Kríza našej doby

Trajektória cesty dejinami prekonanej západnou psyché v mnohých ohľadoch verne zrkadlí štádia, ktorými na svojej individuálnej púti prešli všetci veľkí kultúrni hrdinovia a hrdinky ľudstva: bolestivé vydelenie z väčšieho celku, v ktorom bol ich život pôvodne zasadený; prenikavý pocit ohrozenia celého sveta, v ktorom žili; zvnútornenie tejto skúsenosti nasledované komplexnou krízou zmyslu. Všetky tieto štádia sú korunované mystickou smrťou – rozpad osobnostných štruktúr – znovuzrodením a opätovným spojením hrdinu či hrdinky s celkom, tentoraz však na omnoho hlbšom, fundamentálnejšom stupni. Hlavný rozdiel spočíva čisto vo veľkosti pozadia tohto procesu, pretože zatiaľ čo cesta, po ktorej kráčal hrdina, ho vydeľovala len z jeho vlastného sociálneho okolia, západná psyché, prostredníctvom všetkých štádií, prekonaných v priebehu jej dlhých kultúrnych dejín, bola vydelená z celej matrice bytia, aj z kozmu ako takého. Nakoniec triumfovala ako samovládca, ostrovček zmyslu obklopený hrozivým tichom inertnej hmoty, a trvalo viac ako tri storočia, než sa táto iluzórna pevnosť koreniaca v karteziánskom cogito ergo sum začala rozpadať.

Jednostranný intelektuálny rozvoj dominujúci vnútornému životu našej spoločnosti v priebehu posledných storočí nám priniesol veľké množstvo technologických, ekonomických a politických triumfov. Pravdou je však aj to, že tieto triumfy vo väčšine prípadov slúžia relatívne primitívnym existenčným túžbam, ktoré v priebehu nespočetných storočí prešli len minimálnou premenou. Do ľudských rúk bola prostredníctvom technológie vložená nesmierna moc, no táto moc zatiaľ nie je sprevádzaná dostatočne rozvinutou schopnosťou ňou adekvátne vládnuť, pretože rast v oblasti poznania empirického sveta nebol doplnený a prehĺbený obdobným rastom v oblasti morálneho sebazdokonaľovania a kultivácie vedomia. Ak takáto moc nie je podporovaná chápaním sveta, ktoré v ľuďoch umocňuje schopnosť vnímať skutočnosť ako intímne poprepájanú sieť komplexne utváraných vzťahov, ak je, naopak, sprevádzaná predpokladom, podľa ktorého je ľudské Ja len prostým ostrovčekom vedomia, osamelou a izolovanou iskierkou svetla obklopenou nezmerným vesmírnym priestorom celkom zbaveným akéhokoľvek zmysluplného smerovania, potom sa ľudská motivácia na kolektívnej i na individuálnej úrovni nutne musí zrútiť do služby plytkému utilitarizmu.20

Najvyšším princípom utilitaristickej etiky je nájsť osobný blahobyt v obecnom prospechu. Na prvý pohľad sa táto pozícia zdá byť identická s tou, ktorú zastáva skutočný altruizmus. V utilitárne orientovanej etike však nie je prítomný žiadny vyšší, nezávislý, ontologicky nadradený princíp morálky, ktorý by slúžil ako stabilné kritérium stanovujúce presný obsah spojení osobný blahobytobecný prospech. Bez takéhoto princípu sa požiadavka na nájdenie vlastného blahobytu v obecnom prospechu dostáva do priameho rozporu s bežne chápaným významom osobného blahobytu, ktorý v próze života najčastejšie naberá podobu prchavého, no intenzívneho pôžitku, nachádzaného v mimoriadne deštruktívnych existenčných únikoch (alkoholizmus, obžerstvo, pornografia) alebo v prostej snahe o kumuláciu moci. Axióma nájsť osobný blahobyt v obecnom prospechu sa tak v konečnom dôsledku mení na abstraktný konštrukt bez akéhokoľvek vzťahu k skutočnosti, ktorý sa fakticky prejavuje prostredníctvom svojej logickej negácie – v priamom preferovaní vlastného blahobytu. Tým najlepším potvrdením toho, že etika preniknutá utilitarizmom je voči takej sile, akou je ľudské sebectvo, celkom bezmocná – skôr naopak, vytvára sofistikovaný teoretický rámec na jeho ospravedlnenie – sú dejiny posledných 150 rokov našej západnej spoločnosti vrcholiace dnešnou zmätenou dobou, v ktorej sa prostriedky, pôvodne slúžiace ako schodíky slúžiace na dosiahnutie vyšších cieľov, celkom zmenili na ciele samotné. Pre lepšie pochopenie príčin podporujúcich stav vedomia, v ktorom človek neúmerne vyvyšuje svoje empirické ego na úkor celku, by som rád poukázal na niekoľko rozšírených, hlboko zakorenených tendencií dnešného intelektuálneho života, ktorých nevedomé prijímanie na plošnej úrovni nás pri snahe preklenúť extrémnu sebastrednosť stavia do pomerne nevýhodnej východiskovej pozície.

Zrejme tou najcharakteristickejšou črtou prenikajúcou celým súdobým intelektuálnym životom, odlišujúcou modernú formu vedomia od tej antickej alebo stredovekej, je ostrý predel medzi ontológiou a epistemológiou, medzi tým, čo chápeme ako skutočnosť, a našou schopnosťou túto skutočnosť poznávať. Dôkladné rozlišovanie medzi týmito dvoma hlavnými filozofickými disciplínami by bolo mimoriadne žiaduce, keby predstavovalo len jeden krôčik, ktorý moderná západná myseľ vykonala na svojej dialektickej púti k stále plnšiemu a komplexnejšiemu sebavyjadreniu. Bolo by vítané, keby po prvotnom období diferenciácie nasledovala ich opätovná integrácia na vyššom stupni. Faktom sa však stal pravý opak, pretože trendom vládnucim v hlavnom prúde súčasného myslenia je nielen snaha túto neprirodzenú priepasť uchovať, ale aj ďalej rozšíriť. Výsledkom je, že sa obe tieto prvky celkom oddelili – moderné izolované ego sa plne primklo k epistemológii, zatiaľ čo ontológia, skompromitovaná všetkými minulými neúspechmi novovekých idealistov o sformulovanie náhľadu na svet schopného uspokojivo integrovať metafyzický a empirický rozmer a vytvoriť tak zjednocujúci rámec uvádzajúci do vzájomného vzťahu a súladu všetky prvky prejavujúce sa tak v mikrokozme, ako aj v makrokozme, bola celkom zavrhnutá.21 Výsledná bytostná trhlina sa stala nevyčerpateľným žriedlom vyživujúcim chaos vládnuci medzi nespočetnými, navzájom si protirečiacimi interpretáciami skutočnosti. Tým najhmatateľnejším dôsledkom tejto fragmentárnosti a čiastkovosti je práve ničím nespochybňovaná vláda materializmu (a egoizmu) vo väčšine oblastí našich životov – ak totiž nič nie je isté, tou najväčšou istotou ostáva vonkajší aspekt skutočnosti, ktorý je možné priamo vnímať a potvrdiť metódami uznanými empirickou vedou.

Mimoriadne vzácna je aj schopnosť presného kvalitatívneho rozlišovania. Popravde, nespôsobilosť rozlišovať medzi skutočnou príčinou procesu (aition) a jeho nevyhnutnou materiálnou podmienkou (synaition) aktívnou v pozícii spolupríčiny je zrejme jednou z najtypickejších čŕt charakterizujúcich dnešný intelektuálny život. Tento problém neunikol Platónovej pozornosti v jeho dialógu Faidón, kde Sokrate, lúčiaci sa so svojimi priateľmi ironicky popisuje, ako by niektorí ľudia hľadali príčinu toho, prečo sedí vo väzení, odsúdený na smrť, v tom, že sa jeho telo skladá z kostí a svalov, a že kosti sú pevné a od seba oddelené medzerami, zatiaľ čo svaly sa môžu napínať a uvoľňovať, a že toto všetko je obalené kožou, ktorá to drží pohromade. Avšak moc spôsobujúca to, že tie veci sú v takej polohe, aká je pre ne najlepšia, tú ani nehľadajú, ani netušia, že je to akási daimonská sila, a už vôbec si neuvedomujú, že to je v pravom zmysle slova dobro a nutnosť, čo zväzuje a drží veci pohromade (Faidón, 98C-99C). Dnešným jazykom dáva podobný príklad aj Rupert Sheldrake. Človek, ktorý by nič nevedel o prenose nepočuteľných a nehmatateľných vibrácií, by mal nevyhnutne sklon vysvetľovať hudbu vychádzajúcu z rádia na základe jeho zloženia. Skúmal by jednotlivé súčiastky a predpokladal by, že rytmické a harmonické zvuky vznikajú v rádiu pôsobením veľmi komplikovaných interakcií medzi týmito súčiastkami. Za istých okolností by takýto človek dokonca mohol skonštruovať aj identický model, ktorý by rovnako reprodukoval hudbu, no vôbec by si nemusel byť vedomý toho, že táto vychádza zo vzdialeného vysielacieho štúdia, už vôbec nehovoriac o celom procese komponovania, na počiatku ktorého bola duchovná inšpirácia.22 Táto ilúzia figuruje v samotnom strede dnešného uvažovania a naberá na sile a presvedčivosti priamo úmerne k narastajúcemu množstvu nášho poznania o skladbe hmoty. Dôsledkom je opäť jednostranné vyvyšovanie dôležitosti materiálnych procesov.

Ďalšou veľmi bežnou chybou pomáhajúcou udržiavať a umocňovať celkový intelektuálny zmätok, je tendencia uplatňovať jednu obmedzenú triedu princípov na všetky vedné odbory a na všetky typy svetonáhľadov. Ako upozorňuje Losskij, produktom takejto chyby je práve typický západný intelektuál s prenikavým vhľadom do jedného špecifického aspektu skutočnosti, ktorý však ostáva pozoruhodne neschopný pri výzve o vytvorenie celistvej perspektívy. Nie je preto žiaden div, že použitie takéhoto fragmentovaného náhľadu vedie k viere, že spektrum človeku dostupnej skúsenosti je pomerne obmedzené a že jej obsah pozostáva výhradne zo zmyslových vnemov a pocitov považovaných len za obyčajné subjektívne vnútorné stavy pozorovateľa, bez akéhokoľvek vzťahu k pozorovanému objektu. Boh, ľudská duša a duch a rovnako aj celý duchovný svet tvorený nespočetným množstvom hierarchicky usporiadaných činiteľov sprostredkúvajúcich etické a estetické kvality prejavujúce sa tak v ľudskej mysli, ako aj v štruktúre prírodných a kultúrnych foriem, podľa tohto uvažovania nie sú súčasťou reálnej, objektívnej skúsenosti. Všetky materiálne procesy prebiehajúce v prírode tak musia byť vnímané nie ako prejavy vedomých bytostí stojacich na rôznom stupni vývoja, ktorých cieľom je uskutočnenie absolútnych hodnôt, ale ako náhodné udalosti podmienené slepou kauzalitou. Ak by však svet pozostával len z takýchto materiálnych procesov, výsledkom by musela byť tá najextrémnejšie forma skepticizmu, v ktorej by bolo pravdivé poznanie úplne nedosiahnuteľné. V priebehu snahy o poznávanie by totiž človeku poznávané neustále unikalo a aj poznávajúci by sa v každom okamihu stával úplne inou bytosťou. Možnosť poznávania si jednoducho vyžaduje existenciu ideálneho bytia, umožňujúceho rozlíšenie toho premenlivého aspektu vecí, ktorý pozorujeme a toho, ktorý, stojac mimo priestoru a času, pôsobí v jadre každého procesu ako jeho zdroj.23 Myšlienkovým postupom, pri ktorom sú ako skutočné vnímané len jednotlivé základné fakty, sa všetky zložené bytosti rozpadajú a premieňajú na abstrakcie – vonkajšia skutočnosť je totiž vnímaná len ako hŕba tvorená časťami, kde jednota nie je udržiavaná prítomnosťou bytostného jadra každého javu, ktoré má vždy vnútorný, duchovný ráz a je preto nemožné ho nájsť vo vonkajšej skutočnosti na spôsob objektu, ale len vzťahmi, ktoré medzi týmito časťami prebiehajú.24 Takýto čiastkový metodologický postup ostáva pri poznávaní celkom neplodný aj pri snahe postihnúť hierarchickú organizáciu sveta, kde nad nižšími a jednoduchšími ríšami sa rozprestierajú vyššie, komplexnejšie a cennejšie stupne bytia. Tieto nepredstavujú len komplikovanejšiu kombináciu procesov, ku ktorým dochádza na nižších úrovniach, pretože tým skutočným zdrojom ich jedinečnosti je vždy nejaký nový aktívny princíp, ktorý sa prejaví len po tom, čo príroda pripraví podmienky nutné pre jeho manifestáciu.25

Rozlíšenie a uznanie týchto vyšších štruktúr si vyžaduje veľkú mieru vnútornej pružnosti, vysoký stupeň predstavivosti a nemalú dávku intelektuálnej pokory a túžby po prekonaní vlastných obmedzení. Bez splnenia týchto podmienok totiž človek ostáva uväznený v rámcoch presvedčenia o tom, že limity materialistickej paradigmy považujúcej za skutočné len to, čo má striktne empirický charakter, sú aj limitmi vedenia ako takého. Materializmus ako teória je však len jedným z mnohých možných filozofických náhľadov a jeho moc spočíva predovšetkým v jeho hmatateľnosti, ako aj v tom, že žiaden z idealistických prúdov usilujúcich o vyvrátenie jeho platnosti nedokázal vytvoriť skutočnú duchovnú vedu schopnú uspokojivo verifikovať svoje idealistické hypotézy. Táto bezmocnosť však nepramení z idealizmu ako takého, ale skôr z našej neochoty dovádzať myšlienky do ich konečných dôsledkov. Miesto toho sa uspokojujeme s redukcionistickým prístupom, ktorý je však pri snahe o poňatie komplexnosti tvorenej rôznorodými druhmi bytia celkom nedostatočný. Žiaľ, tvárou v tvár tejto situácii, tomuto volaniu po novom type vedy, si musíme priznať, že súčasné západné filozofické myslenie zatiaľ nemá dostatočne komplexný, na skúsenosti vybudovaný kozmologický rámec, ktorý by mohol slúžiť ako základňa pre vytvorenie  syntézy schopnej zjednotiť množstvo zdanlivo nezlučiteľných prúdov do podoby novej, zmysluplnej perspektívy. Ak by sme v takomto kontexte našu pozornosť, len pre porovnanie, upriamili na prvotné metafyzické snahy o vysvetlenie povahy kozmu, to prvé, čo by nám zrejme padlo do oka, by bolo bytostné prepojenie medzi skladbou človeka a skladbou kozmu. Obe oblasti boli natoľko intímne prepojené, že tie najhlbšie otázky pátrajúce po pôvode človeka a pôvode kozmu boli spravidla zodpovedané tou istou odpoveďou. Čelenie bezodným hlbinám ľudskej duše išlo ruka v ruke so skutočnými vhľadmi odkrývajúcimi najväčšie tajomstvá sveta.26 V dôsledku niekoľkých dôležitých obratov vo vývoji západnej mysle, ku ktorým došlo v priebehu posledných 2500 rokov, je celkom zrejmé, že tento stav prvotného spojenia medzi tou najhlbšou podstatou ľudskej bytosti a podstatou kozmu samotného je pre nás stratený. Intimitu tohto spojenia nie je možné obnoviť opätovným, nekritickým, ad hoc zavedením tradičných metafyzických systémov, pretože takýto krok bez toho, že by bol zaštítený reálne prežitou skúsenosťou, by nebol ničím iným, než snahou vybudovať kolosálnu štruktúru na základoch stojacich vo vzduchu. Ak však ostaneme len pri odkaze racionálneho empirizmu a budeme sa usilovať o pochopenie všetkých prejavov života na Zemi výhradne prostredníctvom redukcionisticko-pozitivistického prístupu, uplatňovaním predpokladov, podľa ktorých sú fyzické procesy primárne, zatiaľ čo tvorivá psycho-spirituálna nadstavba je len bezvýznamným epifenoménom, potom všetky jemné kvality prítomné v človeku aj v prírode pre nás navždy ostanú neodhaliteľným tajomstvom degradovaným na slepé, kauzálne podmienené fyzicko-chemikálne procesy. Dôsledky takéhoto prístupu sú ničivé, pretože podkopávajú nielen samotné základy ľudskosti, ale aj možnosť prežívať a oceňovať neskutočné bohatstvo, ktorým sa nám kozmos prihovára.

 

Veľkým darom renesancie, vďaka ktorému bol vydobytý nový typ vedomia koreniaci v nezávislej autonómnej individualite, bolo to, že človek dokázal otvoriť priestor a nabral odvahu potrebnú k veľkému skoku priamo doň. Tienistú stránku tohto daru predstavovalo to, že v post-kopernikánskom svete dosiahlo priepastné rozdelenie medzi empirickou existenciou a duchovnou oblasťou zmyslu a konečných príčin svoj vrchol. Celá sférická hierarchia skolabovala – bola doslova horizontálne zrovnaná – v čoho dôsledku boli všetky stupne kozmickej skutočnosti zaradené do ontologického rádu zodpovedajúceho jej najnižšej vrstve.27 Nesmierne otvorenie a sprístupnenie priestoru priamo prispelo k zdanlivému vstrebaniu duševných a duchovných prvkov vo svete do subjektívnej ľudskej mysle, a to zase viedlo k iluzórnemu predpokladu, podľa ktorého boli vedomie a vôľa k zmyslu exkluzívnymi vlastnosťami najskôr ľudskej mysle a Boha a neskôr, po vypustení „zbytočnej“ hypotézy božského stvoriteľa, už len ľudskej mysle. Hlbšie aspekty skutočnosti tak boli zahalené závojom tajomstva, ktoré v stále vyššej miere unikalo akýmkoľvek ľudským snahám o jeho odhalenie. Otázkou ostáva, či táto epistemologická slepá ulička naozaj predstavuje konečnú etapu ľudských snáh o dosiahnutie pravdivého poznania.

Je treba mať napamäti, že každý veľký kultúrny predpoklad je obmedzený svojou vlastnou povahou, a že v rovnakej miere, v akej vnáša svetlo pochopenia do vzťahov medzi určitou skupinou javov, zahmlieva a zatemňuje jasné vnímanie vzťahov medzi inými skupinami javov, ktoré sú zvyčajne ignorované, potlačené, alebo jednoducho odvysvetlené. Aj napriek tomu, že východisko z tejto slepej uličky je nesmierne ťažko dosiahnuteľné, je zároveň veľmi prosté. Všetko, čo je nutné spraviť, je obrátiť základný predpoklad prenikajúci každým prejavom našej civilizácie – proti ontologickému primátu inertnej hmoty postaviť primát vedomia usilujúceho o uskutočnenie absolútnych hodnôt. Postavením vedomia do pozície základného ontologického princípu činného v centre každého javu sa pred našimi očami najskôr ako mentálna reprezentácia a následne ako živá skúsenosť odhalí celkom nový svet. Statické a mechanické myslenie, v ktorom je z praktického hľadiska za jedinú skutočnosť považované len oddelené empirické ego, by bolo nahradené dynamickým organickým myslením, pri ktorom človek neprežíva a neutvrdzuje svoju oddelenú existenciu, naopak, uvedomuje si svoju bytostnú spätosť s celým kozmom.28

Myslím si, že takéto živé, na skúsenosti vystavané vedomie jednoty predstavuje jedinú schodnú alternatívu umožňujúcu uspokojivé riešenie drvivej väčšiny konfliktov, v ktorých sa zmieta naša spoločnosť. V prípade, že si jednotlivec uvedomuje jednotu s celým kozmom, inherentná sebastrednosť, vďaka ktorej voči rôznym bytostiam, ktorými sme obklopení, zaujímame užívateľský, alebo priamo antagonistický postoj, je nahrádzaná vedomím všetko-objímajúcej empatie a lásky.29 Na to, aby sa pre nás podobný kvalitatívny posun stal na spoločenskej úrovni v podobe všeobecne prijímaného ideálu vôbec mysliteľným, je ale nutné si osvojiť mimoriadne široký záber umožňujúci vnímať dejiny v živom procese vývoja, ktorým prechádza celá ľudská spoločnosť. Takúto komplexnú perspektívu však možno dosiahnuť jedine prostredníctvom radikálneho prehodnotenia hlavných predpokladov, na ktorých stavia naša civilizácia, a vylúčení tých z nich, čo už nie sú aktuálne. Rovnako dôležité bude opätovné uznanie niektorých hodnôt, ktoré sme v predchádzajúcich obdobiach zavrhli. Až premena tohto základného rámca umožní reálnu hĺbkovú premenu jednotlivých sfér ľudskej činnosti počnúc filozofiou, náboženstvom a umením a končiac ekológiou, ekonómiou a politikou.30

Ak sa na kopernikánsky obrat, ktorý začal renesančnou snahou o návrat k tým najhlbším a najkrajším plodom antického a ranokresťanského chápania vzťahu medzi človekom a kozmom a skončil masívnym kolapsom kozmológie do podoby plochého a neživého, priestorovo ohraničeného vesmíru, pozrieme zo širšej perspektívy a zasadíme ho do kontextu budovaného v predchádzajúcich kapitolách, pred naším zrakom vyvstane mimoriadne zaujímavý obraz, ktorý ukáže, že ptolemaiovský sférický model kozmu bol Kopernikom a jeho nasledovníkmi vyvrátený len ako platný model hrubohmotného vesmíru.31 Z perspektívy emanačného modelu kozmu, typického pre neskorú antiku a rané kresťanstvo, sa pod pojmom zem rozumel každý bod ohraničený časom a priestorom a na každý takto vymedzený bod pôsobil celý duchovný kozmos.32 Keďže vtedajšia úroveň astronomického poznania neumožňovala širšie chápanie materiálnych súvislostí, bolo celkom samozrejmé, že pod pojmom zem bola vnímaná výhradne naša planéta, Zem. Ak však toto chápanie materiálnej sféry rozšírime spôsobom, ktorý by v sebe zahŕňal astronomické objavy posledných storočí, bolo by celkom opodstatnené povedať, že označenie zem sa vzťahuje na celú oblasť fyzickej reality, na celý materiálny vesmír so všetkými jeho galaxiami, slnečnými systémami a planétami – tieto všetky predstavujú tú najvzdialenejšiu hranicu emanačného tvorivého procesu. Človek a zem, súc súbežne stredom sveta aj perifériou božstva,33 si v takomto kozme v istom zmysle i naďalej uchovávajú svoje centrálne postavenie, pretože práve na hrubohmotnej úrovni dochádza k obratu celého kozmogonického procesu smerom nazad k prvotnému žriedlu, k Bohu. Dôkladným rozvinutím tohto náhľadu, ktorého starší variant bol na Západe niečím samozrejmým ešte pred niekoľkými storočiami, náhľadu, ktorý stále tvorí nosnú súčasť tradičných, intuitívne založených filozofií Východu, by etika a s ňou spojené kvality boli zaštiťované kultivovanou a koherentnou fyzikou a metafyzikou. Takáto perspektíva by stále rešpektovala všetky zákony štandardnej vedy, no zároveň by bola schopná objasniť a integrovať obrovské množstvo fenoménov, ktoré naša súčasná veda vysvetliť nedokáže, respektíve, ktoré ňou boli vytlačené na samotnú perifériu jej primárneho záujmu. Otvorila by pred nami svet pozostávajúci z nekonečného množstva navzájom sa prenikajúcich duchovných činiteľov stojacich na rôznom vývojovom stupni snahy o stále vyššiu vnútornú komplexnosť a duchovnú dokonalosť. Otázkou ostáva, či má naša globálna spoločnosť o podobné smerovanie záujem. Na človeka by totiž v takejto perspektíve boli kladené zásadné etické požiadavky, ktoré by celkom znemožňovali dnes také bežné a oceňované žonglovanie s relativizujúcim sofizmom, skepticizmom alebo agnosticizmom. Etika by fakticky získala štatút ontologickej nutnosti.

Dokončenie obratu, ktorým sme pred piatimi storočiami plne vstúpili do trojrozmerného priestoru predstavuje najväčšiu úlohu, pred akou dnes ako jednotlivci, ale aj ako celé ľudské spoločenstvo stojíme. Jej prostredníctvom sme totiž konfrontovaní s výzvou k skoku do priestoru v priestore, k existenčnému skoku do sveta Ducha, ktorý by nám, podobne ako v prípade horizontálneho rozšírenia vnímania a chápania fyzického sveta prístupného našim zmyslom, rozšíril aj vertikálne vnímanie a chápanie duchovného sveta činného vo všetkých fyzických objektoch v podobe vnútorných, formo-tvorných princípov. Tejto perspektíve schopnej obnoviť intímne spojenie s hlbšími rovinami skutočnosti, ako aj zaceliť rany, ktoré si v zaslepení vlastnou sebastrednosťou vzájomne spôsobujeme, sa však človek musí priblížiť úplne novým spôsobom spájajúcim čistú duchovnú intuíciu s celým bohatstvom konkrétnych poznatkov získaných prostredníctvom vedeckej analýzy. V poslednej časti tejto knihy prostredníctvom stručného priblíženia diela vybraných „integrálnych astronautov“ ukážem, že plody vedeckej práce je možné použiť nielen na popretie starej kozmológie, ale aj na jej potvrdenie, rozšírenie a obohatenie.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *