Integrálna psychológia: Denné videnie

Ken Wilber

(úvod knihy Integrálna psychológia)

Slovo psychológia znamená štúdium duševných javov a slovo psyché znamená myseľ alebo duša. V lexikóne Microsoftu (Microsoft Thesaurus) nájdeme pri slove psyche: „ja: atman, duša, duch; subjektivita: vyššie ja, duchovné ja, duch.“ Človek si tak znova pripomenie, že korene psychológie spočívajú hlboko v ľudskej duši a duchu.

Slovo psyché a jeho ekvivalenty, vychádza z veľmi starých zdrojov siahajúcich najmenej niekoľko tisícročí nazad do minulosti, kde takmer vždy znamenalo oživujúcu silu alebo ducha v tele. Niekedy v šestnástom storočí, v Nemecku, bolo slovo psyche spojené so slovom logos – slovo alebo štúdium – a vznikla tak psychológia, ako veda o duši alebo o duchu, tak ako sa javia v človeku. Kto ako prvý začal používať slovo psychológia je stále predmetom dohadov; niektorí vravia, že Melanchton, iní že Freigius, ďalší že Goclenius z Marburgu. Okolo roku 1730 však už bolo používané v celkom modernom význame, najskôr Wolffom v Nemecku, potom Hartleym v Anglicku a nakoniec Bonnetom vo Francúzsku – no ešte aj vtedy psychológia, celkom v zhode s definíciou z New Princeton Review z roku 1888, predstavovala „vedu o psyché alebo duši.“

V istom období som si začal robiť poznámky k dejinám psychológie a filozofie, ktoré som plánoval napísať. Rozhodol som sa tak spraviť, pretože pri čítaní väčšiny dostupných učebníc dejín psychológie ma vždy zarážal zvláštny fakt, že všetky z nich podávali príbeh psychológie – a duše – akoby náhle vznikla okolo roku 1879, v laboratóriu univerzity v Lipsku, vedenom Wilhelmom Wundtom, ktorý bol naozaj otcom určitého typu psychológie zakotvenej v introspekcii a štrukturalizme. Je to však naozaj tak? Vznikla psychológia v roku 1879?

Pár učebníc túto hranicu posunulo trocha ďalej, k predchodcom Wundtovej vedeckej psychológie, akými boli napríklad Sir Francis Galton, Hermann von Helmholtz, no predovšetkým Gustav Fechner. Ako sa píše v jednej učebnici, „Ráno, 22. októbra 1850 – dôležitý dátum v dejinách psychológie – Fechner dospel k vhľadu, že zákon popisujúci spojenie medzi mysľou a telom je výsledkom kvantitatívneho vzťahu medzi mentálnym vnemom a materiálnym podnetom.“ Fechnerov zákon (pod týmto menom sa stal známym) má podobu S = K log I (intenzita mentálneho vnemu kolíše v závislosti od logaritmu materiálneho podnetu). Ďalší text objasňoval dôležitosť tohto zákona: „Immanuel Kant na začiatku storočia predpovedal, že psychológia sa nikdy nebude môcť stať vedou, pretože je nemožné experimentálnym spôsobom merať psychologické procesy. Vďaka Fechnerovej práci mohli vedci po prvý raz začať merať myseľ, takže už v polovici devätnásteho storočia bola vedecká metóda široko aplikovaná na mentálne fenomény. Wilhelm Wundt spracoval a zosystematizoval všetky dovtedajšie originálne a podnetné objavy a tak ‚založilʻ psychológiu.“

Zdalo sa, že každá učebnica súhlasí s tým, že Gustav Fechner bol jednou z hlavných prelomových postáv stojacich pri zrode modernej psychológie a texty jeden za druhým priam prekypovali chválou muža, ktorý prišiel na to ako je možné kvantitatívne meranie aplikovať na myseľ, vďaka čomu spravil z psychológie „vedu.“ Dokonca aj Wilhelm Wundt empaticky poznamenal: „Nikdy nebude zabudnuté, že Fechner bol prvý kto do skúmania psychických fenoménov zaviedol presné metódy a presné princípy merania a experimentálneho pozorovania, vďaka čomu vytvoril východiská umožňujúce psychologickú vedu v pravom slova zmysle. Hlavná zásluha Fechnerovej metódy spočíva v tom, že nie je ničím závislá na premenlivých filozofických systémoch. Moderná psychológia prijala skutočne vedecký charakter, vďaka čomu je celkom povznesená nad akékoľvek metafyzické kontroverzie.“ Z toho som vyvodil, že tento doktor Fechner psychológiu zachránil z kontaminácie dušou alebo duchom a spokojne redukoval myseľ na merateľné empirické čmáranice, čím zvestoval počiatok éry skutočne vedeckej psychológie.

To bolo všetko čo som vedel o Fechenerovi, až pokiaľ som po mnohých rokoch, v antikvariáte s úžasne starými filozofickými knihami nenarazil na knihu s šokujúcim titulom – Život po smrti – napísanú v roku 1835 nikým iným než Gustávom Fechnerom. Jej úvodné slová boli mimoriadne pútavé: „Človek na Zemi nežije raz, ale trikrát: prvý stupeň jeho života je neustálym spánkom; ten druhý je striedaním medzi spánkom a bdením; a tretí, je naplnený večnou bdelosťou.“

Pasáž o večnej bdelosti pokračovala nasledovne: „Počas prvého stupňa žije človek v temnote, sám; počas druhého stupňa, preniknutého svetlom odrážajúcim sa od povrchu vecí, žije v pridružení so svojimi blížnymi, ktoré je však zároveň oddelením; počas tretieho sa jeho život preniknutý … univerzálnym duchom … stáva vyšším životom. Na prvom stupni sa zo zárodku buduje jeho telo, tvoriace orgány prostredníctvom ktorých sa môže prejavovať druhý stupeň; na druhom stupni sa rozvíja jeho myseľ, tvoriaca orgány slúžiace tretiemu stupňu; na treťom stupni sa buduje božstvo, ktoré je ukryté v každej ľudskej mysli. Proces prechodu z prvého stupňa na stupeň druhý nazývame Zrodom; prechod z druhého na tretí Smrťou. Naša cesta z druhého stupňa na tretí nie je temnejšia než naša cesta z prvého na druhý: jedna cesta nás vedie k vnímaniu sveta zvonka; tá druhá zvnútra.“

Prechod od tela k mysli a potom k duchu, predstavuje tri fázy rastu vedomia; a len prostredníctvom smrti malého oddeleného ega sa človek prebúdza do prekypujúcej plnosti univerzálneho Ducha. Skutočná Fechnerova filozofia života, mysle, duše a vedomia tu stála celkom jasne a človek sa musel pýtať, prečo sa nám učebnice neobťažovali povedať toto? V tom okamihu som sa rozhodol napísať dejiny psychológie, pretože ich jednoducho „Niekto musel vyrozprávať.“

(Vyrozprávať to, že pojem nevedomia sa stal populárnym prostredníctvom Hartmannovej Filozofie nevedomia, vydanej v roku 1869 – tridsať rokov pred Freudom – v bezprecedentných ôsmych vydaniach v priebehu desiatich rokov, že Hartmann čerpal zo Schopenhauerovej filozofie, o ktorej samotný Schopenhauer explicitne povedal, že je odvodená predovšetkým z východného mysticizmu, budhizmu a predovšetkým z Upanišád, so základným posolstvom vyjadreným vo vízii individuálneho vedomia koreniaceho v kozmickom vedomí, ktoré je pre väčšinu ľudí „nevedomím“, no ktoré je možno prebudiť a plne uskutočniť, a že táto premena nevedomia na vedomie je tým najvyšším dobrom aké človek môže dosiahnuť. Že Freud prebral koncepciu id priamo z práce Georga Groddecka Kniha o It, ktorá bola založená na presvedčení o existencii kozmického Tao alebo organického univerzálneho ducha. Že … je to skrátka dlhý príbeh, ktorého každá časť jasne poukazuje na to, že moderná psychológia korení v duchovných tradíciách práve preto, že psyché samotná je celkom ponorená v duchovných základoch. V tých najhlbších zákutiach psyché sa nenachádzajú inštinkty, ale Duch – a štúdium psychológie by ideálne malo byť štúdiom toho všetkého, tela, mysle aj duše, podvedomia, vedomia aj nadvedomia, spánku, polo-bdenia, aj plného prebudenia.)

Fechner naozaj mimoriadnym spôsobom prispel k sformovaniu empirickej a merateľnej psychológii; jeho Základy psychofyziky sú právom pokladané za prvý veľký text psychometrie a plne si zaslúžia chválu z úst významných psychológov počnúc Wundtom až po súčasnosť. Zmyslom celej Fechnerovej psychofyziky však bolo poukázať na to, že duch a hmota sú dve neoddeliteľné stránky jednej veľkej skutočnosti, a hlavným účelom jeho snahy zmerať niektoré aspekty mysle bolo poukázať na túto neoddeliteľnosť, nie zredukovať ducha alebo dušu na materiálne objekty, a už vonkoncom nie ducha a dušu úplné poprieť, tak ako to stalo v dielach menej vnímavých bádateľov.

Slovami jedného učenca, Fechner trval na tom, „že celý vesmír má duchovnú povahu a fenomenálny aspekt sveta fyziky je len vonkajším prejavom tejto duchovnej skutočnosti. Atómy sú len tými najjednoduchšími prvkami duchovnej hierarchie vedúcej nahor, až k Bohu. Každá úroveň tejto hierarchie v sebe zahŕňa všetky úrovne pod ňou, takže Boh v sebe obsahuje plnosť všetkých bytostí. Vedomie je zásadným rysom všetkého jestvujúceho. … Dôkazom existencie duše je systematická spojitosť a súladnosť prejavujúca sa v chovaní organických celkov. Fechner považoval Zem za ‚našu matkuʻ, za organický oduševnený celok.“

Fechner samotný jasne vysvetľoval, že „tak ako naše telá patria k väčšiemu a vyššiemu individuálnemu telu Zeme, aj duch v nás patrí k väčšiemu a vyššiemu individuálnemu duchu celej Zeme, ktorý v sebe zahŕňa duchovné jadrá všetkých pozemských bytostí. Tento duch Zeme zároveň nie je len obyčajným zhlukom spájajúcim všetky pozemské bytosti, ale ich vyššou jednotou oplývajúcou individuálnym vedomím.“ Samotný duch Zeme – Fechner tu podal celkom presný popis Gaie – je jednoducho časťou božského Ducha a „božský Duch je jediný, vševediaci a popravde vševedomý, obsahujúci v sebe každé individuálne vedomie … vo vzťahu tej najvyššej možnej prepojenosti.“

Toto však neznamená vyhladenie individuality, ale jej zavŕšenie a obsiahnutie niečím ešte väčším. „Naša vlastná individualita a nezávislosť, ktorej povaha je celkom prirodzene relatívna, v tomto spojení nie je znehodnotená ale naplnená.“ Vo svojom vývoji postupne pokračuje smerom nahor, prechádzajúc celou hierarchiou prejavujúcou sa stále vyššou mierou inkluzivity: „Tak ako Zem vôbec neoddeľuje naše telá od vesmíru, naopak, zapája a včleňuje ich do neho, tak aj duch Zeme, na míle vzdialený tomu aby ľudské bytosti oddeľoval od božského Ducha, predstavuje vyššie individuálne spojenie každej pozemskej bytosti s Duchom celého kozmu.“

Fechnerov prístup k psychológii bol teda istým druhom integrálneho prístupu: nechcel použiť empirické a vedecké meranie na to aby poprel dušu a ducha, ale aby ich pomohol osvetliť. „Považovať celý hmotný vesmír za preniknutý životom a vedomím je prijímať to, čo Fechner označoval ako denné videnie. Vnímať ho ako inertnú hmotu bez akéhokoľvek teleologického zmyslu znamená zastávať to, čo nazýval nočné videnie. Fechner vášnivo zastával denné videnie a dúfal, že jeho psycho-fyzikálne experimenty ho budú môcť induktívne podporiť.“

Nuž, zdá sa, že nočné videnie odvtedy prevládlo, však? Ešte pred nedávnom tu však bolo obdobie, približne korešpondujúce s obdobím života Fechnera (1801-1887), Williama Jamesa (1842-1910) a Jamesa Marka Baldwina (1861-1934), kedy novovznikajúca  psychologická veda stále rešpektovala starodávnu múdrosť – večnú, pereniálnu filozofiu, Veľký reťazec bytia, idealistické systémy, a prosté fakty spojené s vedomím v podobe v akej ich pozná takmer každý človek: aj napriek tomu, že je možné dlho diskutovať o detailoch, vedomie je skutočné, vnútorné pozorujúce „ja“ je skutočné, duša je skutočná. Títo zakladajúci psychológovia – v prípade, že je podávaný ich skutočný príbeh – nás o integrálnom pohľade na svet, pohľade usilujúcom o obsiahnutie právd tela, mysle, duše a ducha, a nie ich redukcii na materiálne prejavy, číselné údaje, alebo empirické procesy (ktoré majú samozrejme svoj nesporný význam), môžu veľmi veľa naučiť. Títo priekopníci modernej psychológie dokázali byť zároveň plne vedeckí aj plne duchovní a v tomto veľkorysom spojení nevideli ani ten najmenší rozpor alebo komplikáciu.

Táto kniha je práve o takej integrálnej psychológii. Popri snahe zahrnúť to najlepšie z moderného vedeckého bádania v oblasti psychológie, vedomia a terapie, si zároveň berie inšpiráciu z raného integrálneho obdobia psychológie, iniciovaného Fechnerom, Jamesom, Baldwinom a mnohými ďalšími, s ktorými sa o chvíľu zoznámime. Táto kniha sa zrodila v onen deň, v tom skvelom antikvariáte, zo šokujúceho poznania toho, že Fechnerov skutočný príbeh bol vypovedaný len veľmi zriedkavo, a z môjho nasledovného historického bádania. Výsledkom bol veľmi dlhý text v dvoch zväzkoch zahŕňajúcich práce viac než dvesto teoretikov, východných i západných, starovekých i moderných, z ktorých všetci svojim spôsobom pracovali na celistvejšom chápaní sveta. Tento text zároveň obsahoval tabuľky sumarizujúce približne sto systémov vytvorených týmito teoretikmi. Z rôznych dôvodov som sa najskôr rozhodol vydať ho vo veľmi zhustenej a upravenej podobe, spolu s väčšou časťou tabuliek. Výsledok držíte v rukách.

To, čo nasleduje, je len ten najkratší náčrt toho, ako by mohol vyzerať jeden typ integrálnej psychológie. Usiluje sa o zahrnutie a integráciu tých najtrvalejších vhľadov vychádzajúcich z premoderných, moderných a postmoderných zdrojov, stavajúc na predpoklade, že každý z nich nás môže naučiť niečo veľmi dôležité. Jadrom tejto snahy však nie je prostý eklekticizmus, ale systematické snaha vnášajúca do zdanlivo nezlučiteľného chaosu jasnú metódu.

Hlavným cieľom tejto knihe je však diskusiu otvoriť, nie ju uzavrieť; má slúžiť ako začiatok, nie ako koniec. Dôvodom, pre ktorý som sa rozhodol túto knihu vydať najskôr v jej hrubých obrysoch, bola moja snaha podeliť sa o náčrt nepreplnený nadmerným množstvom mojich vlastných konkrétnych detailov, ktoré by niekoho mohli odradiť od priameho vhupnutia do dobrodružstva: súhlasiť so mnou, nesúhlasiť so mnou, opravovať každý omyl, ktorého som sa mohol dopustiť, zapĺňať početné medzery, narovnávať akékoľvek nezrovnalosti, a všemožne pomáhať tejto snahe na jej ceste vpred.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *