Kvantové otázky: O tieňoch a symboloch

Ken Wilber

FYZIKA A MYSTICIZMUS, fyzika a mysticizmus, fyzika a mysticizmus. V posledných desaťročiach sa objavili doslova desiatky kníh napísaných fyzikmi, filozofmi, psychológmi a teológmi, s cieľom opísať alebo objasniť mimoriadne spojenie medzi najtvrdšou vedou, fyzikou, a najjemnejším náboženstvom, mysticizmom. Niektorí z nich hovoria, že fyzika a mysticizmus rýchlo spejú k pozoruhodne podobnému pohľadu na svet. Iní vravia, že predstavujú komplementárne prístupy k tej istej skutočnosti. Skeptici zas tvrdia, že nemajú spoločné vôbec nič a že ich metódy, ciele i výsledky sú diametrálne odlišné. Moderná fyzika bola v skutočnosti použitá tak na potvrdenie ako i na popretie determinizmu, slobodnej vôle, Boha, ducha, nesmrteľnosti, kauzality, predestinácie, budhizmu, hinduizmu, kresťanstva a taoizmu.

Faktom je, že každá generácia usilovala o využitie fyziky na dokázanie i vyvrátenie ducha – a už toto samo o sebe by nám malo veľa naznačiť. Platón vyhlásil, že celá fyzika je, používajúc jeho vlastné slová, len „pravdepodobný príbeh“, pretože v konečnom dôsledku nie je závislá na ničom inom než na svedectvách prchavých a neistých zmyslov, zatiaľ čo pravda spočívala v transcendentných formách celkom mimo oblasť fyziky (preto „metafyzika“). Na druhej strane, Demokritos vkladal svoju vieru do „atómov a prázdnoty“, pretože podľa neho nič iné neexistovalo – čo bolo pre Platóna tak neprístojné poňatie, že niekoľkokrát s plnou vážnosťou prehlásil, že všetky Demokritove diela by mali byť okamžite spálené.

V čase vlády newtoniánskej fyziky sa materialisti snažili pomocou fyziky dokázať, že keďže vesmír je celkom evidentne len deterministickým strojom, pre slobodnú vôľu, Boha, milosť, božský zásah a čokoľvek čo by hoci len vzdialene pripomínalo ducha, v ňom nie je miesto. Tento zdanlivo nepriestrelný argument však nemal v očiach spirituálne orientovaných, idealistických filozofov absolútne žiadnu váhu. Poukazovali na to, že druhý zákon termodynamiky – podľa ktorého všetko neodvratne speje k energetickému zániku – dokazuje len jednu vec: ak sa vesmír rozťahuje, niečo alebo niekto, ho predtým musel zvinúť. Newtoniánska fyzika nevyvracala existenciu Boha; skôr naopak, podľa nich s absolútnou nevyhnutnosťou dokazovala potrebu božského Stvoriteľa!

Keď na scénu vstúpila teória relativity, celá dráma sa zopakovala. Kardinál O’Connel z Bostonu varoval všetkých dobrých katolíkov, že táto teória bola „zahmlenou špekuláciou spochybňujúcou Boha a jeho stvorenie“ a „strašným prízrakom ateizmu“. Na druhej strane, rabín Goldstein vyhlásil, že Einstein nevytvoril nič menšie než „vedecký vzorec pre monoteizmus“. Podobne boli v kazateľniciach celého Anglicka vítané aj diela Jamesa Jeansa a Arthura Eddingtona – moderná fyzika podporuje kresťanstvo vo všetkých kľúčových ohľadoch! Problém však bol, že Jeans ani Eddington s takýmto prijatím (ostatne, pokiaľ ide o presnú povahu ich objavu, zhoda nebola ani medzi nimi samými), čo Bertranda Russella podnietilo k jeho slávnemu vtipu: „Sir Arthur Eddington odvodil náboženstvo z toho, že atómy neposlúchajú zákony matematiky. Sir James Jeans z toho, že to robia.“

V súčasnosti sa veľa hovorí o predpokladanom vzťahu medzi modernou fyzikou a východným mysticizmom. Bootstrapová hypotéza, Bellova teoréma, implikátny poriadok, holografická paradigma – všetky tieto majú dokazovať (alebo vyvracať?) platnosť východného mysticizmu. Vo všetkých kľúčových aspektoch sa jedná stále o ten istý príbeh, menia sa len herci. Pre a proti sa honosia svojim tovarom, no čo ostáva bezo zmeny je fakt, že sa jedná o mimoriadne komplexnú otázku.

Priamo v samom strede tejto spleti sa preto zdá byť dobrým nápadom spýtať sa priamo samotných zakladateľov modernej fyziky, čo si oni myslia o povahe vzťahu vedy a náboženstva. Aký, ak vôbec nejaký, je vzťah medzi modernou fyzikou a transcendentálnym mysticizmom? Osvetľuje vôbec fyzika otázky slobodnej vôle, stvorenia, ducha alebo duše? Aké sú vlastne úlohy vedy a náboženstva? Zaoberá sa vôbec fyzika najvyššou skutočnosťou alebo sa obmedzuje len na štúdium tieňov v Platónovom podobenstve o jaskyni?

Táto kniha predstavuje skoncentrovanú antológiu prakticky každého zásadného vyjadrenia v spojitosti s týmito otázkami vysloveného zakladateľmi a veľkými teoretikmi modernej fyziky: Einsteina, Schoedingera, Heisenberga, Bohra, Eddingtona, Pauliho, de Broglieho, Jeansa a Plancka. Hoci by bolo príliš očakávať presnú zhodu ohľadom povahy a vzťahu vedy a náboženstva medzi všetkými týmito teoretikmi, i tak ma u týchto vedcov-filozofov prekvapila všeobecná podobnosť v ich videní sveta. Napriek určitým rozdielom (ktoré si ukážeme), prakticky každý z týchto teoretikov dospel k určitým pevným, spoločne zdieľaným záverom. K týmto záverom sa s dôrazom na väčšiu precíznosť a podrobnosť vrátim neskôr, no v rámci prvého predbežného zhrnutia je možné povedať toto: títo teoretici sú v podstate celkom jednotní v presvedčení, že moderná fyzika rozhodne nijakým spôsobom priamo nepodporuje akýkoľvek druh mysticizmu alebo transcendentalizmu. (A napriek tomu boli všetci mystikmi! Objasnenie tohto paradoxu bude predstavovať jednu z ústredných otázok celej tejto úvodnej časti).

V zásade sa zhodujú na tom, že moderná fyzika ani nepodporuje ani nepopiera, ani nedokazuje ani nevyvracia, mysticko-spirituálny pohľad na svet. Veria, že medzi pohľadom na svet novej fyzicky a mysticizmom sú určité podobnosti, no tieto podobnosti, nakoľko nie sú vecou náhody, sú v porovnaní nesmiernych a hlbokých rozdielov medzi nimi celkom triviálne. Usilovať sa podložiť spirituálne orientovaný pohľad na svet dátami z fyziky – starej alebo novej – znamená úplne nechápať povahu a funkciu každej z týchto perspektív. Ako sám Einstein povedal, „Súčasná tendencia aplikovať axiómy fyziky na ľudský život je celkom chybná, a v istom zmysle si zasluhuje aj pokarhanie.“ Keď sa arcibiskup Davidson spýtal Einsteina na dopad jeho teórie relativity na náboženstvo, Einstein odpovedal, „Žiadny. Relativita je čisto vedeckou teóriou a s náboženstvom nijako nesúvisí“ – čo Eddington bystro komentoval, „V tých dňoch sa človek musel stať expertom vo vyhýbaní sa ľuďom presvedčeným o tom, že štvrtá dimenzia bola bránou k spiritualite.“

Samozrejme, Eddington (podobne ako Einstein) zastával hlboko mystický pohľad na svet, no v tomto ohľade bol absolútne skalopevný: „Netvrdím, že nová fyzika ,dokazuje náboženstvo‘ alebo že poskytuje kladné východiská pre náboženskú vieru. Pokiaľ ide o mňa samotného, s takýmto presvedčením zásadne nesúhlasím.“ Schoedinger – ktorý bol podľa mňa najväčším mystikom z celej tejto skupiny – bol rovnako jasný: „Fyzika s tým nemá nič spoločné. Fyzika vychádza z každodennej skúsenosti, ktorá je v nej prostredníctvom subtílnych prostriedkov rozširovaná. Ostáva s ňou pevne spojená, a rozhodne ju v zásadnej miere nepresahuje, ani nevstupuje do nejakej inej sféry.“ Jeho slovami, snaha o niečo podobné je „podozrivá“: „Oblasť pôvodne vydobytá predošlými vedeckými úspechmi si priam s obdivuhodnou obratnosťou privlastňuje ako svoje teritórium náboženská ideológia, ktorá ju v skutočnosti vôbec nedokáže riadne využiť, pretože skutočná doména náboženstva sa rozprestiera ďaleko za čímkoľvek, čo dokáže objasniť veda.“

Podľa Plancka, ak môžem zhrnúť jeho názor, sa veda a náboženstvo zaoberajú dvoma celkom odlišnými rozmermi existencie, medzi ktorými podľa neho nie je ani konflikt ani súlad možný o nič viac, než napríklad medzi botanikou a hudbou. Snaha stavať ich proti sebe, alebo ich spájať je „založená na nedorozumení, alebo presnejšie, na zamieňaní náboženských obrazov s vedeckými tvrdeniami. Je celkom samozrejmé, že výsledok každej z týchto snáh je celkom nezmyselný.“ Pokiaľ ide o Sira Jamesa Jeansa, bol celkom vyvedený z miery: „Čo s neviditeľnými vecami, o ktorých nás náboženstvo uisťuje, že sú večné? V poslednom čase sa intenzívne diskutuje o vedeckých dôkazoch transcendentálnych javov. Ako vedec musím povedať, že údajné dôkazy pokladám za celkom nepresvedčivé a ako človek väčšinu z nich pokladám za smiešne.“

Rozhodne nie je možné jednoducho povedať, že títo muži si skrátka neboli vedomí mystických spisov Východu a Západu; že keby si jednoducho prečítali The Dancing masters of Wu-li, boli by všetci zmenili svoje názory a fyziku i mysticizmus by vyhlásili za rodné dvojčatá; a že keby vedeli viac o mystickej literatúre, naozaj by medzi kvantovou mechanikou a mysticizmom našli početné podobnosti. Naopak, ich spisy sú plné referencií k Védam, Upanišádam, taoizmu (Bohr jin-jang symbol zapracoval do svojho rodinného erbu), budhizmu, Pytagorovi, Platónovi, Berkeleymu, Plotínovi, Schopenhauerovi, Hegelovi, Kantovi, a prakticky k celému panteónu pereniálnej filozofie, a aj tak dospeli k vyššie spomenutým záverom.

Boli si dokonale vedomí kľúčového princípu pereniálnej filozofie, podľa ktorého sa v mystickom vedomí v procese poznávania subjekt a objekt stávajú jedným; rovnako si boli vedomí aj toho, že podľa niektorých filozofov Heisenbergov princíp neurčitosti a Bohrov princíp komplementarity túto mystickú koncepciu podporovali, pretože na to, aby subjekt spoznal objekt, musí si s ním vymeniť miesto, a že práve tieto teoretické koncepty dokazovali, že dualita medzi subjektom a objektom bola modernou fyzikou prekonaná. Žiaden z fyzikov v tejto knihe tomuto tvrdeniu neveril. Bohr sám celkom na rovinu povedal, že „poňatie komplementarity v sebe v žiadnom prípade nezahŕňa preklenutie našej bežnej pozície oddelených pozorovateľov prírody….Zásadne novým prvkom v analýze kvantových fenoménov je predstavenie fundamentálneho rozlíšenia medzi meracím nástrojom a predmetom skúmania….V našich budúcich stretnutiach so skutočnosťou bude potrebné jasne rozlišovať medzi jej objektívnym a subjektívnym aspektom, medzi ktoré je treba klásť dôrazný predel.“ Louis de Broglie bol ešte presnejší: „Hovorí sa, že kvantová fyzika obmedzuje alebo zastiera oblasť predelu medzi subjektívnym a objektívnym, no dochádza tu….k určitému nesprávnemu použitiu jazyka. Pozorovacie prostriedky totiž v skutočnosti celkom jasne patria k objektívnej stránke skutočnosti a to, že ich reakcie na časti vonkajšieho sveta, ktoré chceme študovať v oblasti mikrofyziky nie je možné nebrať na vedomie ani neruší, ani nezmenšuje tradičné rozlíšenie medzi subjektom a objektom.“ Schroedinger – a majte na pamäti, že títo muži boli pevne presvedčení, že v mystickom spojení sú subjekt i objekt jedným, no moderná fyzika podľa nich túto myšlienku vôbec nepodporovala – povedal, že „,strhnutie hranice medzi pozorovateľom a pozorovaným‘, ktoré mnohí pokladajú za epochálny prevrat v myslení, pokladám za celkom nadhodnotený aspekt bez nejakého zásadnejšieho významu.“

Vysvetlenie toho, prečo títo teoretici odmietali pohľad „fyzika podporuje mysticizmus“ jednoducho budeme musieť hľadať niekde inde než v údajnom dôvode tvorenom ich nedostatočnou znalosťou mystickej literatúry alebo absenciou mystickej skúsenosti. Aj keby sa ukázalo, že ich poznanie, povedzme taoizmu, mohlo byť nedostatočné, verím, že ich kritika by stále bola plne platná. Táto kritika (ktorú predstavím za moment) nie je ani v najmenšom závislá na akýchkoľvek posunoch vo fyzike; jedná sa o logickú kritiku, ktorá mieri do podstaty akýchkoľvek potenciálne možných nových objavov. Táto kritika je prostá, priama a zásadná; jediným úderom pretína všetko čo kedy bolo napísané o predpokladaných paralelách medzi fyzikou a mysticizmom.

Stručne zhrnuté, tá kritika vyzerá takto. Ústredný mystický zážitok možno celkom jednoducho (a trocha poeticky) zhrnúť takto: v mystickom vedomí je Skutočnosť vnímaná priamo a bezprostredne, bez akejkoľvek mediácie, akejkoľvek symbolickej interpretácie, konceptualizácie či abstrakcií; subjekt a objekt sa zjednotia v bezčasom a bezpriestorovom akte presahujúcom všetky formy komunikácie. Mystici jednotne hovoria o dotyku so skutočnosťou v jej „takosti“, bez akýchkoľvek prostredkujúcich prvkov; mimo slov, symbolov, mien, myšlienok, obrazov.
Keď fyzik „pozoruje“ kvantovú realitu, nepozerá sa na veci „samé osebe“, na noumenon alebo na bezprostrednú skutočnosť. Popravde, nevidí nič než sústavu vysoko abstraktných diferenciálnych rovníc – a teda, nie realitu ako takú, ale jej matematické symboly. Ako Bohr povedal, „malo by byť jasné, že to, s čím máme do činenia, je čisto symbolický pracovný postup. …Náš celý časopriestorový pohľad na fyzické javy preto v konečnom dôsledku závisí na týchto abstrakciách.“ Sir James Jeans bol konkrétnejší: pri štúdiu modernej fyziky povedal, „nie je možné pochopiť udalosti v ich pravej podstate a preto sa musíme uspokojiť s ich matematickým popisom; snaha o čokoľvek iné je nemožná. Fyzici usilujúci o pochopenie prírody môžu pôsobiť v množstve oblastí a môžu pri tom používať množstvo metód; jedni môžu hĺbiť, iní siať a ďalší žať. Konečná úroda však vždy bude niesť podobu stohov zložených z matematických formulí. A tie prírodu samotnú nikdy nedokážu obsiahnuť. … Naše štúdium nás nikdy nepriblíži skutočnosti.“

Aký absolútny, radikálny a neprekonateľný rozdiel v porovnaní s mysticizmom! A táto kritika platí o akomkoľvek type fyziky – starom, novom, antickom, modernom, relativistickom, či kvantovom. Vnútorná podstata, cieľ i výsledky oboch týchto prístupov sa zásadným spôsobom odlišujú: kým jeden sa zaoberá s abstraktnými a sprostredkovanými symbolmi a formami skutočnosti, druhý má do činenia s priamym a bezprostredným prístupom k skutočnosti ako takej. Tvrdiť, že medzi objavmi fyziky a mysticizmu sú priame a zásadné podobnosti znamená nevyhnutne tvrdiť, že mysticizmus je vo svojej podstate len symbolickou abstrakciou, pretože práve tým je fyzika. Takýto pohľad je založený na úplnom zmätku medzi absolútnou a relatívnou pravdou, konečnom a nekonečnom, časnosťou a večnosťou – a práve to je tým, čo fyzikov z tejto knihy tak odpudzovalo. Eddington, ako vždy, to vyslovil najjasnejšie: „Mali by sme očakávať snahu zredukovať Boha na systém diferenciálnych rovníc. Tomuto fiasku sa musíme za každú cenu vyhnúť. Nech už budúce vedecké objavy posunú rámce fyziky akokoľvek, už z ich vlastnej povahy je pre ne nemožné presiahnuť základy, na ktorých spočívajú. … Pochopili sme, že skúmanie vonkajšieho sveta prostredníctvom fyzikálnych metód nevedie ku konkrétnej skutočnosti, ale k tienistému svetu tvorenému symbolmi, za ktoré tieto metódy nedokážu preniknúť.“

Stručne povedané, fyzika sa zaoberá – a s ničím iným sa zaoberať nemôže – ponurým svetom symbolov, nie svetlom skutočnosti mimo jaskyne tieňov. Takto teda možno v prvom, stručnom predstavení priblížiť všeobecné závery týchto teoretikov.

Prečo potom ale všetci títo veľkí fyzici v takej alebo onakej podobe inklinovali k mysticizmu? Zjavne tu existuje nejaké zásadné prepojenie. Ukázali sme si, že toto prepojenie podľa týchto teoretikov nespočíva v podobnosti pohľadov na svet z perspektívy fyziky a mysticizmu, ani v podobnosti cieľov alebo výsledkov; medzi svetlom a tieňom neexistuje žiadna fundamentálna podobnosť. Čo teda týchto fyzikov prinútilo opustiť jaskyňu? Čo také zvláštne im táto nová fyzika (kvantová fyzika a fyzika relativity) povedala, čo stará fyzika zabudla spomenúť? Inak povedané, čo bolo tým hlavným rozdielom medzi starou a novou fyzikou, čo spôsobovalo, že nová fyzika bola väčšmi náchylná k mysticizmu?

V tejto otázke je medzi väčšinou teoretikov predstavených v tejto knihe všeobecná zhoda, ktorej povahu najlepšie osvetlili Schroedinger a Eddington. Eddington začína s uznaním faktu, že fyzika sa zaoberá tieňmi, nie skutočnosťou. Hlavný rozdiel medzi starou a novou fyzikou podľa neho spočíva nie v tom, že tá nová je relativistická, nedeterministická, štvorrozmerná alebo čokoľvek podobné. Hlavný rozdiel medzi starou a novou fyzikou je omnoho jednoduchší a zároveň hlbší: stará aj nová fyzika sa zaoberaj tieňovými symbolmi, ale nová fyzika si bola nútená tento fakt uvedomiť – bola nútená si uvedomiť to, že sa nezaoberá skutočnosťou, ale tieňmi a ilúziami. Preto zrejme v jednej z najslávnejších a najcitovanejších pasáží Eddington výrečne vyhlásil: „V svete fyziky pozorujeme tieňový obrázok bežného života. Tieň môjho lakťa spočíva na tieni stola rovnako ako tieň atramentu prúdi na tieň papiera. … Úprimné uvedomenie si toho, že fyzická veda sa zaoberá svetom tieňov predstavuje jeden z najvýznamnejších súčasných objavov.“ Schroedinger túto pointu doťahuje do konca: Prosím, uvedomte si, že najnovšie objavy nespočívajú v tom, že by svet fyziky ako taký zrazu nabral tieňovú povahu; tú mal už od čias Démokrita z Abdér a dokonca aj predtým, no my sme si to neuvedomovali; mysleli sme si, že sa zaoberáme so svetom samotným.“ A Sir James Jeans to celé výborne zosumarizoval do metafory: „Kľúčovým faktom je jednoducho to, že všetky obrazy prírody, ktoré veda maľuje a ktoré sa ako jediné zdajú schopné zachytiť pozorované fakty, sú matematickými obrazmi. … Nie sú ničím viac než obrazmi – alebo fikciou, ak chcete, ak pod fikciou myslíme, že veda ešte nie je v priamom kontakte s najvyššou skutočnosťou. Mnohí by boli toho názoru, že čisto z filozofického hľadiska, tým najväčším úspechom fyziky dvadsiateho storočia nie je teória relativity s jej prepojením času a priestoru, alebo kvantová teória s jej zjavným popretím zákonom kauzality, či rozbor atómu a výsledný objav toho, že veci nie sú tým, čím sa zdajú byť, ale to, že zatiaľ sme ešte stále nedosiahli najvyššiu skutočnosť. Stále sme väzňami v našej jaskyni, ktorí, chrbtom k svetlu, sú schopní pozorovať len tiene na stene jaskyne.“

Práve v tom je ten zásadný rozdiel medzi starou a novou fyzikou – obe sa zaoberajú tieňmi, no stará fyzika si toho nebola vedomá. Ak ste v jaskyni tieňov a neviete o tom, potom je len samozrejmé, že nemáte žiaden dôvod snažiť sa z nej uniknúť von, k svetlu pred jej ústím. Tiene sa zdajú predstavovať celý svet a ako možná nie je uznaná či predpokladaná žiadna iná skutočnosť – z filozofického hľadiska práve takýmto spôsobom na človeka pôsobila stará fyzika. S príchodom novej fyziky sa však tienistá povaha celého priestoru, v ktorom žijeme stala omnoho zjavnejšou a vnímaví fyzici – vrátane všetkých v tejto knihe – sa začali v stále viac zaoberať tým, čo je mimo jaskyne (a mimo fyziky).

„Symbolická povaha fyziky,“ vysvetľuje Eddington, „je vo všeobecnosti uznaná a jej náčrt je formulovaný spôsobom, z ktorého je v podstate jasné, že sa jedná len o čiastkový aspekt niečoho väčšieho.“ O presnej povahe toho „niečoho väčšieho“ nám však podľa týchto fyzikov fyzika nehovorí (a ani nemôže) absolútne nič. Bolo to práve toto radikálne zlyhanie fyziky, a nie jej predpokladaná podobnosť s mysticizmom, čo paradoxne mnohých fyzikov priviedla k mystickému nazeraniu na svet. Ako Eddington opatrne hovorí: „Stručne povedané, vec sa má takto. Prišli sme na to, že skúmanie vonkajšieho sveta prostredníctvom metód fyzickej vedy nevedie ku konkrétnej skutočnosti, ale k tienistému svetu symbolov, za ktoré s pomocou týchto metód nie je možné preniknúť. S jasným presvedčení o tom, že za tým musí byť niečo viac, sa vraciame k nášmu východisku, ktorým je ľudské vedomie – jediné ťažisko, kde by mohlo byť možné sa dozvedieť viac. Práve tam (v bezprostrednom vnútorne prežívanom vedomí) nachádzame podnety a zjavenia celkom inej povahy než tie, ktoré sú podmienené svetom symbolov. … Fyzika jasne svedčí o tom, že jej metódy nie sú schopné preniknúť za symbolizmus. Naša vlastná mentálna a spirituálna prirodzenosť, ktorá sa našej mysli odhaľuje v intímnom spojení presahujúcom metódy fyziky, nám prináša práve to, čo veda zjavne nie je schopná poskytnúť.“

V kocke povedané: podľa tohto hľadiska sa fyzika zaoberá tieňmi; ísť za tieto tiene znamená ísť za fyziku a ísť za fyziku znamená vstúpiť do oblasti metafyzickej, respektíve mystickej – a práve preto boli toľkí priekopníci modernej fyziky zároveň mystikmi. Nová fyzika k tomuto obratu, teda, okrem veľkolepého zlyhania celej jej konštrukcie, nad ktorej dymiacimi ruinami sa tíško vznášal duch mysticizmu, v podstate ničím neprispela.

Preklad: Vladimír Lobotka

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *