Budúcnosť vzdelávania je vzdelávanie pre budúcnosť

Vladimír Lobotka 

„Ľudské dejiny sa stále viac stávajú pretekmi medzi vzdelávaním a katastrofou.“ –  H. G. Wells

V dejinách pôsobí jednoduchá, no z hľadiska vývoja mimoriadne dôležitá zákonitosť, ktorá preniká celou socio-kultúrnou dynamikou. Všetky nové myšlienky a podnety s potenciálom stimulovať v spoločnosti pokrok a vnútorne ju naplniť zmyslom a autentickým tvorivým elánom, sa spočiatku vždy nachádzajú v disente, na hodnotovej periférii tejto spoločnosti. Z tohto miesta, zvyčajne za neustálych antagonistických interakcií medzi zástancami starých a nových prístupov, stávajúc sa v stále vyššej miere všeobecne akceptovanou normou, presakujú hlbšie a hlbšie do epicentra. Keďže pri tomto prirodzenom centripetálnom postupe inovácie neustále čelia pôsobeniu konzervatívnych protisíl, postupne, tak ako sú tieto úspešne prekonávané, dochádza aj k určitému riedeniu samotného inovatívneho  impulzu, až nakoniec, v závere celého tohto procesu vrcholiaceho jeho inštitucionalizáciou, môžeme pozorovať ako naberá obdobne dogmatickú povahu plnú antagonizmu voči všetkému novému akou sa vyznačovali pôvodné protisily. Kultúrny historik Arnold J. Toynbee vo svojom diele, A Study of History, mapujúcom fázy, ktorými v priebehu svojho života prechádza každá civilizácia, túto dynamiku rozpracoval hlbšie a, hoci zasadenú do odlišného rámca, tú istú dynamiku brilantne popísal aj T. S. Kuhn vo svojej Štruktúre vedeckých revolúcií. Autentická tvorivosť prebýva takmer vždy na hodnotovej periférii spoločnosti a spoločnosť prebýva takmer vždy na hodnotovej periférii autentickej tvorivosti. Kľúčové je tu slovo takmer. Všetko krásne a vznešené, čo naše dejiny i súčasnosť napĺňa zmyslom sa totiž stalo skutočnosťou práve preto, že dostatočne veľká časť určitej spoločnosti dokázala prijať inovatívne myšlienky a premeniť ich na základný kameň jej vnútorného života bez toho, že by nadmerne zakalila ich rýdzosť. Kľúčové otázky, ktorým dnes čelíme sú: Čo nám môže pomôcť rozvinúť kvality potrebné na to, aby sme, ako jednotlivci, aj ako celé ľudské spoločenstvo, mohli výzvy pred ktorými stojíme, premeniť na odrazový mostík k novému tvorivému vzletu? Ako v dnešnej intelektuálnej záplave navzájom často protichodných ideí rozlíšiť impulzy so zásadným potenciálom stimulovať autentickú tvorivosť od ich napodobenín, ktoré fakticky len replikujú a konzervujú status quo? Historicky mali takéto impulzy zväčša charakter zdanlivého bláznovstva, pretože boli zasadené do rámcov, ktoré radikálne presahovali hranice toho, čo bolo v danej spoločnosti považované za mysliteľné a možné. Podobne tomu s veľkou pravdepodobnosťou bude i v našej dnešnej situácii.

Doba, v ktorej žijeme je viacerými mysliteľmi označovaná ako druhá axiálna éra a pokiaľ ide o kvantitu, no predovšetkým o kvalitu zásadných existenčných výziev, pred ktorými naša planetárna spoločnosť stojí, je naozaj bezprecedentná. Povrchových symptómov, ktoré prakticky v každej oblasti ľudskej činnosti, viac alebo menej priamo poukazujú na zásadné systémové problémy je veľké množstvo, no pokiaľ ide o hlbinné, kauzálne primárne faktory stojace v pozadí týchto problémov, tu pomerne jasne vystupujú dve hlavné príčiny. Prvá z nich je spojená s hlbokým, bytostným pocitom odcudzenia, ktorý človek prežíva nielen vo vzťahu k sebe samému, k druhým ľuďom, k spoločnosti a k prírode, ale aj vo vzťahu k samotnému kozmu, v ktorom žijeme, kozmu, ktorého charakter sa zdá byť v príkrom rozpore s našimi najvyššími ašpiráciami, ktoré si ako ľudské bytosti nesieme. Tvorivá imaginácia, náboženská skúsenosť, intelektuálne vhľady, všetky morálne a duchovné hodnoty sa v takomto prázdnom, mlčiacom, čisto naturalisticky interpretovanom kozme premieňajú na obyčajné subjektívne konštrukty bez objektívnej platnosti. Táto existenčná vykorenenosť je sprevádzaná a zároveň umocňovaná druhou príčinou v podobe úplného hodnotového a intelektuálneho zmätku, ktorého praktický dopad na súdobý spoločenský život výraznou mierou podporuje nielen bujnenie nihilizmu, hedonizmu, cynizmu, skepticizmu a extrémneho relativizmu, ale aj vytvára podmienky pre ničím nerušený nárast celospoločenskej apatie brániacej akejkoľvek tvorivej zmene. Keďže človek dokáže konať inteligentne a zmysluplne len v miere v akej dostatočne rozumie tomu, čo sa okolo neho deje, zdá sa, že morálny chaozmos a vysoký stupeň krátkozrakosti formujúcej na individuálnej aj na kolektívnej úrovni naše základné existenčné postoje i konanie jasne ukazujú, že to, čo nám chýba, je predovšetkým komplexný a koherentný rámec, ktorý by dnešnú, mimoriadne komplikovanú situáciu presvetlil a prenikol zmyslom a pochopením.

Nazerané z tejto perspektívy je viac než zrejmé, že prítomnosť vzdelávania schopného sprostredkovať práve takéto pochopenie spôsobom stimulujúcim  nielen ľudskú myseľ, ale aj cit a vôľu, ktorých vyvážené používanie človeka uschopňujú vnímať potreby celku ako potreby vlastné, je absolútne kľúčová. Ak sa však pozrieme na dnešné vzdelávanie vrcholiace univerzitným štúdiom, len ťažko by sme si mohli predstaviť väčší kontrast medzi želaným a reálnym stavom. Dnešné vzdelanie z veľkej časti celkom stratilo schopnosť pozitívne vplývať na svet. Namiesto vzdelania pôsobiaceho zušľachťujúcim spôsobom na svet vidíme skôr svet, so všetkými jeho nedostatkami, pôsobiť na vzdelávanie. Klasický ideál harmonického rozvoja ľudského ducha, duše i tela a dosiahnutie stavu, v ktorom môže človek naplno rozvinúť svoje vlohy tak, že je následne schopný živej účasti na živote spoločnosti – ideál, ku ktorému vzhliadali grécki, renesanční i nemeckí humanisti – nahradil úplne iný cieľ. Vzdelanie je dnes poplatné v prvom rade ekonomickým záujmom, zatiaľ čo jeho skutočný zmysel spojený s aktiváciou a kultiváciou jedinečných tvorivých síl v človeku bol celkom odstavený na vedľajšiu koľaj. Miesto schopnosti organicky a tvorivo myslieť (a konať) zaujala snaha o absorpciu enormného kvanta fragmentovaných encyklopedických dát odtrhnutého od reálneho ľudského života, ktoré je možné mechanicky rýchlo nadobudnúť a rovnako rýchlo zabudnúť bez toho, že by pod ich vplyvom človek osobnostne vyrástol. Takto získané informácie pre človeka prakticky nič neznamenajú, pretože ho nevyzývajú k tomu, aby k nim zaujal hlboký existenčný postoj a ich formálne zvládnutie je chápané len ako nutný predpoklad pre získanie lepšieho postavenia v stále viac patologickej spoločenskej hierarchii. Popri tomto hlbokom zlyhaní v oblasti sebarozvoja študenta náš vzdelávací systém zároveň takmer úplne ignoruje nutnosť vytvoriť v procese výučby centrálny priestor pre témy približujúce skúsenostným spôsobom tak plnú závažnosť, ako aj hlbšie príčiny, rozsah a celkové smerovanie globálnych posunov, ku ktorým v dnešnej dobe dochádza, v čoho dôsledku štúdium mladým ľuďom, ktorých ruky budú formovať budúcu podobu nášho sveta, ponecháva nielen bez potrebných morálnych kvalít, ale aj bez základných koncepčných nástrojov umožňujúcich tak základnú orientáciu v mnohovrstvových spoločenských výzvach, ako aj vedomú účasť na ich tvorivom prekonaní.

Problémy, ktorými náš vysokoškolský vzdelávací systém trpí pôsobia na dvoch úrovniach. Problémy na prvej úrovni tvorené predovšetkým chybným spôsobom manažovania a financovania vysokých škôl, prebujneným administratívnym aparátom, nepružnou legislatívou  a mimoriadne nešťastným, bezhlavou kvantifikáciou zaťaženým systémom hodnotenia kvality tvorby, sa v akademickom svete v posledných rokoch stávajú stále častejším predmetom kritickej sebareflexie, a následne, otvorenej diskusie (The Academic Manifesto: From an Occupied to a Public University). Druhá, hlbšia úroveň problémov, je spojená s celkovo nízkou schopnosťou univerzitného sveta obsahom i formou výučby pružne a tvorivo reagovať na rastúce celoplanetárne výzvy. Na rozdiel od predchádzajúceho prípadu, problémy spojené s touto vrstvou sú akademickou komunitou dlhodobo ignorované a vytesňované a to i napriek tomu, že UNESCO vo svojej Deklarácii venovanej vysokoškolskému vzdelávaniu pre 21. storočie potrebu orientácie vzdelávacieho procesu týmto smerom (§1, §2f, §5a, §6d, §9a, §9c) proklamovalo ešte v roku 1998 (www.unesco.org/education/educprog/wche/declaration_eng.htm).

Budúcnosť našej civilizácie je priamo závislá na budúcnosti vzdelávania a tá, popri udržiavaní a zdokonaľovaní už dosiahnutých štandardov, spočíva predovšetkým v našej schopnosti  včas rozlíšiť a pružne integrovať myšlienky a hodnoty nové, schopné v ľuďoch stimulovať autentickú tvorivosť, ktorá by proces výučby po formálnej aj obsahovej stránke premieňala tak aby každá myšlienka, každý nový poznatok, v človeku organicky rozvíjali a prehlbovali vedomie bytostného spojenia s celkom, a ktorá by ho zároveň uschopňovala a podnecovala k zhmotňovaniu tohto jemného vnútorného puta do podoby nových spoločenských štandardov a spoločenských štruktúr zodpovedajúcich nárokom našej dnešnej doby. Žiaľ, zdá sa, že plné rozvinutie takéhoto prístupu je zatiaľ len hudbou vzdialenej budúcnosti. Jeho zárodky v podobe rôznych novozaložených, (zväčša holisticky orientovaných inštitútov a akadémií, ktoré sa začínajú v rastúcej intenzite na celom svete objavovať, je však možné nájsť už dnes. Každý z týchto ostrovčekov pokroku, podľa toho na akú oblasť poznania sa zameriava, v sebe v rôznej miere nesie malú časť toho, čo by v budúcnosti malo tvoriť základ celistvej výchovy a vzdelávania schopného ľudí inšpirovať k celoživotnej práci na vlastnom zdokonaľovaní intímne previazanej so službou svetu. Ak však má vzniknúť plne rozvinutý, komplexný  systém vzdelávania, ktorý by v sebe integroval všetky oblasti poznania a prežívania, ktorý by zároveň svojim vplyvom skutočne dokázal premieňať tvár tohto sveta – a ja som presvedčený, že takýto systém vzdelávania by vzniknúť mal – je potrebné spraviť dva intímne previazané kroky.

V prvom rade je nutné kriticky prehodnotiť samotné základy nášho západného, výhradne empiricky orientovaného pohľadu na svet vybudovaného na zastaranej karteziánsko-newtoniánskej paradigme skutočnosti vychádzajúcej z predpokladu, že všetky fenomény časopriestorového kontinua sú vo svojej podstate tvorené hmotou. Tento predpoklad sa prejavuje predovšetkým v ostrom predele medzi vedomým ľudským subjektom a nevedomým svetom prírody, ktorý je, spolu s celým kozmom, považovaný za komplexný superstroj ovládaný mechanickými zákonmi, v ktorom život, vedomie a tvorivá inteligencia sú považované len za náhodnú mutáciu, za vedľajšie produkty vývoja inertnej hmoty trvajúceho milióny rokov.  Hoci v oblasti fyziky boli základy tejto paradigmy vyvrátene už pred viac ako sto rokmi, stále predstavujú dominantný mentálny rámec, s ktorým sa väčšia časť našej spoločnosti na teoretickej i praktickej rovine nekriticky identifikuje. Bez kroku, ktorý by nám tento náhľad umožnil vnímať len ako jeden z množstva legitímnych, navzájom komplementárnych spôsobov nazerania na svet, pre nás bude prakticky nemožné naučiť sa vnímať a oceňovať prednosti prístupov vychádzajúcich z iných perspektív, čo, nazdávam sa, predstavuje hlavnú podmienku uvedomelého myslenia a konania zasadeného do celoplanetárneho kontextu. Pozitív tejto perspektívy je množstvo – zjednodušene možno povedať, že priniesla emancipáciu a bezprecedentný kvantitatívny nárast poznatkov a možností prakticky vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti. Cena, ktorú sme na individuálnej i kolektívnej úrovni zaplatili za tento jeden mohutný krok vpred v empirickej oblasti však nebola práve najmenšia. Ak je kozmologický rámec tvoriaci kontext pre ľudskú skúsenosť zbavený  stabilnej základne pre noetické, estetické a etické hodnoty, človek, zbavený hĺbky sa veľmi ľahko stáva obeťou utilitárneho uvažovania redukujúceho všetky ľudské motivácie na tie najnižšie prejavy egoizmu. V odčarovanom, hĺbky a vnútorného rozmeru zbavenom svete plnom objektov je všetko dovolené a nič nebráni tomu, aby aj tie najväčšie skvosty nášho kultúrneho a prírodného dedičstva neboli premenené na prostriedky patologickej konzumnej spotreby vyživujúcej stále sa rozširujúci kruh utrpenia.

Následne, s epistemologicky otvorenou mysľou nezaťaženou predsudkami, je potrebné tieto rodiace sa zárodky vzdelávacích inovácií dôkladne preskúmať, starostlivo roztriediť, a následne z nich vybrať tie, ktoré svojou formou a obsahom ponúkajú najväčšie možnosti pre ľudský rozvoj. Z týchto kúskov „zlata“, v podobe niekoľkých prototypov, bude možné začať budovať nový vzdelávací systém. Škôl vystavaných na týchto nových princípoch nemusí byť veľa. Vzhľadom na stav a hodnotovú orientáciu dnešnej spoločnosti to ostatne spočiatku ani nebude možné. No ak len niekoľko desiatok škôl nového druhy by dokázalo utvárať generáciu, schopnú plniť morálne povinnosti nie z donútenia, ale dobrovoľne, nie zo strachu, či zištnosti, ale vďaka tvorivému impulzu a láske k svetu, pre začiatok to úplne postačí a to, či sa tento impulz roznesie do ľudských myslí, či zapáli ich srdcia a pohne ich vôľou, to bude závisieť len na jeho rýdzosti a na rýdzosti učiteľov a študentov, ktorí si k nemu nájdu cestu.

Myslím si, že naše tvorivé schopnosti, ktorými ako ľudské bytosti oplývame, je možné plne rozvinúť len v prípade, že sme si vedomí nášho bytostného spojenia s kozmom. A rovnako si myslím, že pre opätovné vybudovanie takéhoto spojenia je kľúčovou podmienkou kultivácia organického spôsobu myslenia schopného prostredníctvom integrácie empirických, racionálnych a intuitívnych kognitívnych módov prinášať stále hlbšie a intímnejšie pochopenie sveta, v ktorom žijeme. Je len prirodzené, že takýto spôsob myslenia spájajúci intuitívny vhľad do podstaty javu s kritickým empirizmom a racionálnym uvažovaním je celkom nekompatibilný so základnými princípmi, na ktorých je postavený dnešný život a s ním spojené chápanie toho čo je skutočné a možné. Nevidím však dôvod, prečo by sme sa týmito princípmi mali nechať obmedzovať. Rámce dnes dominantného myslenia nepredstavujú aj rámce myslenia ako takého. Historicky sa jedná o pomerne mladý spôsob chápania skutočnosti a v ľudskej snahe o pravdivé poznanie rozhodne nepredstavuje konečné štádium. Naše celé dejiny sú dejinami neustálych zmien poháňaných dialektickým pnutím medzi rôznymi náhľadmi na svet. V samotnom srdci každého z nich stála určitá koncepcia racionality, ktorá vytvárala štandardy a postupy, na základe ktorých ľudská myseľ budovala svoj vzťah k svetu. Potom, čo sa tá alebo oná koncepcia skutočnosti stala neadekvátnou, všetky perspektívy, ktoré na nej boli vybudované bolo nutné poopraviť alebo priamo vyvrátiť. V každom z týchto prípadov bolo nutné vybudovať celkom novú ontológiu a epistemológiu, opätovne premyslieť a pretvoriť vzťah človeka k svetu a preformulovať naše historické sebaponímanie. Vždy sa jednalo o proces trvajúci niekoľko storočí, naplnený mimoriadne intenzívnou vnútornou námahou sprevádzanou vzájomnou spoluprácou tých najbrilantnejších myslí pôsobiacich v danej spoločnosti prechádzajúcej procesom premeny. Naša spoločnosť v dnešnej dobe znova stojí pred takouto výzvou a to, či ju dokáže tvorivým spôsobom prekonať, bude závisieť predovšetkým na type vzdelávania, ktorý sa rozhodne podporovať. Ak ho dokáže zamerať na hodnoty vedúce k budúcnosti, jeho výsledkom bude zdravý, život podporujúci pohľad na svet umožňujúci ďalší rast, slúžiaci ako kultúrna chrbtica podobná tej, ktorá bola vytvorená pred 2500 rokmi v Grécku a ktorá prakticky až do dnešných čias niesla, podporovala a vyživovala celú našu západnú civilizáciu. Ak ho i naďalej bude orientovať výhradne na replikáciu vyžitých hodnôt minulosti, príroda, tak ako mnohokrát predtým, si poradí sama.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *