sú už dospelí. Aké má takéto bezpečné detstvo v bavlnke dôsledky, písal na Postoji nedávno Fero Múčka. Dajme nabok depresie a poruchy.

Ak vezmeme tých funkčných zaradených mladých ľudí, tak výsledkom je utíchnutá ekonomická aktivita, nulový podnikateľský duch, bezpečné teplé miestečka v korporáciách. A to všetko pre nedostatok odvahy brať na seba akékoľvek riziko, keďže to sa nikdy nenaučili.

Ak sa to napriek tomu kritickým skeptikom stále nezdá, je tu malý test. Spomeňte si na chvíle, kedy boli vaše deti najšťastnejšie. Viac ako na krúžku šikovných rúk to pravdepodobne bolo vtedy, keď mohli liezť na stromy a jačať na lúke. A keď sa vám to stále nezdá, spomeňte si, kedy ste v detstve boli najšťastnejší vy.

 

Zdroj: www.postoj.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *