Univerzity a integrálne vzdelávanie

Rozhovor spravila Júlia Fujdalová

Vzdelanie je jedným z najdôležitejších aspektov v živote človeka a spoločnosti. Dnes už paradoxne nemáme problém s nedostatkom vysokých škôl, odborov či absolventov, ale s jeho kvalitou. Kvalitou, ktorú vyžadujú veľké výzvy súčasnej doby. Ako sú absolventi našich vysokých škôl schopní reagovať na neodkladné výzvy globálneho charakteru? Uvedomujú si prepojenie s Celkom a sú schopní na základe tohto uvedomenia jednať? A vedia vôbec prečo by mali hľadieť na veci celostne? Náš vzdelávací systém sa týmto smerom ešte neubral.

DSCN3674O míľu vpred sú však absolventi Kalifornského inštitútu integrálnych štúdii v San Franciscu, z ktorých sa postupne formujú uvedomelí sveto-občania, schopní vnímať výzvy súčasnej doby zo všetkých možných uhlov pohľadu. Stretnúť absolventa tohto inštitútu v Čechách či na Slovensku by sa dalo prirovnať k hľadaniu ihly v kope sena. Nám sa to však podarilo – na Českej transpersonálnej konferencii sme stretli Vlada Lobotku, ktorý sa s nami podelil o to, čo mu dalo integrálne štúdium v San Franciscu v porovnaní s klasickým vzdelávaním doma.

Vlado, vyštudoval si históriu na UK v Bratislave a filozofiu na Kalifornskom inštitúte integrálnych štúdií v San Franciscu, jednej z najinovatívnejších vzdelávacích inštitúcií na svete. Čo ťa motivovalo k integrálnym štúdiám na tomto inštitúte?

Moje integrálne štúdiá začali v podstate už dávno pred San Franciscom. Štúdium ekonómie v Bratislave, následne aj filozofie a komparatívnej religionistiky v Brne, mi ukázalo, že štandardné vzdelávanie na konvenčných vysokých školách z veľkej časti zanedbáva potrebu živej reflexie dobových pnutí, čo by podľa mňa práve v dnešnej dobe plnej globálnych výziev malo tvoriť základnú os univerzitného vzdelávania.

DSCN3661Rovnako som si uvedomil, že moderné myslenie prakticky vo všetkých oblastiach poznania uviazlo v zovretí zastaraných materialistických predpokladov o povahe skutočnosti. To zas priamo podporuje ďalší vážny problém, ktorému čelíme v podobe hlbokého pocitu odcudzenia prežívaného nielen vo vzťahu k druhým ľuďom, k spoločnosti a k prírode, ale aj k samotnému kozmu, v ktorom žijeme. Na štúdium na oboch školách som vtedy rezignoval a na akademickú pôdu som sa vrátil až o niekoľko rokov neskôr, s vedomým zámerom v bakalárskej práci uchopiť a spracovať jemnejšie kultúrno-spirituálne pozadie dnešných globálnych výziev a vytvoriť historický kontext umožňujúci v spleti napodobenín identifikovať autenticky inovatívne formy tvorivosti. Štúdium histórie poskytovalo ideálne podmienky pre tento zámer – zmapovať hlavné križovatky, ktorými západná myseľ prešla na svojej dlhej púti vrcholiacej dnešným plochým vnímaním sveta i nás samotných.

Snaha o integráciu poznatkov naprieč odbormi ťa potom priviedla k štúdiu na Kalifornskom inštitúte integrálnych štúdií?

Áno, pokračovanie v magisterskom stupni v San Franciscu, na Kalifornskom inštitúte integrálnych štúdií predstavovalo jednoducho prirodzené vyústenie celého môjho dovtedajšieho smerovania.

Môžeš porovnať štúdium na našich univerzitách so štúdiom v San Franciscu? 

Štúdium na bežných vysokých školách, a je jedno či človek študuje prírodné alebo humanitné odbory, je u nás stále viac prepletené ekonomickým záujmom, pričom jeho skutočný zmysel spojený s aktiváciou a kultiváciou jedinečných tvorivých síl v človeku je v podstate celkom odstavený na vedľajšiu koľaj. Samozrejme, informácie získané takýmto spôsobom pre človeka z existenčného hľadiska prakticky nič neznamenajú a ich formálne zvládnutie je chápané len ako nutný predpoklad pre získanie lepšieho postavenia v stále viac patologickej spoločenskej hierarchii. Miesto schopnosti živo a tvorivo myslieť (a na základe takéhoto myslenia konať) zaujala snaha o absorpciu množstva fragmentovaných encyklopedických dát odtrhnutých od skutočného života, ktoré je možné mechanicky rýchlo nadobudnúť a rovnako rýchlo zabudnúť bez toho, že by pod ich vplyvom človek osobnostne vyrástol.

Náš vzdelávací systém navyše mladým ľudom takmer vôbec nedokáže sprostredkovať kontext, ktorý by im približoval rozsah, celkové smerovanie a hlbšie príčiny globálnych posunov, ku ktorým v dnešnej dobe dochádza. Hodnotový a intelektuálny zmätok, ktorý preniká celým súdobým spoločenským životom je priamym dôsledkom tohto dlhodobého zlyhávania.

Tento obraz je predpokladám mnohým našim čitateľom dôverne známy. Akú podobu malo štúdium na Kalifornskom inštitúte integrálnych štúdií?

DSCN3660Integrálne štúdiá v San Franciscu sú postavené na snahe o budovanie organického, na súvislostiach a prepojeniach vybudovaného obrazu sveta. Ďalším dôležitým znakom je, že psycho-spirituálne aspekty vzdelávania napomáhajúce osobnostnému dozrievaniu, na bežných školách celkom vytesnené, tam predstavujú bytostnú súčasť celého vzdelávacieho procesu. Cieľom vzdelávania je nielen sprostredkovanie čo najbohatšej mozaiky utkanej z množstva teoreticky i prakticky orientovaných znalostí a skúseností, ale aj podpora prirodzených procesov, prostredníctvom ktorých sa mladí ľudia zvedomujú voči svojmu jedinečnému životnému povolaniu. Hlavným ideálom je teda organické prepojenie tohto vnútorne prežívaného povolania s vedomím reálnych spoločenských výziev. Samozrejme, na škole samotnej by rozhodne bolo čo zlepšovať, stále sa však jedná o mimoriadne inšpiratívny príklad toho akým smerom by sa univerzitné vzdelávanie, ale aj vzdelávanie ako také v budúcnosti malo uberať.

S tým, o čom si zatiaľ rozprával by asi väčšina ľudí súhlasila. Buďme však trocha konkrétnejší a pozrime sa na vzdelávanie z obsahovo-ideologického hľadiska. Vnímaš aj tu nejaký problém?

Z ideologického hľadiska pokladám za veľmi problematický jednostranne materialisticky orientovaný rámec celého procesu vzdelávania, ktoré v praxi ide ruka v ruke s plošnou indoktrináciou. Ako veľmi trefne poznamenáva Rupert Sheldrake, na školách si vôbec nie sme vedomí toho, že materializmus v jeho rôznych podobách je predpokladom: jednoducho o ňom premýšľame ako o vede, ako o vedeckom pohľade na skutočnosť.

V skutočnosti sa o ňom neučíme a nebola nám ani daná šanca o ňom diskutovať. Jednoducho ho absorbujeme určitým druhom intelektuálnej osmózy. Myslím si, že vzhľadom na naliehavosť výziev, ktorým naša civilizácia čelí, je takáto nevedomá fixácia na jednu, pomerne obmedzenú perspektívu veľmi nebezpečná. Ich tvorivé zodpovedania si totiž vyžaduje to najvyššie možné  vzopätie našej intelektuálnej imaginácie, morálneho cítenia a činorodej vôle a niečo podobné je možné podnietiť len ak na tieto výzvy dokážeme nazerať cez prizmu viacerých, navzájom komplementárnych perspektív, z ktorých každá zviditeľňuje kľúčové aspekty spolutvoriace celok. Naše vzdelávanie nás k takémuto plnému videniu sveta nevedie, naopak, necháva nás celkom v moci jedinej, v mnohých ohľadoch veľmi čiastkovej perspektívy.

Najbežnejšou reakciou na takúto jednostrannosť ale nie je snaha o budovanie celistvejšej perspektívy, ale naopak, upadnutie do ďalšej, zväčša rovnako problematickej jednostrannosti. 

DSCN3699To, že ľudia schopní živo vnímať určitú ideologickú jednostrannosť miesto hľadania „vyváženého stredu“ často upadajú skôr do opačného extrému, predstavuje naozaj veľmi vážny problém. Súvisí to aj s tým, že v našej spoločnosti neexistuje žiadna všeobecne platná predstava o tom, ako by taký „stred“ mal vyzerať – každý zaň vydáva tú „svoju“ jednostrannosť. Jednotlivé časti našej spoločnosti sú od seba patologicky oddelené a to sa samozrejme odzrkadľuje aj v prežívaní jednotlivých ľudí. Spoločenskému životu v stále vyššej miere dominuje ideál špecializácie, a to sa prejavuje tým, že aj pomerne uvedomelí a kultivovaní jednotlivci silne inklinujú k tomu, aby rozvíjali len tie aspekty svojej osobnosti, ktoré sú priamo spojené s tým, čo ich ako konkrétne individuality napĺňa zmyslom a zanedbávajú, či ignorujú potrebu vedome rozvíjať tie univerzálne, prostredníctvom ktorých sa môžu prejavovať ako uvedomelí sveto-občania. Ak je teda niekoho dominanta v umení, celý sa napĺňa umením, ak v ekoaktivizme, ekoaktivizmom, ak v politike, politikou, ak sú to rôzne terapie, terapiami. To je samozrejme celkom v poriadku, podpora a rozvoj individuálnych daností je pre zdravý rozvoj osobnosti kľúčová, no je to len časť – polovica – toho, čím a kým by človek mal usilovať byť.

Čo teda tvorí tú druhú „polovicu“ moderného a uvedomelého človeka?

Identita zdravo rozvinutého človeka by podľa mňa mala byť tvorená dynamickou rovnováhou medzi osobným pólom, prostredníctvom ktorého človek prežíva a realizuje svoju individuálnu jedinečnosť a univerzálnym pólom, prostredníctvom ktorého túto jedinečnosť na kultúrno-sociálno-politicko-ekologicko-ekonomickej úrovni priamo spája so životom spoločnosti. Ľudí, ktorí tento druhý, univerzálny pól v sebe zanedbávali starí Gréci označovali ako idiotov. No, a to je jeden z našich hlavných problémov: dokonca aj tá najuvedomelejšia vrstva našej spoločnosti je z takto ponímaného hľadiska z veľkej časti tvorená idiotmi – čiastkovými a fragmentovanými ľuďmi bez zmyslu pre celok. Ak do toho ešte pridáme ešte široké masy, u ktorých sa tendencia k čiastkovosti prejavuje ešte výraznejšie…ako povedal H.G. Wells: „Ľudské dejiny sa stále viac stávajú pretekmi medzi vzdelávaním a katastrofou.“

Si členom iniciatívy Za živé univerzity, iniciatívy zameranej na hľadanie a navrhovanie ciest k premene akademického prostredia. Akým smerom by sa podľa teba malo uberať vysoké školstvo?

Model charakterizujúci dnešné univerzitné vzdelávanie možno označiť ako „multiverzita“ – jeho typickým prejavom je multidisciplinárne orientovaná univerzita tvorená množstvom disciplín, ktoré v jej rámci koexistujú v relatívnej vzájomnej izolácii. Pokiaľ ide o misiu, ponúkané vzdelávacie programy, organizačnú štruktúru, a podobne, väčšina moderných inštitúcií ponúkajúcich vyššie vzdelanie, je vystavaná na identickej paradigme vzdelávania, paradigme vytvorenej osvietenskými humanistami. Hoci vzdelávanie postavené na tejto paradigme počas svojej približne 200-ročnej existencie prinieslo množstvo pozitív, v dnešnej dobe sa tento model bez zásadných modifikácií stáva v stále vyššej miere problematickým. Každá úspešná inštitúcia totiž v procese vlastnej reprodukcie inklinuje k fixácii na hodnoty a štandardy, ktoré predstavovali prejav autentickej tvorivosti v dobe jej vzniku.

Čo to znamená pre budúcnosť našej spoločnosti?

Z dlhodobého hľadiska sa javí, že systém univerzitného vzdelávania sa miesto zdroja riešenia problémov stáva súčasťou nových, s výzvami aktuálnej doby spojených problémov. Neschopnosť a neochota tradičných multiverzít tieto výzvy pružne integrovať do vzdelávacieho procesu a katastrofálne dôsledky snáh o plošné reformy v rastúcej miere vedú k vzniku nového typu transdisciplinárne orientovaných škôl – „transverzít“. Kalifornský inštitút integrálnych štúdií je príkladom takejto transverzity.

Myslíš, že z globálneho hľadiska bude takýto trend mocnieť?

DSCN3677Myslím, že áno. UNESCO vo svojej Deklarácii venovanej vysokoškolskému vzdelávaniu pre 21. storočie proklamovalo potrebu orientácie vzdelávacieho procesu týmto smerom ešte v roku 1998 a vyvinutejšie krajiny, aj pod tlakom rastúceho množstva vnútorných i vonkajších problémov začínajú na podobné výzvy reagovať. Otázka je, či je táto reakcia dostatočne rýchla. V strednej Európe tvorenej najmä postsocialistickými krajinami je to ešte komplikovanejšie. Z objektívneho hľadiska daného nárokmi našej dnešnej doby platí, že funkčnosť doteraz platného multiverzitného modelu vyššieho vzdelávania začína upadať. Napriek tomu, že tieto objektívne nároky spojené s globálnymi výzvami sa týkajú i nás, z nášho lokálneho hľadiska sme však zatiaľ nenaplnili ešte ani minimálne štandardy starého, vo vyspelom svete všeobecne platného a rešpektovaného modelu. Pri porovnaní s Harvardom, Oxfordom, či Cambridge, majú naše školy rozhodne veľmi ďaleko od jeho najplnšieho vyjadrenia.

S akým problémami si musíme poradiť u nás doma, aby sme sa týmto priblížili vyššiemu štandardu?

To, čo je žiaľ pre naše univerzity často typické (samozrejme, miera sa od inštitúcie k inštitúcii veľmi líši), je tunelovanie riadiacich orgánov a funkcií spojené s ich obsadzovaním ľudsky a odborne priemernými alebo dokonca podpriemernými osobnosťami. S tým pochopiteľne súvisí aj celková morálna korupcia – ak skutočné elity kvôli uprednostneniu vlastnej tvorivej činnosti rezignujú na pôsobenie vo vedúcich štruktúrach, vákuum zákonite pritiahne ľudí pôsobiacich ako parazity a vírusy, ktorí sa v daných pozíciách zabetónujú a začnú sa množiť, teda obsadzovať ďalšie kľúčové funkcie sebe podobnými osobnosťami. To vedie k vytváraniu „vernostných sietí“. Výsledkom je zamorené prostredie, podporujúce nárast byrokracie a legislatívne obmedzenia spontánnej tvorivej činnosti, ktoré dokážu pomerne účinne izolovať a paralyzovať zdravé bunky systému. Tie sa pod návalom pseudo-povinností nedokážu účinne zorganizovať a spustiť koordinované ozdravné procesy.

Myslím, že to, čo popisuješ, je v podstate všeobecný princíp, ktorý sa zďaleka netýka len oblasti školstva. Ako z tejto zamotanej situácie von?

DSCN3683Problém vysokého školstva je u nás dvojvrstvový. Ak nechceme celkom zaspať dobu, rovnako ako kultúrne a vzdelanostne vyspelejšie krajiny, i my musíme vytvárať priestor pre inovácie v podobe nových, transdisciplinárne orientovaných študijných programov, schopných nielen podporovať postupnú transformáciu našich zastaraných vysokých škôl na moderné transverzity, ale aj vychovávať rozhľadených a morálne integrovaných mladých lídrov, ktorých naša spoločnosť tak zúfalo potrebuje. Zároveň naše univerzity vo vzťahu k ich starším a zrelším vzorom na Západe stoja v pozícii slabších, niekoľkokrát prepadnutých študentov, ktorí sa jednoducho s veľkými problémami snažia dobehnúť svojich nadanejších spolužiakov. V oboch prípadoch meškáme.

O potrebe ozdravných krokov, ktoré by naše univerzity priblížili ich veľkým vzorom sa vo všeobecnosti vie a v istom zmysle tu dochádza k pomalým posunom vpred. Omnoho vážnejšia je však absencia skutočne inovatívnych vzdelávacích programov. Transdiciplinárne a integrálne formy vzdelávania sú pre nás stále úplne „neznámou krajinou“. A myslím si, že práve jej poznávanie je cestou vedúcou von z toho zamotaného, zdanlivo neriešiteľného klbka, o ktorom sme hovorili vyššie.

 

Vlado untitledLobotka vyštudoval históriu na Komenského univerzite v Bratislave a filozofiu so zameraním na kozmológiu a vedomie na California Institute of Integral Studies v San Franciscu. Zaujíma sa o integrálnu filozofiu, transpersonálnu a hlbinnú psychológiu, paradigmatické posuny a teórie dejín zamerané na dynamiku vzniku a zániku komplexných civilizácií. Napísal knihu Cesta k zjednotenému kozmu, založil Inštitút Gaia a je členom iniciatív The University for the Future, Kreatívna brána a Za živé univerzity. Vo voľnom čase sa venuje prekladaniu kníh (Vášeň západnej mysleKvantové otázky) a permakultúre. V súčasnosti na Komenského univerzite popri doktorandskom štúdiu učí kurzy venované kultúrnym dejinám a evolúcii vedomia.

Pozn: Všetky fotky uvedené v tomto rozhovore zachytávajú atmosféru a prostredie Esalenu – kolísky Kalifornského inštitútu integrálnych štúdií v San Franciscu.

Zdroj: www.spiritualplanet.cz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *